S hlavným referátom vystúpil prof. Leo Sokolovský, s koreferátmi – o protifašistickom odboji J. Bolfíka pán Mgr. Július Molitoris, k téme: Osvetový pracovník Julius BOLFÍK vystúpil Dr. Rudolf Svoreň a k pedagogiskej činnosti vystúpil PaeDr. Milan Sajenko. Medzi hosťami bol syn Dr. Jaroslav BOLFÍK a vnučka Doc. Eva Bolfíková Csc., akademický sochár Štefan Pelikán, autor reliefu PhDr. Júliusa Bolfíka, primátor mesta Rimavská Sobota JUDr. Jozef Šimko, ...
Július BOLFÍK sa narodil v rodine železničiara
dňa 28.1.1915 v juhomaďarskom mestečku HORTA. Otecko, zamestnaný ako štátny zamestnanec monarchie, bol pravidelne prekladaný. Rodina Bolfíkovcov mala 6 detí. Do ľudovej školy začal chodiť už na Gemeri v Muránskej Dlhej Lúke, potom v Mokrej Lúke a Revúcej, kde začal navštevovať aj gymnázium. Po jeho úspešnom ukončení navštevoval učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi, po jeho ukončení pôsobil ako učiteľ v Ratkovskom Bystrom a Ratkovej. V roku 1951 ukončil Pedagogickú fakultu UK v Bratislave a neskôr obhájil doktorát na Prešovskej Univerzite.
Rodičia vychovávali svoje deti
vo vlasteneckom duchu a preto bolo samozrejmosťou, že aj syn Július do vypuknutí 2. svetovej vojny bol povolaný do Slovenskej armády a odvelený na východný front, bojovať proti „antikristovi-bolševikovi“! Jeho jednotka bola dislokovaná na území Bieloruska. Ako veľká časť vojakov a dôstojníkov Slovenskej armády nemala chuť bojovať proti Slovanským bratom Rusom a tak keď Nemci zistili, že príslušníci slovenského „korpusu“ spolupracujú s miestnymi „bolševikmi“ a „banditmi-partizánmi“, minister obrany F. Čatloš celú slovenskú jednotku preložil do „neslovanského“ Talianska. Ešte pred vyhlásením SNP svoj oddiel za dramatických okolností doviedol na povstalecké územie Slovenska. Dňa 29. augusta 1944 Veliteľstvo Prvej Československej armády na Slovensku v Revúcej nadporučíkovi pechoty v zálohe Júliusovi BOLFÍKOVI pod číslom 87 vydalo legitimáciu “ do národného československého vojska“ a ako veliteľ roty „CHRYZANTÉMA 10“ bol súčasne veliteľom Vojenského veliteľstva v Ratkovej, ktorému podliehali všetky žandárské stanice a stanice pohraničnej stráže v Ratkovskej a Rákošskej doline. Ako veliteľ v Ratkovej nadviazal kontakt v veľiteľom Maďarskej posádky v Jelšave, kde dohodol, že mu maďaskí vojaci nebudú klásť odpor, prejdú na stranu partizánov a umožnia im porunúť obrannú liniu až k Jelšavskej Tepličke, kde bol výhodný terén na obranu na útok Nemcov z juhu. Ovšem po prevrate v Maďarsku a nástupe Sálassiho k moci, tento plán stroskotal a naopak, Nemci vyslali k potlačeniu povstania silné vojenské zväzky skupiny armád HORST WESSEL z Maďarska a pri postupe na Revúcu využili nechránené úseky povstalcami bola rota Chryzantéma 10 dňa 19.10.1944 vojakmi 18 SS divízie tankových granátnikov po dobití Chyžného obkľúčená pri bani Studená, z ktorej sa však rota pod velením J. Bolfíka prebila a prešla cez Tisovec až na Brádno, kde bola doplnená a nasadená k obrane Dielika pri Tisovci.
Po prechode k Červenej armáde
sa Július BOLFÍK zapojil do organizovania života na oslobodenom území. Bol poverený predniesť slávnostný prejav pri príležitosti ukončenia 2. Svetovej vojny v Európe pri pamätníku padlých vojakov ČA v Tornali dňa 9. Mája 1945.
Až do odchodu do dôchodku pracoval v rôznych funkciach na odboroch školstva v okresoch Šafárikovo a po jeho zrušení v Rimavskej Sobote.
Popri pedagogickej činnosti sa venoval histórii, geografii a vlastivede. Svoje poznatky a názory publikoval vo viac ako 200 článkoch o významných osobnostiach, pamätihodnostiach.
S historickou tematikou vydal 5 kníh
o významných osobnostiach Gemera - Malohontu o Samuelovi Vozárovi, Jánovi Bottovi, Jonatánovi Dobroslavovi Čipkovi, Augustovi Horislavovi Škultétym a Jurajovi Pálkovičovi.
Spoločne s Jozefom Orlovským, rodákom z Cevelandu /USA/ a učiteľom na Gymnáziu v Tisovci vydali zborník „Stredogemerské nárečia“.
Mal osobnú zásluhu na vydaní diela „Vlastivedné štúdie Gemera a po štyroch zväzkoch Národopisných štúdií Gemera a rovnaký počat zväzkov „Literárnych postáv Gemera.
Pre nás odbojárov má veľký význam jeho monografia „Protifašistický odboj a oslobodenie Gemera, Partizánska brigáda Rákoczi, Blčiace Rudohorie. Najmä prvé dve diela sú faktografickou studnicou poznania protifašistického odboja na Gemeri-Malohonte.
V roku 1966 bol zakladateľom a predsedom Gemersko-Malohontskej vlastivednej spoločnosti, ktorá bola jedinou v ČSFSR. Založil a bol šefredaktorom periodika OBZOR GEMERA.
FOTO- autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala

































Dňa 26.11.2015 v budove Okresného úradu v Rimavskej Sobote sa konala pri nedožitých stých narodenín účastníka SNP Júliusa BOLFÍKA konferencia o živote a diele tohto významného antifašistického bojovníka a pedagóga pôsobiaceho v Gemeri – Malohonte. Po jej skončení, vedľa vstupu do zasadacej sály bol odhalený reliéf na pamätnej mramorovej doske významnej osobe Gemer-Malohontu JÚLIUSOVI BOLFÍKOVI. Pred odhalením jeho podobizne bolo najmä medzi študentmi gymnázia, a obchodnej akadémie, ale aj okolo chodiacich začuť otázku: „KTO TO BOL TEN BOLFÍK?“
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-