S hlavným referátom vystúpil prof. Leo Sokolovský, s koreferátmi – o protifašistickom odboji J. Bolfíka pán Mgr. Július Molitoris, k téme: Osvetový pracovník Julius BOLFÍK vystúpil Dr. Rudolf Svoreň a k pedagogiskej činnosti vystúpil PaeDr. Milan Sajenko. Medzi hosťami bol syn Dr. Jaroslav BOLFÍK a vnučka Doc. Eva Bolfíková Csc., akademický sochár Štefan Pelikán, autor reliefu PhDr. Júliusa Bolfíka, primátor mesta Rimavská Sobota JUDr. Jozef Šimko, ...
Július BOLFÍK sa narodil v rodine železničiara
dňa 28.1.1915 v juhomaďarskom mestečku HORTA. Otecko, zamestnaný ako štátny zamestnanec monarchie, bol pravidelne prekladaný. Rodina Bolfíkovcov mala 6 detí. Do ľudovej školy začal chodiť už na Gemeri v Muránskej Dlhej Lúke, potom v Mokrej Lúke a Revúcej, kde začal navštevovať aj gymnázium. Po jeho úspešnom ukončení navštevoval učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi, po jeho ukončení pôsobil ako učiteľ v Ratkovskom Bystrom a Ratkovej. V roku 1951 ukončil Pedagogickú fakultu UK v Bratislave a neskôr obhájil doktorát na Prešovskej Univerzite.
Rodičia vychovávali svoje deti
vo vlasteneckom duchu a preto bolo samozrejmosťou, že aj syn Július do vypuknutí 2. svetovej vojny bol povolaný do Slovenskej armády a odvelený na východný front, bojovať proti „antikristovi-bolševikovi“! Jeho jednotka bola dislokovaná na území Bieloruska. Ako veľká časť vojakov a dôstojníkov Slovenskej armády nemala chuť bojovať proti Slovanským bratom Rusom a tak keď Nemci zistili, že príslušníci slovenského „korpusu“ spolupracujú s miestnymi „bolševikmi“ a „banditmi-partizánmi“, minister obrany F. Čatloš celú slovenskú jednotku preložil do „neslovanského“ Talianska. Ešte pred vyhlásením SNP svoj oddiel za dramatických okolností doviedol na povstalecké územie Slovenska. Dňa 29. augusta 1944 Veliteľstvo Prvej Československej armády na Slovensku v Revúcej nadporučíkovi pechoty v zálohe Júliusovi BOLFÍKOVI pod číslom 87 vydalo legitimáciu “ do národného československého vojska“ a ako veliteľ roty „CHRYZANTÉMA 10“ bol súčasne veliteľom Vojenského veliteľstva v Ratkovej, ktorému podliehali všetky žandárské stanice a stanice pohraničnej stráže v Ratkovskej a Rákošskej doline. Ako veliteľ v Ratkovej nadviazal kontakt v veľiteľom Maďarskej posádky v Jelšave, kde dohodol, že mu maďaskí vojaci nebudú klásť odpor, prejdú na stranu partizánov a umožnia im porunúť obrannú liniu až k Jelšavskej Tepličke, kde bol výhodný terén na obranu na útok Nemcov z juhu. Ovšem po prevrate v Maďarsku a nástupe Sálassiho k moci, tento plán stroskotal a naopak, Nemci vyslali k potlačeniu povstania silné vojenské zväzky skupiny armád HORST WESSEL z Maďarska a pri postupe na Revúcu využili nechránené úseky povstalcami bola rota Chryzantéma 10 dňa 19.10.1944 vojakmi 18 SS divízie tankových granátnikov po dobití Chyžného obkľúčená pri bani Studená, z ktorej sa však rota pod velením J. Bolfíka prebila a prešla cez Tisovec až na Brádno, kde bola doplnená a nasadená k obrane Dielika pri Tisovci.
Po prechode k Červenej armáde
sa Július BOLFÍK zapojil do organizovania života na oslobodenom území. Bol poverený predniesť slávnostný prejav pri príležitosti ukončenia 2. Svetovej vojny v Európe pri pamätníku padlých vojakov ČA v Tornali dňa 9. Mája 1945.
Až do odchodu do dôchodku pracoval v rôznych funkciach na odboroch školstva v okresoch Šafárikovo a po jeho zrušení v Rimavskej Sobote.
Popri pedagogickej činnosti sa venoval histórii, geografii a vlastivede. Svoje poznatky a názory publikoval vo viac ako 200 článkoch o významných osobnostiach, pamätihodnostiach.
S historickou tematikou vydal 5 kníh
o významných osobnostiach Gemera - Malohontu o Samuelovi Vozárovi, Jánovi Bottovi, Jonatánovi Dobroslavovi Čipkovi, Augustovi Horislavovi Škultétym a Jurajovi Pálkovičovi.
Spoločne s Jozefom Orlovským, rodákom z Cevelandu /USA/ a učiteľom na Gymnáziu v Tisovci vydali zborník „Stredogemerské nárečia“.
Mal osobnú zásluhu na vydaní diela „Vlastivedné štúdie Gemera a po štyroch zväzkoch Národopisných štúdií Gemera a rovnaký počat zväzkov „Literárnych postáv Gemera.
Pre nás odbojárov má veľký význam jeho monografia „Protifašistický odboj a oslobodenie Gemera, Partizánska brigáda Rákoczi, Blčiace Rudohorie. Najmä prvé dve diela sú faktografickou studnicou poznania protifašistického odboja na Gemeri-Malohonte.
V roku 1966 bol zakladateľom a predsedom Gemersko-Malohontskej vlastivednej spoločnosti, ktorá bola jedinou v ČSFSR. Založil a bol šefredaktorom periodika OBZOR GEMERA.
FOTO- autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala

































Dňa 26.11.2015 v budove Okresného úradu v Rimavskej Sobote sa konala pri nedožitých stých narodenín účastníka SNP Júliusa BOLFÍKA konferencia o živote a diele tohto významného antifašistického bojovníka a pedagóga pôsobiaceho v Gemeri – Malohonte. Po jej skončení, vedľa vstupu do zasadacej sály bol odhalený reliéf na pamätnej mramorovej doske významnej osobe Gemer-Malohontu JÚLIUSOVI BOLFÍKOVI. Pred odhalením jeho podobizne bolo najmä medzi študentmi gymnázia, a obchodnej akadémie, ale aj okolo chodiacich začuť otázku: „KTO TO BOL TEN BOLFÍK?“

Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a