Dňa 26.11.2015 v budove Okresného úradu v Rimavskej Sobote sa konala pri nedožitých stých narodenín účastníka SNP Júliusa BOLFÍKA konferencia o živote a diele tohto významného antifašistického bojovníka a pedagóga pôsobiaceho v Gemeri – Malohonte. Po jej skončení, vedľa vstupu do zasadacej sály bol odhalený reliéf na pamätnej mramorovej doske významnej osobe Gemer-Malohontu JÚLIUSOVI BOLFÍKOVI. Pred odhalením jeho podobizne bolo najmä medzi študentmi gymnázia, a obchodnej akadémie, ale aj okolo chodiacich začuť otázku: „KTO TO BOL TEN BOLFÍK?“S hlavným referátom vystúpil prof. Leo Sokolovský, s koreferátmi – o protifašistickom odboji J. Bolfíka pán Mgr. Július Molitoris, k téme: Osvetový pracovník Julius BOLFÍK vystúpil Dr. Rudolf Svoreň a k pedagogiskej činnosti vystúpil PaeDr. Milan Sajenko. Medzi hosťami bol syn Dr. Jaroslav BOLFÍK a vnučka Doc. Eva Bolfíková Csc., akademický sochár Štefan Pelikán, autor reliefu PhDr. Júliusa Bolfíka, primátor mesta Rimavská Sobota JUDr. Jozef Šimko, ...
Július BOLFÍK sa narodil v rodine železničiara
dňa 28.1.1915 v juhomaďarskom mestečku HORTA. Otecko, zamestnaný ako štátny zamestnanec monarchie, bol pravidelne prekladaný. Rodina Bolfíkovcov mala 6 detí. Do ľudovej školy začal chodiť už na Gemeri v Muránskej Dlhej Lúke, potom v Mokrej Lúke a Revúcej, kde začal navštevovať aj gymnázium. Po jeho úspešnom ukončení navštevoval učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi, po jeho ukončení pôsobil ako učiteľ v Ratkovskom Bystrom a Ratkovej. V roku 1951 ukončil Pedagogickú fakultu UK v Bratislave a neskôr obhájil doktorát na Prešovskej Univerzite.
Rodičia vychovávali svoje deti
vo vlasteneckom duchu a preto bolo samozrejmosťou, že aj syn Július do vypuknutí 2. svetovej vojny bol povolaný do Slovenskej armády a odvelený na východný front, bojovať proti „antikristovi-bolševikovi“! Jeho jednotka bola dislokovaná na území Bieloruska. Ako veľká časť vojakov a dôstojníkov Slovenskej armády nemala chuť bojovať proti Slovanským bratom Rusom a tak keď Nemci zistili, že príslušníci slovenského „korpusu“ spolupracujú s miestnymi „bolševikmi“ a „banditmi-partizánmi“, minister obrany F. Čatloš celú slovenskú jednotku preložil do „neslovanského“ Talianska. Ešte pred vyhlásením SNP svoj oddiel za dramatických okolností doviedol na povstalecké územie Slovenska. Dňa 29. augusta 1944 Veliteľstvo Prvej Československej armády na Slovensku v Revúcej nadporučíkovi pechoty v zálohe Júliusovi BOLFÍKOVI pod číslom 87 vydalo legitimáciu “ do národného československého vojska“ a ako veliteľ roty „CHRYZANTÉMA 10“ bol súčasne veliteľom Vojenského veliteľstva v Ratkovej, ktorému podliehali všetky žandárské stanice a stanice pohraničnej stráže v Ratkovskej a Rákošskej doline. Ako veliteľ v Ratkovej nadviazal kontakt v veľiteľom Maďarskej posádky v Jelšave, kde dohodol, že mu maďaskí vojaci nebudú klásť odpor, prejdú na stranu partizánov a umožnia im porunúť obrannú liniu až k Jelšavskej Tepličke, kde bol výhodný terén na obranu na útok Nemcov z juhu. Ovšem po prevrate v Maďarsku a nástupe Sálassiho k moci, tento plán stroskotal a naopak, Nemci vyslali k potlačeniu povstania silné vojenské zväzky skupiny armád HORST WESSEL z Maďarska a pri postupe na Revúcu využili nechránené úseky povstalcami bola rota Chryzantéma 10 dňa 19.10.1944 vojakmi 18 SS divízie tankových granátnikov po dobití Chyžného obkľúčená pri bani Studená, z ktorej sa však rota pod velením J. Bolfíka prebila a prešla cez Tisovec až na Brádno, kde bola doplnená a nasadená k obrane Dielika pri Tisovci.
Po prechode k Červenej armáde
sa Július BOLFÍK zapojil do organizovania života na oslobodenom území. Bol poverený predniesť slávnostný prejav pri príležitosti ukončenia 2. Svetovej vojny v Európe pri pamätníku padlých vojakov ČA v Tornali dňa 9. Mája 1945.
Až do odchodu do dôchodku pracoval v rôznych funkciach na odboroch školstva v okresoch Šafárikovo a po jeho zrušení v Rimavskej Sobote.
Popri pedagogickej činnosti sa venoval histórii, geografii a vlastivede. Svoje poznatky a názory publikoval vo viac ako 200 článkoch o významných osobnostiach, pamätihodnostiach.
S historickou tematikou vydal 5 kníh
o významných osobnostiach Gemera - Malohontu o Samuelovi Vozárovi, Jánovi Bottovi, Jonatánovi Dobroslavovi Čipkovi, Augustovi Horislavovi Škultétym a Jurajovi Pálkovičovi.
Spoločne s Jozefom Orlovským, rodákom z Cevelandu /USA/ a učiteľom na Gymnáziu v Tisovci vydali zborník „Stredogemerské nárečia“.
Mal osobnú zásluhu na vydaní diela „Vlastivedné štúdie Gemera a po štyroch zväzkoch Národopisných štúdií Gemera a rovnaký počat zväzkov „Literárnych postáv Gemera.
Pre nás odbojárov má veľký význam jeho monografia „Protifašistický odboj a oslobodenie Gemera, Partizánska brigáda Rákoczi, Blčiace Rudohorie. Najmä prvé dve diela sú faktografickou studnicou poznania protifašistického odboja na Gemeri-Malohonte.
V roku 1966 bol zakladateľom a predsedom Gemersko-Malohontskej vlastivednej spoločnosti, ktorá bola jedinou v ČSFSR. Založil a bol šefredaktorom periodika OBZOR GEMERA.
FOTO- autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).