| FS Klenovec | FS z Heľpy, mužská spevácka skupina | |
| FS Haviar, ľudová hudba | FS Haviar, tanečnice | |
Je pravdou, že dejiny tvoria ľudia, preto sa zamýšľam, koho pri takejto udalosti, ako je 700. výročie, treba spomenúť a od akého obdobia začať. Tak ako v armáde platí, že boj sa vyhrá len s dobrými generálmi, treba si spomenúť na vedenie obce, richtárov, predsedov, tajomníkov a starostov. Každý, kto sa tu narodil, tu žil, alebo prežil len časť života, pre obec aspoň kúsok dobrého vykonal. Obec bola vždy hrdá na tých rodákov, ktorí v obci začali a potom pokračovali svojou cestou ďalej. Každý rodák si na nich rád spomenie: „Áno, toho som poznal, pamätám sa na neho, veď sme chodili do tej istej základnej, obecnej či ľudovej školy. A teba kto učil, ten, čo aj mňa?“ Preto je na mieste spomenúť a poďakovať všetkým tu pôsobiacim učiteľom, pedagógom, ktorí nám rodákom dali základ vzdelania, alebo niektorých aspoň naučili písať a čítať.
Netreba zabúdať na našich miestnych kňazov ev. a. vyznania, ktorí pomáhali pri výchove mládeže a vštepovali nám lásku a morálku. Pamätám sa na ev. a. v. farára pána Tarnócyho, s ktorým sme chodili lyžovať, hrávať hokej a skúšať iné športy. Z ďalších tu pôsobili ev. farári páni Šoltés a Miroslav Hvožďara st., s ktorými sme radi ako študenti viedli filozofické úvahy a diskusie. Nezabúdajme ani na staršieho pána farára Kuzmányho, ktorý tu pôsobil ešte pred menovanými a podieľal sa na intervencii o záchranu slavošovskej fabriky. Možno uviesť, že u nás pôsobili aj ďalší farári a farárky, no v Slavošovciach neboli tak dlho.
Nezastupiteľnú úlohu v živote každého z nás majú lekári, ktorí strážia naše zdravie. Spomeniem okrem iných MUDr. L. Kišša, †, ktorý ako zať pána Sojáka st. prežil skoro celý plodný život medzi nami rodákmi a vykonával všeobecnú medicínu od pôrodníka cez detského, interného, chirurga, zubného, röntgenológa až po patológa v Rožňave.
Pri tomto jubileu musím načrieť troška do nie tak dávnej histórie. Miestni občania, tí naši rodáci, naši rodičia nachádzali obživu v roľníctve, alebo ako remeselníci, menej v službách, niektorí v lesoch, ale hlavne v miestnych chýrečných papierňach. Papierne, založené v roku 1817 ochtinskou rodáčkou Johannou Gyürkyovou Markušovou, živili nielen celú našu dolinu, ale neskôr peši tu dochádzali za prácou aj zo susedných dolín. Prečo to spomínam? Vyšliapané chodníky ako gecelovský (obec Koceľovce), markušský, hankovský, rejdovský, koprášsky a jelšavský už zarástli a sú nepriechodné, málokto ich pozná a pamätá sa na ne. Pešiu dochádzku postupne nahradila verejná a osobná doprava. Bolo to obdobie najväčšieho rozvoja výroby papiera a jeho následnej úpravy. Papier sa vyrábal na deviatich papierenských strojoch a finalizoval sa od hladeného papiera cez rotačný novinový papier pre zošity, obrúsky, vatový. Výrobky sa expedovali do celého sveta. Nová doba, obdobie privatizácie, znamená postupnú likvidáciu základnej výroby papiera, ktorú prežil len jeden papierensky stroj a pridružila sa aj likvidácia spracovania zošitového papiera. Došlo ku zmene výrobného sortimentu, chvalabohu, ostala inovovaná výroba papiera pre obrúsky a ich moderné zhodnotenie potlačou, ktorá dnes vo fabrike hrá prím. Krásne moderné stroje a technológie majú len jednu neresť, výrazný pokles zamestnancov a vznik hladovej doliny. Dejiny sa vraj opakujú, asi je to „pravda“, v povojnových rokoch ľudia za prácou dochádzali, dnes ľudia za prácou odchádzajú za lepším zárobkom aj za hranice. SHP, a. s. Slavošovce zamestnáva menej ako 300 ľudí. Ako študent – brigádnik v dobe rozvoja fabriky si pamätám na číslo vyše 1000. Chcem ešte pripomenúť, že výroba zošitov v Notes, a. s. Slavošovce prebieha v Betliari, s riaditeľom Ing. J. Gazdíkom, ktorú tam znova rozbehli aj vďaka technickej zdatnosti nášho rodáka J. Kočiša, ktorý tam denne dochádza. Konkurencia v tejto oblasti je veľká, ale výroba a predaj ide naďalej pod registrovanou značkou Notes, a. s. Slavošovce, včítane označenia „tri zvony“. Premiestnením historickej výroby zošitov zo slavošovskej papierne do Betliara odišla zo Slavošoviec aj značka „tri zvony“. Je ale na škodu tradície, že súčasné výrobky SHP Slavošovce, už nie našej tradičnej papierne, prišli o dlhodobý symbol „tri zvony“ a museli prevziať jednotný symbol „labuť“ zo SHP Harmanec v rámci svojho začlenenia. Naši otcovia vedeli ubrániť papierne v krízových rokoch 1927 pred demontážou strojov a nedali sme si preslávené aj vo svete známe tri zvony. Veď tie „tri zvony“ symbolizujú naše tri zvony na Slavošovskej túrni, ktoré zvonia aj dnes, už vyše 600 rokov. Nová doba akosi všetko zmenila, alebo všetko sa prispôsobilo dobe. Záverom moja spomienka a úcta patrí všetkým doterajším riaditeľom a riadiacim pracovníkom, ktorí udržali chod papierní dodnes a pokračujú ďalej.
Ďalej si chcem spomenúť na rodákov od nás starších, ktorí ostali v našich srdciach a mysliach, na generáciu našich rodičov a prarodičov. Nemali také možnosti študovať ako my. Môj otec mi stále prízvukoval, uč sa synu, študuj, nech dačo dosiahneš. On chcel, no bol sirotou, vyučil sa preto za stolára, aj keď pri výbornom prospechu mal ponúkané tzv. chudobné svedectvo pre ďalšie štúdium. Boli to obyčajní, ale pracovití ľudia z tejto dediny, nielen muži, ale aj ženy. Známi gazdovia, menovite rodiny Hanesko (poslanec parlamentu), Bodnárik, Šestákovci, Balcovci, Kováčovci, Ďuričík, Hronec, Tomes, Klenovič, Brdár, Jakobej, Fogaš, Benedikty, Vilim, Soják (vodný mlyn a píla), O. Štefanko (ovocinár) a ďalšie známe rodiny. Historicky je známy Spolok slavošovských gazdov, s pôvodným názvom Welko Slabossovská Sedlácká Cecha, založený v roku 1842, ktorý je uznávaním priekopníkom v družstevníctve a trval tri generácie. Veľmi pekne a dôstojne o ňom píše náš dlhoročný pedagóg, historik a kronikár PaedDr. Milan Sajenko aj na internetovej stánke Maj Gemer, ktorá už dlhšiu dobu reprezentuje náš Gemer. Je to vďaka zakladateľovi a tvorcovi stránky pánovi Ondrejovi Dobošovi, rodákovi z Rožňavského Bystrého.
Ku gazdom patria aj remeselníci, ktorí sa v malom venovali aj roľníctvu. Boli to hlavne pretrvávajúce remeslá stolárov, tesárov, kolesárov: V. Šúbert st., J. Benedikty st., J. Koreň st., O. Klimko, J. Sedlák, O. Lipták, L. Oravec st. Obuvníci: P. Oravec st., P. Bartók st., M. Sekerka st. Áno, doba je iná, nemáme v obci už ani jedného živnostníka, vykonávateľa týchto remesiel.
V novodobých dejinách medzi roľníkmi by mal zaujať čestné miesto Ondrej Tomes, †, ktorý celý život zasvätil rozvoju poľnohospodárstva v obci a v poľnohospodárskej veľkovýrobe dobre gazdoval ako agronóm a predseda miestneho JRD. Sem patrí aj jeho dlhoročná spolupracovníčka, neskôr predsedníčka JRD Ing. Milada Homolová. Na prosperite družstva sa podieľali všetci členovia a zamestnanci družstva. Ondrej Tomes sa po zániku roľníckych družstiev zaslúžil o navrátenie súkromného vlastníctva našim občanom. Pomáhal im pri obnovovaní vlastníctva lesov, pasienkov a ornej pôdy. Je zakladateľom Lesného družstva Slavošovce, ktoré združuje všetkých vlastníkov lesa. Raz mi bol rozprával, ako sa mu podarilo nájsť dôležitú evidenciu bývalých vlastníkov. Bola „schovaná“ na pôjde u Čižmáre. Vo vedení LD pokračuje R. Pažítka.
Už v tej dobe v našej obci kultúrna činnosť, ale aj organizované hasičstvo bolo na vysokej úrovni. Dnes nám zostali len hasiči. Spomienku si zaslúži verejná nahrávka folklórneho pásma: Ide káčor dolinou... v Československom rozhlase, kde sa dedinčania prezentovali v krojoch, ženy, muži a deti. Veľa bolo v tom čase divadelných domácich ochotníkov, pravidelne sa nacvičovalo, hrávalo sa divadlo a konali sa estrády. Žiaci ZŠ svojím speváckym a recitačným prednesom obohacovali každú slávnosť, či zhromaždenie. Slávna a nezabudnuteľná bola závodná dychovka, ktorá sa preslávila na rôznych podujatiach, súťažiach a nechýbala ani pri posledných rozlúčkach zamestnancov fabriky. Prišla nová doba, skončila sa éra dedinských divadiel aj folklórnych súborov, posledným bol asi náš Gemerčan, a niet už ani dychovky.
Áno, zmenila to nová doba, rozvoj filmovej produkcie, hlavne televízie a únik mladých ľudí za prácou a vzdelaním.
Dobrovoľné hasičstvo bolo silne zastúpené od žiakov až po dospelých, no nemalo také podmienky ako dnes, ani technické vybavenie, ale zbor bol funkčný. Bola to forma upevňovania vzájomného priateľstva, cvičilo sa, pretekali sme, starí aj mladí. V období žatvy a mlatby nezabudnem na nočné stráženie a prevenciu pred požiarmi. Každú noc sa striedala rozpísaná služba hasičských hliadok a mužov obce. Iste, bolo to obdobie mláťačiek a po nástupe kombajnov to skončilo, tak ako skončilo spoločné obrábanie pôdy. Zaniklo aj spojené miestne JRD. Orná pôda sa zmenila na pastvy pre ovce a dobytok. Zo starších hasičov sa pamätám na veliteľa O. Paličku, strojníka O. Kišaja, ďalší z nich P. Oravec, J. Benedikty st., J. Adámi, J. Balco st., O. Macko, všetci už nežijú, Petrovičovci, Kováčovci a mnoho iných mladších.
Následne chcem pospomínať na žijúcich a nežijúcich rodákov, absolventov vysokých škôl s rôznym miestom pôsobenia, pre ktorých je „alma mater“ dnešná Základná škola Pavla Emanuela Dobšinského v Slavošovciach, ktorá nesie meno najslávnejšieho rodáka obce od roku 1964. Všetci absolventi sme hrdí na našich pedagógov a máme ich v úcte. V dedine si starší ľudia vždy mladších zvlášť všímali a sledovali ich pôsobenie a ako sa im darí. Hovorili, áno to je ten, tá, z našej Slavošky. Preto tu menovite uvádzam rodákov, ktorí dosiahli vysokoškolské vzdelanie, kde a na akej škole študovali a kde pôsobili, v takom rozsahu ako sa mi podarilo zistiť:
Ing. arch. Ján Huťťan, absolvent SVŠT Bratislava, Stavebná fakulta, tvoril a žije v Bratislave. Vytvoril veľa výrobných návrhov pre nábytkársky priemysel. Je spoluautorom priemyselných vzorov a patentov. Venuje sa architektúre interiéru.
Ing. Ján Fogaš, absolvent VŠP Nitra, Agronomická fakulta, pôsobil v miestnom JRD, potom bol riaditeľ CHKO Slovenský kras, †.
Ing. Ondrej Vilim, absolvent VŠP Nitra, Agronomická fakulta, pôsobil na miestnom JRD, †.
Mgr. Albína Vinclerová Hroncová, absolvent PI Košice, kombinácia matematika – fyzika, pôsobila ako pedagogička na ZŠ v Michalovciach, žije v Prahe.
Ing. Pavol Hronec, absolvent VŠT Košice, Strojárska fakulta, pôsobil v strojárstve v Trenčíne, †.
Ing. Eva Dzureková Huťánová, absolvent VŠE Bratislava, fakulta PE, pôsobila v aplikácii výpočtovej techniky, výpočtové stredisko OSN v Bratislave, žije v Pezinku.
Ing. Miroslav Líner, absolvent VŠP v Nitre, Agronomická fakulta, venoval sa melioráciám na východnom Slovensku a vodohospodárskej činnosti v Slavošovských papierňach, prácu ukončil na odbore výstavby v Rožňave, kde aj žije.
Ing. Pavol Antalík, absolvent SVŠT, Elektotechnická fakulta, Bratislava. Pôsobil ako stredoškolský pedagóg v Braislave, †.
RSDr. Arpád Koreň, CSc., pôsobil v okresných funkciách v Rožňave, †.
MUDr. Ondrej Slíž, absolvent Lekárskej fakulty UPJŠ Košice, pôsobil ako primár gynekologického oddelenia v Nemocnici s poliklinikou Revúca, žije v Muránskej Dlhej Lúke.
Ing. Ján Benedikty, CSc., absolvent SVŠT, Chemickotechnologická fakulta, makromolekulová chémia, vedecký pracovník VÚCHV vo Svite, 17 udelených patentov (AO ), realizované 12 vo výrobách syntetických vlákien, jedna predaná licencia a 2 udelené patenty v NDR a Švajčiarsku; vedúci vedecký pracovník VVZ v Chemosvite; generálny riaditeľ a zakladateľ spoločnosti Sun Chemical, s. r. o. Svit, Slovakia, dcérska spoločnosť Sun Chemical Corp., NJ, USA. Žije vo Svite a často prichádza do rodnej obce.
Doc. Ing. Edita Farkašová Šestáková, CSc., absolvent VŠE Bratislava, fakulta podnikovohospodárska, pôsobila ako vysokoškolský pedagóg na TUKE, Ekonomická fakulta, katedra ekonomických činností v Košiciach.
Ing. Milada Homolová Antalíková, absolvent VŠP v Nitre, fakulta agronomická, dlhoročný predseda miestneho JRD a súčasne konateľ Agro Slavošovce, s. r. o.
Ing. Edita Línerová, absolvent VŠP v Nitre, fakulta prevádzkovo-ekonomická, pôsobí v oblasti obchodu na okresnom úrade v Nitre kde aj žije.
Ing. Mária Bodnáriková, absolvent VŠP v Nitre, fakulta prevádzkovo-ekonomická, pôsobila v poľnohospodárstve a na OÚ Slavošovce, žije v Senci.
Ing. Angela Kolesárová, absolvent VŠP v Nitre, fakulta prevádzkovo-ekonomická, pôsobila ako ekonóm na miestnom JRD a súčasne ako ekonóm v Agro Slavošovce, s. r. o.
Mgr. Peter Petrivalský, absolvent UK v Bratislave, fakulta hydrogeológie, pôsobil v tomto odbore v Košiciach a v štátnej správe Košice, kde aj žije.
PaedDr. Alena Korimová Kišajová, absolvent UK Bratislava, fakulta pedagogiky, pôsobila v špeciálnej pedagogike v Prahe a pokračuje ako pedagóg na ZŠ v Bratislave, kde aj žije.
Mgr. Eva Nováková Garanová, absolvent Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, pôsobí ako pedagóg na ZŠ v Jelšave a žije v Revúcej.
Mgr. Mária Kymlová Petrovičová, absolvent Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, pôsobila ako pedagóg na ZŠ v Sedlčanoch u Prahy, kde aj žije.
PaedDr. Alžbeta Zuzulová Koreňová, absolvent UJPŠ Košice, Pedagogická fakulta, pôsobila ako pedagóg a riaditeľka ZŠ v Poprade, sídlisko Západ.
Mgr. Dáša Došeková Kyselicová, absolvent UPJŠ Košice , fakulta prírodných vied, pôsobí vo farmácii v Prievidzi, kde aj žije.
Mgr. Alica Kočišová, absolvent Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, pôsobí ako pedagóg na ZŠ v Revúcej, kde aj žije.
Mgr. Martina Nosálová Kočišová, absolvent UMB Banská Bystrica, Pedagogická fakulta, pôsobí ako pedagóg na ZŠ P. E. Dobšinského v Slavošovciach.
Ing. Lýdia Huťťanová Klobušníková, absolvent TU Košice, fakulta geológie a kartografie, pôsobí ako pedagóg na ZŠ P. E. Dobšinského.
Mgr. Veronika Šándorová Klimentová, absolvent UMB Banská Bystrica, pedagogická fakulta, pôsobí ako pedagóg na ZŠ P. E. Dobšinského.
Mgr. Viera Vavreková Sklenárová, absolvent PU Prešov, Filozofická fakulta, pôsobí ako pedagóg na ZŠ P. E. Dobšinského.
Mgr. Ida Kaczianová, absolvent UMB Banská Bystrica, Pedagogická fakulta, pôsobí ako pedagóg na ZŠ P. E. Dobšinského.
Mgr. Eva Abrahámová, absolvent UMB Banská Bystrica, Pedagogická fakulta, pôsobí ako pedagóg na ZŠ P. E. Dobšinského.
Mgr. Dušan Antalík, absolvent UK v Bratislave, fakulta prírodovedecká, pôsobil ako pedagóg na SPŠ v Rimavskej Sobote,†.
Ing. Igor Závodný, absolvent Vysokej leteckej školy v Košiciach, vojak z povolania vo výslužbe.
MUDr. Peter Závodný, absolvent Lekárskej fakulty UPJŠ Košice, pôsobí ako všeobecný a posudkový lekár.
Mgr. Tibor Krištof, absolvent Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, pôsobil ako pedagóg, riaditeľ ZŠ v Rejdovej, okresný školský inšpektor, žije vo Vyšnej Slanej.
Ing. Martin Klobušník, absolvent TU Košice, fakulta manažmentu, pôsobí v oblasti IT v Košiciach, kde aj žije.
Ing. Marian Kyselica, absolvent VŠT Košice, fakulta elektrotechnická, aj fakulta stavebná, úspešný podnikateľ v energetickom stavebníctve, žije v Košiciach.
Ing. Koloman Huťťan, absolvent VŠE Bratislava, pôsobí a žije v ČR.
Ing. Ingrid Nágelová Šikúrová, absolvent VŠT Košice, fakulta hutnícka, pôsobí v a. s. Železiarne, Podbrezová, žije v Banskej Bystrici.
Mgr. Veronika Holovárová, absolvent UMB Banská Bystrica, fakulta filológie, pôsobí vo farmácii v Bratislave, kde aj žije.
JUDr. Milan Sajenko, absolvent právnickej fakulty UPJŠ Košice, pôsobil v justícii.
Mgr. Helena Klenovičová, absolvent Pedagogickej fakulty, pôsobila ako pedagóg na ZŠ vo Vyšných Ružbachoch, †.
Mgr. Maria Bartóková, absolvent Pedagogickej fakulty UMB v Banskej Bystrici, pôsobí ako pedagóg na ZŠ.
Ing. Ján Karcági, absolvent VŠBM v Košiciach, promoval tohto roku.
Vysokoškolské pedagogické vzdelanie dosiahli aj pedagógovia Ondrej Čierny, Etela Čierna Kurianová, †. a pôsobili na základnej škole v Medzeve spolu s Evou Eibenovou Jankovičovou, žijúcou v Medzeve. O. Čierny pôsobil aj v ZŠ v Spišskom Bystrom, kde ako riaditeľ a pedagóg pôsobil aj Peter Palička. V Košiciach pôsobila pedagogička Elena Lietavová Krištofová, kde aj žije.
Nakoniec býva to najlepšie, spomínam si na Slavošovciam vernú a žijúcu pedagogičku Belu Sklenárovú Brašovú a dlhodobo pôsobiaceho riaditeľa základnej školy PaedDr. Milana Sajenku a jeho zástupcu, pedagóga Ondreja Závodného, †. Pôsobil tu aj ako riaditeľ ZŠ PaedDr. Ján Gallo, potom školský inšpektor a nakoniec pôsobil ako riaditeľ odboru na ministerstve školstva v Bratislave, †.
Z už nežijúcich starších učiteľov spomeniem pani učiteľky M. Stromčekovú, K. Stahlovú a M. Kostkovú. Nezabúdam a spomínam na môjho triedneho, chemika a biológa V. Fandáka. Prvé chemické a biologické pokusy sme vykonali spolu s ním a so spolužiakom O. Slížom, s ktorým som sedával celých 12 rokov v jednej lavici. Pán učiteľ Fandák, priateľský a vždy usmievavý, nám otvoril cestu pre úspešné štúdium chémie a medicíny.
Záverom sa prihováram k vedeniu ZŠ P. E. Dobšinského, osobitne dlhoročnej pani riaditeľke PhDr. Darine Labošovej a celému kolektívu učiteľov a zamestnancov školy. Od našich čias sa kolektív riadne rozrástol, čo je primerané počtu žiakov a súčasnej dobe.
Čo myslíte, je nás dosť absolventov? Bilancia za uplynulých 60 rokov hovorí v prospech viac ako 50 vysokoškolsky vzdelaných dedinčanov. Je to krásna spomienka pri významnom jubileu našej obce. Je to aj môj prvý krok, ako si verejne pripomenúť aj starších rodákov, absolventov VŠ, ktorí tu v Slavošovciach absolvovali základnú školu bez tých vymožeností, aké má škola a žiaci dnes a možnosti štúdia vôbec. Už dávnejšie to bola dobrá škola, základ školy života, ale aj dobrý školský systém, aj keď sme nemali ani telocvičňu ani štadión.
Nech tieto riadky poslúžia dnešným obyvateľom Slavošoviec, lebo z tých, čo toto môžu potvrdiť, žije už len málo. Neuškodí to ani tým, ktorí tu žijú, alebo sa sem prisťahovali, pomôže to určite mladšej generácii, tým, ktorí prídu po nás a budú chcieť osláviť najbližšie jubilejné 750. výročie.
Záverom mi dovoľte, aby som sa ospravedlnil všetkým, na ktorých moja pamäť nedosiahla, rád to napravím a doplním. Mojím cieľom je zorganizovať spoločné stretnutie rodákov – absolventov vysokých škôl. Už dnes ste všetci pozvaní.
Z príležitosti 700. výročia osláv prvej zmienky o vzniku našej obce sa prihovoril váš rodák
Ing. Ján Benedikty, CSc.
Júl, 2018.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-