Po básni sa opakovane prihovoril starosta obce, nasledoval krátky hudobný vstup so skladbou J. Kazameka. S vyčerpávajúcim príhovorom o živote, koncertovaní a pôsobení J. Kazameka sa prihovorila PhDr. V. Sedláková z Matice slovenskej v Martine. V jej príhovore boli zaujímavé najmä pasáže o pomerne čulej a málo známej korešpondencii J. Kazameka so zástupcami 
MS a vtedajšími významnými predstaviteľmi slovenského národného a kultúrneho života. Z nej vyplynulo, že J. Kazamek, o. i. napísal vlastný životopis v angličtine a žiadal o jeho preloženie do slovenčiny a vydanie v MS. Žiaľ, podnes sa tak nestalo. Bolo by určite nielen zaujímavé, ale určitým spôsobom aj splatením dlhu nášmu významnému rodákovi, keby sa rukopis našiel a vydal. J. Kazamek nikdy neprestal byť národne orientovaný a hrdo sa hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. Známe sú jeho slová z pamätného rozhovoru v regionálnych novinách, ktorý s ním viedol G. Takáč, vtedajší notár v Betliari, že: „... svoj rodný kraj nosím v srdci, Gemer, aj po mnohých rokoch, ostal mojím domovom, za ktorým túžim a ani Amerika nevedela zo mňa urobiť iného ako som bol. Slovák som a ním aj ostanem...“ Z jeho rozhovoru tiež vyplynula nielen nostalgia za domovom a rodiskom, ale aj túžba vrátiť sa domov, keby sa taká možnosť naskytla. S poľutovaním musíme konštatovať, že taká možnosť sa v jeho vlasti nenašla a J. Kazamek, husľový virtuóz, dirigent, hudobný skladateľ a profesor hudby, ocenený vo svete a nedocenený doma, spí svoj večný sen ďaleko od domova v Koblenzi. Do programu prispel aj Mgr. Milan Šišmiš, zástupca SNK v Martine, ktorý priblížil prítomným J. Kazameka v jeho súkromnom živote. Tak sme sa dozvedeli, že J. Kazamek bol stúpencom a členom hnutia „Mazdaznan“, ktoré koncom 19. storočia v USA a v Európe malo svojich významných stúpencov. Zaoberalo sa novým životným štýlom, spojeným so zdravou vegetariánskou výživou, telesnými a duchovnými cvičeniami. Mnohé neznáme udalosti z jeho súkromného života podal prednášajúci zaujímavo a vtipne, boli nepochybne oživením odborných informácií o bohatom putovaní J. Kazameka po svete. Veď koncertoval a pôsobil okrem USA v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe, Koblenzi, Rožňave, Betliari, Slavošovciach, v Topolčiankach pred prezidentom T. G. Masarykom, na jeho osobné pozvanie.
S hodnotným a zaujímavým pásmom „Rodný kraj“ prispeli členovia ZO Jednoty dôchodcov Slovenska v Betliari, v réžii Mgr. E. Jergovej. Texty básní, o. i. aj básnika M. Válka „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať....“, reprodukovaná hudba a vhodne vybrané pesničky, boli milým prekvapením programu. Kultúrny program uzatváralo vystúpenie folklórneho súboru Dolina z Gemerskej Polomy. Krásne spevy žien a mohutné hlasy mužských členov súboru ešte dlho po ich vystúpení zneli v ušiach účastníkov osláv. Ďakujeme, Dolina, že nesiete štafetu gemerského folklóru aj dnes, a svojím vystúpením robíte radosť vašim divákom a poslucháčom.
Potom sa už účastníkom osláv a rodákom rozdali pamätné plakety s reliéfom tváre J. Kazameka. Zaujímavosťou bolo, že osláv 135. výročia narodenia J. Kazameka sa zúčastnil aj pravnuk spriatelenej rodiny Šikúrovej s manželkou z Rožňavy. Patrí im poďakovanie za zapožičanie cenných fotografií a dokumentov zo spoločných stretnutí s J. Kazamekom.
Po 15 minútovom pohostení bolo už treba utekať do kaštieľa, kde o 17.00 hod. začínal koncert husľového virtuóza M. Starjaka za doprovodu klavíra D. Kačmárovej. Koncert hudobných umelcov bol skutočnou čerešničkou na torte bohatého kultúrneho programu osláv. Škoda len, že na rozhovory a spomienky rodákov neostal čas. Možno nabudúce.
Príkladným a sympatickým javom bola veľmi prospešná a vhodná spolupráca vedenia SNM Múzeum Betliar a vedenia obce Betliar. Symbióza účelného a obapolne prospešného prepojenia aktivít oboch inštitúcií je prísľubom pre ich úspešnú spoločenskú a kultúrnu prezentáciu.
Ľudovít Ján Šomšák
FOTOGALÉRIA OBECNÉHO ÚRADU
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.