Koniec roka býva obyčajne aj akousi retrospektívou toho, čo sme počas neho dosiahli, či nedosiahli, ale aj prezentáciou niečoho nového, čo sme mnohí ani nečakali. Obyčajne nás to potom zvykne potešiť a dlho na to spomíname. Gájer. Zišli sa v reštaurácii Istropolis na Trnavskom mýte v Bratislave ešte koncom novembra uplynulého roka. Aj keď podujatie uskutočnili v rámci Mikulášskeho večierka, najdôležitejším bodom stretnutia bolo uvedenie knihy Almanach spomienok na Tisovec. Prispelo doň 21 autorov, ktorými sú: Julo Farkaš, Štefan Homoľa, František Hortenský, Vladimír Húska, Vierka Jajcajová rod. Hennelová, Božena Kopečná, rod. Weisenpacherová, Zuzana Krajčušková rod. Molnárová, Cyril Kraus, Milan Kriška, Rudo Krivoš, Ondrej Laciak, Milina Laudárová rod. Zmijová, Viera Lukáčová rod. Donovalová, Danuša Martincová rod. Hortenská, Jolana Mazáková rod. Mihóková, Ján Pašiak, Adela Sláviková rod. Zalcerová, Jaroslav Urban, Ján Valentík, Vladimír Zmija a Mojmír Zúrik. Knihu zdobí viac ako 80 dobových fotografií a pohľadníc, ktoré poskytli Luboš Baník, Marína Daxnerová, rod. Vencľová, Ivan Dianiška,
Ria Jahnová, rod. Dianišková, Božena Kopečná, rod. Weinsenpacherová, Ján Pašiak. Pre úplnosť dodajme, že táto kniha je venovaná pamiatke Sama Gájera a krstili ju členovia jeho rodiny.
Pán František Bábela z Tisovca uverejnil v januárovom čísle Tisovského mesačníka recenziu tejto knihy. Vyberám z nej niekoľko údajov:
I narodila sa vytúžená knižočka,
hoci zdĺhavý a bolestivý pôrod mala.
Chvála, chvála, chvála!
Chvála jej,
chvála i všetkým tým, pričinením ktorých
sa z túžby a vidiny realitou –
vzácnym artefaktom stala!
A pritom zrodená, uhnetená
z chudobného mála.
„Prológom k tomuto edičnému činu a zároveň aj objasnením motivácie vydať Almanach spomienok na Tisovec môže byť úvodná výzva Jána Pašiaka, inak hlavného aktéra celého tohto podujatia, z ktorého citujem: „Prosbopis obracajúci sa na všetkých členov nášho Spolku rodákov a priateľov mesta Tisovec a nimi oslovených ďalších rodákov a priateľou malého veľkého mesta Tisovec, ktorí by boli ochotní napísať svoje spomienky na Tisovec. Spomienky nemajú určený obsah a ani rozsah, ale sa snažia vystihnúť jeho genius loci, jeho hodnoty a naše vzťahy k nim. Chceli by sme zachovať tieto spomienky, aby sa nestratili vo víre času." Do almanachu prispelo 21 autorov rôznych profesií, prevažne z oblasti kultúry, umenia, ale aj inak spoločensky exponovaných (príspevkami motivačne i tematicky rôzne zameranými, dlhšími i kratšími jednoproblémovými, rôznej štylistickej úrovne, od brilantného štýlu renomovaných publicistov, umelcov, až po jednoduché, ale vždy zaujímavé a najmä precítené rozprávanie).
Týka sa to najmä autorov rodákov z Tisovca, ktorí doma, v náručí rodného kraja od detstva až do dospelosti nasávali do seba pestrú zmes farieb, vôní, citových vzruchov jeho prírodného i spoločensko-kultúrneho koloritu z bohatej studnice tradícií vo všetkých fázach svojho dospievania. Lebo rodný kraj, domov, detstvo, mladé roky - to sú priestorové, časové i duchovné súradnice nášho života, ktoré vymedzujú to najkrajšie, najvzácnejšie i najdôležitejšie z neho. Najmä detstvo. Detstvo mi pripadá ako krátkodobá recidíva a nádherná expozitúra biblického raja na zemi pre každú generáciu maličkých. Väčšinou všetko, čo sme v detstve prežili, má pre nás punc euforickej sviatočnosti, napodiv aj v prípade, že sme mali detstvo zakalené biedou, či iným príkorím. Svetlá prevládajú nad tieňmi. Všetky štyri uvedené duchovné hodnoty: citová zakotvenosť človeka v rodnom kraji, v domove, v našom srdci doživotne rezonujúce šantivé hlasy detstva i reminiscencie na mladé roky nás po celý život vitalizujú, zásobujú nás novou energiou tak, ako korene zásobujú potrebnými živinami na svoj strom. A ako svätojánske mušky nám potom útechovo nostalgicky blikajú v prítmí staroby.
I narodila sa vytúžená knižočka...
A ja zdôrazniť chcem,
že nie je to ozaj strohá
suchopárna memoárová próza.
Je to nevšedná báseň
prítulnosti, lásky vďačných detí
rodnému domovu.
Pričom domov
je mnohoobsahový pojem
a má dve základné podoby:
reálne priestorové vyčlenenie
v prírodnom habite
i jeho stále zrkadlenie
v našej duši
hlboko v srdci ukryté.
František Bábela"
Pripravil O.D.
Fotografie sú použité z Almanachu spomienok na Tisovec za pomoci Mestskej knižnice AHS v Tisovci.
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.