Človek je ako strom, zasadia ho do zeme a on si tam len tak rastie a zapustí korene. Ak človek odíde z rodnej zeme, ako keby vyťali strom, no korene zostanú. Kým zostanú korene, ostáva nádej, že sa možno, niekedy či raz, vrátime na miesto, kde sme korene zanechali. Takto nejako by som opísala stretnutie rodákov dňa 29.8.2015 v Čiernej Lehote. Ale pekne po poriadku. V dňoch 28.8. a 29.8. 2015 sme si v obci urobili z dní všedných dni sviatočné. Dni obce boli venované všetkým vekovým skupinám. Deti si prišli na svoje v piatok, na ihrisku sa mohli dosýta vyšantiť v nafukovacom hrade, zastrieľať si z luku, namaľovaním na tvár premeniť sa na svoje obľúbené zvieratko či rozprávkovú postavičku. Krik, detský džavot a hudba sa ozývali z chaty Pod Hájom celé popoludnie. Občania obce si položením vencov k miestnym pamätníkom uctili pamiatku tých, ktorí položili svoje životy za náš slobodný dnešok. Po tomto pietnom akte už z chaty rozvoniavali dva kotle výborného gulášu, občerstvenie a naozaj kopec dobrej nálady. Večer sa symbolicky rozhorela vatra, ktorá horela do neskorých nočných hodín. No pohodový to deň a večer, taký neformálny.O desiatej hodine sa konali v miestnom kostole ECAV Slávnostné služby Božie, kde sa stretli terajší občania obce s rodákmi z Čiernej Lehoty, ktorí prijali pozvanie starostky obce. Všetci zúčastnení rodáci i hostia sa o pol dvanástej zišli v sále kultúrneho domu, kde ich starostka obce, zástupkyňa starostky, členovia obecného zastupiteľstva i členovia ZPOZ privítali, pripravili pre nich program i malé suveníry pre spomienku na tento deň. Každý z nich sa predstavil a povedal o sebe pár slov, pretože mnohí sa už nepoznali, hlavne kde vekový rozdiel bol viac ako 10 rokov. Pozvaní rodáci mali viac ako 60 rokov. Mnohí boli zo vzdialenejších kútov Slovenska či Čiech a tak im iste dobre padlo malé pohostenie na pripravenej recepcii, kde okrem teraz zaužívaných dobrôt , boli pripravené gemerské guľky, bryndzové pirohy, výborný domáci syr a kopa dobrých zákuskov a pagáčov.
O pol druhej popoludní sa účastníkom stretnutia predstavila domáca folklórna skupina Lehoťanka a folklórna skupina Dubina z Rožňavy.
Večer bol venovaný zábave, do tanca hrala skupina Metalena z Revúcej a vraj hrala veľmi dobre, zábavajúci sa rozchádzali ráno. No krásny vydarený deň.
Všetky hodiny statočnej práce
starostky obce, obecného zastupiteľstva a ostatných obyvateľov obce, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o bezproblémový priebeh Dní obce, boli odmenené hodnotením zúčastnených rodákov, ktorí nešetrili slovami chvály. Podľa nich bolo všetko zorganizované tak, že oni sa cítili veľmi veľmi dobre. Dovoľte mi, aby som prv, ako napíšem so súhlasom opýtaných rodákov ich vyjadrenia ,poďakovala v mene občanov i v mene rodákov starostke obce Ing. Ivete Potočnej za pozvanie, obecnému zastupiteľstvu na čele so zástupkyňou starostky pani Máriou Jakobejovou nielen za celú organizáciu ale aj za priloženú ruku k dielu, Vladovi Oravcovi za pomoc a výborný guláš, Mgr. Michalovi Terraiovi za pomoc pri úprave pamätníkov a dokončenie brožúrky o Čiernej Lehote, ktorá vyšla s finančnou podporou Matice Slovenskej v Martine. Kvetoslave Gallovej za spoluorganizáciu pri realizácii Služieb Božích a večernej zábavy, za pomoc Lacovi Skokanovi a Mirovi Bubenčíkovi a všetkým, ktorí pomohli v piatok pri športovom popoludní, ktorí v sobotu priložili ruky k dielu pri upratovacích prácach. Veľká vďaka za pomoc patrí členkám FSk Lehoťanka a tiež ženám, ktoré piekli a varili miestne špeciality. Nech mi prepáčia tí, ktorých som nespomenula, ale mala som, tak zo srdca ďakujem aj tým. Tieto slová vďaky sú tu preto v takom veľkom rozsahu, lebo organizovanie takéhoto podujatia nie je záležitosťou jedného človeka, je to tímová práca a obec musí takouto udalosťou žiť. Toto sa nám naozaj podarilo.
Tiež sa chcem poďakovať za sponzorské príspevky nefinančnej formy (Ing. Ján Mráz, Csc.).
No a teraz sľúbené ohlasy rodákov:
 |
|
 |
|
|||
 |
|
 |
|
Všetci, ktorí mi dovolili napísať ich vyjadrenie, mi kládli na srdce: „VEĽMI VEĽKÉ ĎAKUJEM.“
Napísala: Darina Figúrová
Fotografie pripravil Michal Terrai
[cincopa A8NA10Mj9TZW]
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.