Nepotrpela si na tituly, honor a pocty, neprahla po kariére, naopak: naše detné deti, nadchádzajúce pokolenia si ju budú sprítomňovať ako hýbateľku a horliteľku matičného hnutia. Žičlivo rozdávala svojmu milovanému Slovensku svetlo pre život s uzlíčkom nádeje, aby sme v dňoch trudných i lopotných mali kus sviatočnej nedele.

Človek môže svojimi skutkami presiahnuť čas, dobu, vymeraný diel života. Tete Halkovej sa taký presah pošťastil v spoločenstve matičiarov Gemera, ba dokonca Slovenska. Prognostici s jemnou iróniou vravia: „Krištáľovo čistá je len budúcnosť; mení sa vždy minulosť.“ V biografii našej vzácnej zosnulej priateľky, kolegyne, spolupracovníčky však netreba nič prepisovať, ani vylepšovať. Verila v strunku dobra ukrytú v hĺbkach ľudských podstát. Prebúdzala v ľuďoch túžbu po kráse, po slove múdrom a piesni najrýdzejšej.

Bola ženou nielen rozhľadenou v kultúrnej oblasti, v šľachtení dedičstva našich otcov. Bola zároveň človekom hlboko ľudským, mierumilovným, so srdcom dokorán otvoreným tolerantnému porozumeniu. Málokto ju videl bez jej typického dobrosrdečného, mierneho úsmevu. Takou aj navždy ostane v našich spomienkach...

„Telo jedného dňa navždy zmĺkne, ale srdce bude spievať večne,“ napísal francúzsky básnik Michael Quist. Pieseň srdca tety Halkovej sa natrvalo vpísala do letopisov spoločenského, kultúrneho a matičiarskeho diania v Gemeri i za jeho teritoriálnymi súradnicami. Dnes jej už znejú iné partitúry, počúva hudbu hlbín večnosti. Epilóg venovaný našej drahej tete zverme tvorcovi najpovolanejšiemu, bardovi slovenskej poézie Milanovi Rúfusovi: „Nuž otvor, hĺbka, svoje priestory, pre nový diamant v hrude. Nie po prvý raz nemý hovorí. A dlho ešte bude...“

Mgr. Ľuboslava Lacjaková