Každú minútu niekto opustí tento svet. Nezávisí to od veku. Hrozivou skutočnosťou je fakt, že všetci stojíme v rade, bez toho, že by sme si to uvedomovali. Nevieme, koľkí stoja pred nami, nemôžeme sa tlačiť ani predbiehať. Nemôžeme pustiť nikoho pred seba. Rad napreduje, a my nevieme, kde v ňom stojíme... Tento týždeň sme sa v Revúcej navždy rozlúčili so známym podnikateľom, podporovateľom kultúry v meste a aktívnym folkloristom – pánom Mikulášom Čupkom.
Narodil sa 19. februára 1954 v Polomke na Horehroní, kde vyrastal obklopený čarovným krajom hôr a ľudových krojov. Základnú školu vychodil v Šumiaci pod Kráľovou hoľou, čo sa mocne zapísalo do mysle i do srdca malého chlapca. Vrodenú lásku ku muzike si upevnil, keď absolvoval ľudovú školu umenia v Revúcej a v Muráni, aby suverénne zvládal hru na akordeóne.
Potom ukončil učebný odbor mäsiar na učňovskej škole a po vojenčine nastúpil do zamestnania v podniku Zdroj Betliar. V polovici sedemdesiatych rokov sa oženil s Katarínou Petrovou a narodil sa im syn Marek. V roku 1982 sa mladá rodina presťahovala zo Šumiaca do novopostaveného domu v Revúcej.

Aj slnko zapadá ústupom do noci, kto raz púť dokonal, nieto viac pomoci. Bez slnka chlad vanie z hviezdnatej oblohy, človek je krehký tvor, zranený, úbohý. Do tmy si zapáli  kahanec nádeje, do duše boľavej spomienky naleje.  V tichosti vyprosme veľký dar pokoja, kým sa nám duše raz naveky nespoja. Posledný pozdrav tu šepkáme do ticha, že sa raz stretneme  je naša útecha. 

Života kniha zavrela sa, písaná srdcom, krvou zo žíl. Zápis v nej zlatým písmom hlása, že naša mať čestne svoj život dožila. Nech jej telo v rodnej hrude v pokojnom spánku odpočíva. V pamäti našej žiariť bude pamiatka jej stále živá.  Osud je občas veľmi krutý, nevráti čo raz vzal... Zostanú iba spomienky a v srdci veľký žiaľ....