Nekrológ (7)
Navždy nás opustil Gemerčan SAMUEL BAKOŠ, kultúrny historik, osvetový pracovník
Napísal(a) SSS
V piatok 13. mája t. r. sme zaznamenali smutnú správu, že nás navždy opustil SAMUEL BAKOŠ, kultúrny historik, osvetový pracovník, autor krátkych próz, člen Spolku slovenských spisovateľov (SSS). Posledná rozlúčka s ním bude v stredu 18. mája o 13.15 hod. v obradnej sieni bratislavského krematória.
Slovenská kultúrne verejnosť v Samuelovi Bakošovi stráca neúnavného a erudovaného bádateľa a propagátora osvetovej činnosti, regionálnej a miestnej kultúry v Slovenskej republike, bývalom Česko-Slovensku a na Slovensku v období bývalého Rakúsko-Uhorska, v gemersko-malohontskom regióne, života a diela slovenských historických osobností, výročí a odkazu významných kultúrnych a osvetových udalostí, ako aj autora nárečového slovníka z jeho rodnej obce a humoristických próz.
Navždy od nás odišiel PaedDr. Milan Sajenko, náš známy Gemerčan
Napísal(a) mg
S hlbokým zármutkom oznamujeme rodine, priateľom a známym, že dňa 29.12.2020 vo veku 87 rokov zomrel náš milovaný otec, dedo, pradedo PaedDr. Milan Sajenko.
Tak sa začala informácia, ktorá mi prišla do emailovej schránky od JUDr. Milana Sajenka mladšieho, že v trebišovskej nemocnici skonal jeho otecko PaedDr. Milan Sajenko. Táto smutná správa ma hlboko ranila aj preto, že išlo o človeka, ktorý v našom Gemeri požíval úctu takmer od každého, kto v ňom žil, alebo žije. Poznal ho takmer každý, najmä Slavošovčania, kde strávil najväčšiu časť svojho plodného života. Vďaka jeho aktivitám a jeho činnosti ho poznali aj mimo obce, ktorej zasvätil prakticky všetok svoj potenciál. Tak vedomostný, ako aj pracovný. Iba niekoľko posledných mesiacov strávil bez svojich krajanov i rodiny v Dome sociálnej starostlivosti v Sečovciach.
Odišiel podnikateľ a folklorista Mikuláš Čupka, podporovateľ mesta Revúca i regiónu
Napísal(a) J. Genčanský
Každú minútu niekto opustí tento svet. Nezávisí to od veku. Hrozivou skutočnosťou je fakt, že všetci stojíme v rade, bez toho, že by sme si to uvedomovali. Nevieme, koľkí stoja pred nami, nemôžeme sa tlačiť ani predbiehať. Nemôžeme pustiť nikoho pred seba. Rad napreduje, a my nevieme, kde v ňom stojíme... Tento týždeň sme sa v Revúcej navždy rozlúčili so známym podnikateľom, podporovateľom kultúry v meste a aktívnym folkloristom – pánom Mikulášom Čupkom.
Narodil sa 19. februára 1954 v Polomke na Horehroní, kde vyrastal obklopený čarovným krajom hôr a ľudových krojov. Základnú školu vychodil v Šumiaci pod Kráľovou hoľou, čo sa mocne zapísalo do mysle i do srdca malého chlapca. Vrodenú lásku ku muzike si upevnil, keď absolvoval ľudovú školu umenia v Revúcej a v Muráni, aby suverénne zvládal hru na akordeóne.
Potom ukončil učebný odbor mäsiar na učňovskej škole a po vojenčine nastúpil do zamestnania v podniku Zdroj Betliar. V polovici sedemdesiatych rokov sa oženil s Katarínou Petrovou a narodil sa im syn Marek. V roku 1982 sa mladá rodina presťahovala zo Šumiaca do novopostaveného domu v Revúcej.
Mária Halková rod. Michaliková * 03.07.1932 Važec – † 28.04.2020 Rožňava
Gloriam qui spreverit, veram habebit – Skutočnú slávu získa ten, kto o ňu nestojí.
Vedeli sme o jej podlomenom zdraví, tušili sme, aká bude posledná etapa cesty našej tety Halkovej: ad astra per asperam – utrpením ku hviezdam. Jednako správa o poslednom vydýchnutí vzácnej priateľky hlboko zasiahla početné matičiarske spoločenstvo.
Teraz znie mĺkva panychída, rúfusovské nepočuteľné laudácio za húževnatou rodáčkou z malebného Važca, kde uzrela svetlo sveta a pod tatranskými končiarmi jej klíčili v duši výhonky krištáľového národovectva, lásky k piesni, tancu a ľudovým tradíciám. Velebné ticho hlbín sa rozprestiera ponad všetky gemerské miesta či zákutia, ktorým teta Halková od roku 1971, kedy sa presťahovala do Rožňavy, vpisovala letokruhy svojho celoživotného úsilia. Vtlačila autentickú pečať matičiarskemu životu i dianiu v jeho celostnom rozmere aj význame.
Zomrela rodáčka z Rožňavského Bystrého Ružena Babičová, rod. Dorkinová
Napísal(a) MG od
Aj slnko zapadá ústupom do noci, kto raz púť dokonal, nieto viac pomoci. Bez slnka chlad vanie z hviezdnatej oblohy, človek je krehký tvor, zranený, úbohý. Do tmy si zapáli kahanec nádeje, do duše boľavej spomienky naleje. V tichosti vyprosme veľký dar pokoja, kým sa nám duše raz naveky nespoja. Posledný pozdrav tu šepkáme do ticha, že sa raz stretneme je naša útecha.
Života kniha zavrela sa, písaná srdcom, krvou zo žíl. Zápis v nej zlatým písmom hlása, že naša mať čestne svoj život dožila. Nech jej telo v rodnej hrude v pokojnom spánku odpočíva. V pamäti našej žiariť bude pamiatka jej stále živá. Osud je občas veľmi krutý, nevráti čo raz vzal... Zostanú iba spomienky a v srdci veľký žiaľ....
"Mal rád život, mal rád smiech,
veril v dobro a miloval svet..."
Dňa 30. júla 2018 sa najblížšia rodina, kolegovia, priatelia a mnohí obyvatelia z okolitých obcí rozlúčili s dlhoročným lekárom pánom MUDr. Antonom Tokárom, ktorý náhle a nečakane zomrel 27. júla 2018 vo svojej obľúbenej ambulancii vo veku nedožitých 77 rokov.
Bol obvodným lekárom, ktorý svoj celý profesijný život zasvätil pomoci nemocným občanom z Lubeníka, Magnezitoviec, Chyžného, Revúckej Lehoty a Turčoka. Ako mladý lekár prišiel pracovať na obvod do Lubeníka, v ktorom pôsobil neuveriteľných 52 rokov.
Nekrológ za bystränským rodákom Ondrejom Davidom
Napísal(a) Ondrej Doboš
Keď vám príde poštou domov parte, znamená to, že vám niekto blízky, priateľ či kamarát opustil tento svet a navždy sa chce s vami aspoň takýmto spôsobom rozlúčiť. Postarali sa o to jeho najbližší, ale to nič na tom nemení, že každého z nás takáto správa poznačí a spôsobí nemálo smútku, či aj niečo viac.
Tak ako mňa, keď som otvoril zo schránky obálku, v ktorej bolo to spomínané parte a v ňom text:S bolesťou v srdci oznamujeme všetkým príbuzným, priateľom a známym, že nás


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-