Každá jedna chvíľa strávená bez nároku na odmenu pomocou niekomu inému sa totiž veľmi ráta.
Slávnostné odovzdávanie ocenení v 13 kategóriách sa konalo v pondelok 4. februára 2019 o 16.00 hod. v Gloria Palace v Košiciach a realizovalo sa v spolupráci s Košickým samosprávnym krajom. Ako povedala organizátorka podujatia a predsedníčka centra Miroslava Langerová, cieľom slávnostného oceňovania je poďakovať sa a poukázať na množstvo práce, ktorú dobrovoľníci pre svoje okolie, spoločnosť či organizáciu pravidelne robia. Slávnostným programom hudobne sprevádzalo Duo Vega zo ZUŠ Márie Hemerkovej v Košiciach. Talentované dievčatá Edina Lilla Gablyasová hrajúca na priečnej flaute a Annamária Veres na gitare sa postarali o sprievodný program k jednotlivým kategóriám ocenených dobrovoľníkov.
Víťazmi 11. ročníka krajského oceňovania v jednotlivých kategóriách sa stali:
Dobrovoľníctvo v sociálnej a zdravotnej oblasti – Peter Miľko,
Dobrovoľníctvo v oblasti výchovy a vzdelávania – Monika Tódová
Ochrana životného prostredia – projekt komunitnej záhrady Zázemie,
Dobrovoľníctvo v oblasti kultúry a umenia – Peter Murko (Združenie príbuzných a priateľov Radosť),
Dobrovoľníctvo v oblasti rozvoja komunity a občianskej spoločnosti – Michal Keruľ,
Dobrovoľníctvo v oblasti ochrany ľudských práv – Lucia Komorníková,
Koordinátor/-ka dobrovoľníkov a dobrovoľníčok – Eva Bombová,
Mladý dobrovoľník/-čka do 30 rokov – Patrícia Albertová,
Seniorské dobrovoľníctvo – Ondrej Doboš,
Dlhodobá dobrovoľnícka pomoc organizácii – Michaela Šuľová,
Podpora dobrovoľníctva – Lenka Roman Juročková,
Dobrovoľníctvo v oblasti práce s deťmi a mládežou – Klub mladých Sobrance,
Dobrovoľnícky projekt roka – Danka Arvaiová, ktorá stojí za Malou farmou ako súkromným azylom pre zvieratá.
Kategória Obec/mesto priateľské k dobrovoľníctvu je jediná, ktorú jednotlivci nemôžu nominovať. Jej víťazom sa stala oblasť Tokaj, ocenenia si prevzali za Tokajskú vínnu cestu Michaela Maciková a za Hospic Harmónia Edita Takáčová.
Počas slávnostného krajského oceňovania boli okrem víťazov vyhlásené aj nominácie v jednotlivých kategóriách. Ďakovné listy si za prínos v oblasti dobrovoľníctva prevzalo spolu približne 20 jednotlivcov a združení.
Zriaďovateľom Dobrovoľníckeho centra Košického kraja je Košický samosprávny kraj. Ako uviedol jeho predseda Rastislav Trnka, v tomto roku má slovo dobrovoľníctvo obzvlášť inú dôležitosť. „Košice sa pýšia titulom Európske hlavné mesto dobrovoľníctva 2019. Michalovce vlani ako prvé získali ocenenie Mesto priateľské k dobrovoľníctvu. V Spišskej Novej Vsi je tento rok vyhlásený za Rok dobrovoľníctva. Všetky uvedené aktivity svedčia o tom, že v našom kraji máme množstvo inšpiratívnych ľudí so srdcom na dlani, ktorým patrí náš obdiv. Je šľachetné prispieť na charitu finančne, ale investovať do vecí svoj vlastný čas, to si žiada oveľa väčší vklad na úkor osobného života,“ povedal.
Keďže Košice sú oficiálne od slávnostného ceremoniálu 15.1.2019 v košickom Kulturparku Európskym hlavným mestom dobrovoľníctva 2019 (získali tento titul ako prvé mesto z krajín strednej a východnej Európy a ako šieste európske mesto v poradí), je preto ocenenie Srdce na dlani v tomto roku o to významnejšie.
Víťazom srdečne blahoželáme a obzvlášť pánovi Dr. Ondrejovi Dobošovi, rodákovi z gemerskej obce Rožňavské Bystré, ktorý cenu Srdce na dlani získal za dlhoročné novinárske pôsobenie, ktoré sa ani po jeho odchode do dôchodku, na radosť tisícok čitateľov jeho novinárskych kreácií, neskončilo. Plynulo, dobrovoľnícky, prešiel do pokračovania vytvorením unikátneho internetového priestoru regionovín Maj Gemer.
Už viac ako 15 rokov nachádzajú tisícky priaznivcov tejto výbornej novinárskej značky nielen z horného Gemera a celej Slovenskej republiky, ale i zo zahraničia v priestore MAJ GEMER denne čerstvé spravodajstvo i ďalšie informácie zo širokého spektra diania v Gemeri.
Dr. Ondrej Doboš sa pri tvorbe obsahu tohto média opiera o neveľký dobrovoľnícky kolektív obetavých spolupracovníkov a výsledným spoločným efektom je denne aktuálny, pestrý a kvalitný obsah v mnohých príspevkoch, ktoré prinášajú príbehy ľudí z tohto, v súčasnosti, žiaľ, marginalizovaného slovenského regiónu Gemera, pripomínajú niekdajšiu slávu z pozoruhodnej minulosti a verne, na profesionálnej úrovni ilustrujú súčasný život, úspechy i problémy občanov Gemera.
Na slovenskej regionálnej mediálnej scéne má MAJ GEMER zásluhou pána Doboša výnimočné postavenie: denná tvorba takéhoto obsahu a tematického rozsahu s nezmenenou kvalitou kreovaná dobrovoľníckym kolektívom je zriedkavosťou. Podobné médiá tvoria spravidla väčšie redakcie s náležitým profesionálnym personálnym obsadením a finančnou podporou, keď MAJ GEMER bez nároku na odmenu sa roky spolieha hlavne na morálnu podporu svojich fanúšikov.
V súčasnom veľmi zložitom sociálno-ekonomickom a ťažko marginalizovanom prostredí Gemera je toto dobrovoľnícke periodikum pre tisícky čitateľov doslova dopingom, za ktorým je iniciátor jeho vzniku i tvorca v jednej osobe Dr. Ondrej Doboš, ktorý mu denne venuje nielen svoj novinársky a organizačný talent, ale i svoje dobrovoľnícke srdce.
Marta Mikitová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).