Každá jedna chvíľa strávená bez nároku na odmenu pomocou niekomu inému sa totiž veľmi ráta.
Slávnostné odovzdávanie ocenení v 13 kategóriách sa konalo v pondelok 4. februára 2019 o 16.00 hod. v Gloria Palace v Košiciach a realizovalo sa v spolupráci s Košickým samosprávnym krajom. Ako povedala organizátorka podujatia a predsedníčka centra Miroslava Langerová, cieľom slávnostného oceňovania je poďakovať sa a poukázať na množstvo práce, ktorú dobrovoľníci pre svoje okolie, spoločnosť či organizáciu pravidelne robia. Slávnostným programom hudobne sprevádzalo Duo Vega zo ZUŠ Márie Hemerkovej v Košiciach. Talentované dievčatá Edina Lilla Gablyasová hrajúca na priečnej flaute a Annamária Veres na gitare sa postarali o sprievodný program k jednotlivým kategóriám ocenených dobrovoľníkov.
Víťazmi 11. ročníka krajského oceňovania v jednotlivých kategóriách sa stali:
Dobrovoľníctvo v sociálnej a zdravotnej oblasti – Peter Miľko,
Dobrovoľníctvo v oblasti výchovy a vzdelávania – Monika Tódová
Ochrana životného prostredia – projekt komunitnej záhrady Zázemie,
Dobrovoľníctvo v oblasti kultúry a umenia – Peter Murko (Združenie príbuzných a priateľov Radosť),
Dobrovoľníctvo v oblasti rozvoja komunity a občianskej spoločnosti – Michal Keruľ,
Dobrovoľníctvo v oblasti ochrany ľudských práv – Lucia Komorníková,
Koordinátor/-ka dobrovoľníkov a dobrovoľníčok – Eva Bombová,
Mladý dobrovoľník/-čka do 30 rokov – Patrícia Albertová,
Seniorské dobrovoľníctvo – Ondrej Doboš,
Dlhodobá dobrovoľnícka pomoc organizácii – Michaela Šuľová,
Podpora dobrovoľníctva – Lenka Roman Juročková,
Dobrovoľníctvo v oblasti práce s deťmi a mládežou – Klub mladých Sobrance,
Dobrovoľnícky projekt roka – Danka Arvaiová, ktorá stojí za Malou farmou ako súkromným azylom pre zvieratá.
Kategória Obec/mesto priateľské k dobrovoľníctvu je jediná, ktorú jednotlivci nemôžu nominovať. Jej víťazom sa stala oblasť Tokaj, ocenenia si prevzali za Tokajskú vínnu cestu Michaela Maciková a za Hospic Harmónia Edita Takáčová.
Počas slávnostného krajského oceňovania boli okrem víťazov vyhlásené aj nominácie v jednotlivých kategóriách. Ďakovné listy si za prínos v oblasti dobrovoľníctva prevzalo spolu približne 20 jednotlivcov a združení.

Zriaďovateľom Dobrovoľníckeho centra Košického kraja je Košický samosprávny kraj. Ako uviedol jeho predseda Rastislav Trnka, v tomto roku má slovo dobrovoľníctvo obzvlášť inú dôležitosť. „Košice sa pýšia titulom Európske hlavné mesto dobrovoľníctva 2019. Michalovce vlani ako prvé získali ocenenie Mesto priateľské k dobrovoľníctvu. V Spišskej Novej Vsi je tento rok vyhlásený za Rok dobrovoľníctva. Všetky uvedené aktivity svedčia o tom, že v našom kraji máme množstvo inšpiratívnych ľudí so srdcom na dlani, ktorým patrí náš obdiv. Je šľachetné prispieť na charitu finančne, ale investovať do vecí svoj vlastný čas, to si žiada oveľa väčší vklad na úkor osobného života,“ povedal.
Keďže Košice sú oficiálne od slávnostného ceremoniálu 15.1.2019 v košickom Kulturparku Európskym hlavným mestom dobrovoľníctva 2019 (získali tento titul ako prvé mesto z krajín strednej a východnej Európy a ako šieste európske mesto v poradí), je preto ocenenie Srdce na dlani v tomto roku o to významnejšie.
Víťazom srdečne blahoželáme a obzvlášť pánovi Dr. Ondrejovi Dobošovi, rodákovi z gemerskej obce Rožňavské Bystré, ktorý cenu Srdce na dlani získal za dlhoročné novinárske pôsobenie, ktoré sa ani po jeho odchode do dôchodku, na radosť tisícok čitateľov jeho novinárskych kreácií, neskončilo. Plynulo, dobrovoľnícky, prešiel do pokračovania vytvorením unikátneho internetového priestoru regionovín Maj Gemer.
Už viac ako 15 rokov nachádzajú tisícky priaznivcov tejto výbornej novinárskej značky nielen z horného Gemera a celej Slovenskej republiky, ale i zo zahraničia v priestore MAJ GEMER denne čerstvé spravodajstvo i ďalšie informácie zo širokého spektra diania v Gemeri.
Dr. Ondrej Doboš sa pri tvorbe obsahu tohto média opiera o neveľký dobrovoľnícky kolektív obetavých spolupracovníkov a výsledným spoločným efektom je denne aktuálny, pestrý a kvalitný obsah v mnohých príspevkoch, ktoré prinášajú príbehy ľudí z tohto, v súčasnosti, žiaľ, marginalizovaného slovenského regiónu Gemera, pripomínajú niekdajšiu slávu z pozoruhodnej minulosti a verne, na profesionálnej úrovni ilustrujú súčasný život, úspechy i problémy občanov Gemera.
Na slovenskej regionálnej mediálnej scéne má MAJ GEMER zásluhou pána Doboša výnimočné postavenie: denná tvorba takéhoto obsahu a tematického rozsahu s nezmenenou kvalitou kreovaná dobrovoľníckym kolektívom je zriedkavosťou. Podobné médiá tvoria spravidla väčšie redakcie s náležitým profesionálnym personálnym obsadením a finančnou podporou, keď MAJ GEMER bez nároku na odmenu sa roky spolieha hlavne na morálnu podporu svojich fanúšikov.
V súčasnom veľmi zložitom sociálno-ekonomickom a ťažko marginalizovanom prostredí Gemera je toto dobrovoľnícke periodikum pre tisícky čitateľov doslova dopingom, za ktorým je iniciátor jeho vzniku i tvorca v jednej osobe Dr. Ondrej Doboš, ktorý mu denne venuje nielen svoj novinársky a organizačný talent, ale i svoje dobrovoľnícke srdce.
Marta Mikitová

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-