G. Bastiana “generáli za mier“, zhodou okolností obaja zahynuli za záhadných okolností), že prítomnosť čatára absolventa Petra Dubčeka v nápravno-výchovnom útvare ČSĽA negatívne pôsobí na prevýchovu vojenských väzňov! Tak sa stalo, že čat. absolventa Petra Dubčeka s tichými ováciami vojenskí väzni, ale aj radoví vojaci zabezpečujúci chod väznice, vyprevadili s úctou a ľútosťou, že ich opúšťa.
Stalo sa pred viac ako desiatkou rokov, že pri istej príležitosti sa stretol voj. J. Pupala s P. Dubčekom. No po predstavení zistil, že nejde o Petra Dubčeka (zomrel v tom čase pred 7 rokmi), ale o jeho brata Palva. Nuž, a tak priateľstvo sa prenieslo na brata Paľka.
Keď MUDr. Pavol Dubček prvý raz navštívil Čierny Potok, videl na bývalej škole (dnes Obecný úrad) nápis: 1928 (mimochodom rovnaká je aj v obci Bakta, kde žil partizánsky veliteľ Janko Ušiak, rodák z Budinej). Paľko Dubček po informácii, že je to „Jubilejná škola“ z roku 1928, postavená z prostriedkov Ligy amerických Slovákov, vysloviľ úľavu, že ho to preto tiahlo na Čierny Potok, lebo jeho starký bol vtedy v USA, konkrétne v Chicagu, kde pracoval ako stolár.
Pre informáciu, mal v Chicagu ostrú výmenu názorov s gen. Štefánikom, ktorý agitoval v USA medzi Slovákmi a Čechmi pred rozpadom c. k. Rakúsko-Uhorska, o forme nového štátneho usporiadania Slovákov a Čechov po skončení I. svetovej vojny. Spomínal, že otecko hovoril, že starký taktiež s hrdosťou prispieval na fond Čs. légií a fond novochcenej Čs. republiky finačnými prostriedkami a preto ho “karma„ lákala na Čierny Potok!
Dňa 30.4.2019 o 18.30 hodine sa stretol s občanmi v Čiernom Potoku, kde predniesol svoju predstavu, ako by konal ako poslanec za Slovenskú národnú stranu v záujme Slovenska v Europarlamente. Vyslovil presvedčenie, že napriek fyzickému veku, mu doporučili priatelia v zahraničí (Taliansko, Rakúsko...), aby kandidoval a presadzoval predstavy svojho otecka Alexandra Dubčeka, a to predovšetkým rovnosť národov, aby mali malé štáty rovný hlas s veľkými, aby sa nepresadzovali len záujmy Nemecka a Francúzska, aby mali rovnaké dotačné podmienky naši poľnohospodári ako v Nemecku, či Francúzsku, atď.
Záver spoločného posedenia vyznel povzbudzujúco aj preto, že MUDr. Pavel Dubček je rovnako skromný a prístupný k obyčajným ľudom, ako bol jeho oecko. Neodmietol žiadnu diskusiu a z Kultúrneho domu v Čiernom Potoku odchádzal posledný so starostkou obce pani Svetlanou Šufliarskou-Zauškovou a svojím priateľom JUDr. Jozefom Pupalom, lebo 1. mája ho čakal príhovor na oslavách tohto sviatku v Rimavskej Sobote a stavanie mája v obci Čierny Potok.
Foto autorka príspevku:
Ing. Veronika Rízová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.