Najväčším prispievateľom je pre mňa pán Peter Poboček. Jemu neprekáža zájsť pre dobrú a zaujímavú akciu hocikde v Gemeri. Má síce už dôchodcovský vek, ťaží ho aj zdravie, ale aj napriek tomu sa so svojím koníčkom, ktorým je fotografovanie a filmovanie, ochotne prezentuje i na tejto stránke, za čo si ho nielen nesmierne vážim, ale aj úprimne obdivujem. Poznáme sa už niekoľko rokov, ale vždy ma poteší niečím zaujímavým. Možno ste si to všimli aj vy. Veď meno Poboček, rodák z Gemerčeka, žijúci v Revúcej, sa stalo už známe na celom Gemeri.
Nie raz mi potvrdil ako je aj pre neho prospešné zájsť na rôzne miesta nášho krásneho Gemera a predmetnú akciu zdokumentovať čo najlepšie. A veru sa mu darí, hoci si niekedy toho na svoje ramená naloží viac, ako je únosné.
Iste ste si všimli, že prednosť dáva nášmu folklóru, preto ho často vídať na rôznych podujatiach tohto typu. Potešil ma aj obrázkami z rôznych súťaží a zaujímavými osobnosťami, ktoré chvália náš Gemer široko ďaleko za jeho hranicami. Tak sa dostal napr. aj na súťaž vo varení držiek. Taká súťaž často býva v období leta, ale i neskôr na rôznych miestach. Pre organizátorov je to možnosť, ako priblížiť atmosféru obce, či dokonca i menších miest, ale aj šikovnosť i ochotu ich obyvateľov. Vždy, keď niekde zájde, opýta sa, či by sa fotografie mohli na stránku hodiť. Keď súhlasím pošle fotografie a občas doloží, že text k nim mi pošle niekto z obecného úradu, alebo z organizátorov, s ktorými to dohodol.
Čakanie na to podstatné trvá niekoľko dní, ale niekdy text neprichádza. Potom to obyčajne skončí buď v počítači, alebo v pamäti oslovených. Z počítača sa síce väčšinou nič nestratí, horšie je to s našou ľudskou pamäťou. Aj keď to nebýva vo väčšine prípadov, keď nás dotyčný „objednávateľ“ neosloví a neposúri, obyčajne na to zabudneme a fotografie osirejú a zostanú tam, kde sme si ich uložili.
Tak to skončilo i v tomto prípade a mne neostáva nič iné, len sa pokúsiť oživiť súťaž vo varení držiek zopár fotografiami pána Pobočeka aspoň v tomto prípade. Možno aj tieto niekoho oslovia a pripomenú, kde a kedy to bolo. Kto sa podujatia zúčastnil a pre koho to malo najväčší úspech.
Tak sa pokúsme pripomenúť miesto i chuť držiek na Burde zábermi spomínaného Petra Pobočeka.
Keďže som ani ja nikdy na Burde nebol a nepoznám ani organizátorov, odhodlal som sa sám objaviť hlavných hrdinov tejto udalosti. Najviac som očakával od fotografií, že mi to postupne pomôžu odhaliť tak, aby ste boli s touto fotoreportážou spokojní.
Priznám sa, že to bolo ako hľadať ihlu v kope sena. Na jednej z fotografií som si všimol tričko účastníkov súťaže. Dalo sa na ňom identifikovať, že tento súťažiaci zastupoval na súťaži obec České Brezovo. Základ, aby som mohol ísť ďalej. Zatelefonoval som starostovi obce a ten mi potvrdil, že áno, bolo aj ich družstvo na 1. ročníku vo varení držkových špecialít Držkobraní, ktoré ale usporiadali ich kamaráti z gemerskej obce Rovné a pozvali aj ich na veselé podujatie, ktoré sa uskutočnilo na futbalovom ihrisku Burda dňa 8. augusta 2020. Aj keď nie všetko bolo tak, ako si predstavovali Českobrezovčania, prezradil mi ešte, že súťaže sa zúčastnilo ďalších sedem družstiev z okolia, ale presné umiestnenie súťažiacich družstiev, žiaľ, nevie. Ale zrejme niekto vyhral, čo sa nám síce doteraz nepodarilo zistiť, ani sa nik z organizátorov neozval. Ale máme dokumenty, ako to tam bolo. Ako vidieť, Pobočekove fotografie sú plné veselosti, folklóru, farieb, zaujímavých ľudí, zrejme aj z iných častí Slovenska. Na fotografiách sme identifikovali aj nášho známeho kuchára Miloša Lachkoviča – ambasádora Slovenska v organizácii World Chefs Without Borders. Hádam sa niekto ešte nájde, kto si na toto zaujímavé podujatie spomenie a dá nám o ňom ešte vedieť.
Budem potom spokojný aj ja a bude to ďalší príklad, ako nezabudnúť na uverejnenie akéhokoľvek príspevku z nášho krásneho regiónu na stránke Maj Gemer. Stačí napísať o uskutočnenom podujatí aspoň 15 riadkov a poslať to internetovou poštou na adresu: . Nezabudnite pripojiť vami vybrané fotografie v rozlíšení aspoň 1200x750px.
MG – od
fotografie: Peter Poboček.




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.