Pôvodne cirkevné matriky vznikli ako základná forma evidencie obyvateľstva pre potreby duchovnej správy veriacich. Farári boli povinní dobre ich opatrovať a nikomu nesmeli vydať ich originál. Ich vedenie, ale aj zachovanie, je však poznačené dejinným vývojom. Najväčší rozmach rozširovania matrík sa dosiahol za vládnutia Márie Terézie a Jozefa II. Ich rozširovaním sa zvýšil aj záujem štátu o ne. Pre vznik štátnych matrík bolo najdôležitejšie prijatie zákonného článku č. 33 z roku 1894, ktorým boli zavedené štátne matriky. Zriadili sa matričné obvody, v ktorých sídlach štátny matrikári viedli v úradnej reči matriky narodených, zomrelých a sobášených. Čo však bolo podmienené oznamovacou povinnosťou občanov, kedy boli povinní hlásiť matrikárom narodenie, úmrtie a sobáš. Farári boli tiež povinní poslať zápisnice o uzavretí manželstva slúžnovským úradom, ktoré ich odstúpili štátnemu obvodnému matrikárovi na zavedenie do štátnych matrík.
Cirkevné matriky stratili síce charakter úradných kníh, ale viedli sa ďalej pre vnútornú potrebu cirkví, ponechala sa im však hodnovernosť a dôkazná sila pre vydávanie a overovanie potvrdení v matričných záležitostiach z obdobia do uzákonenia štátnych matrík, ktoré boli z úradnej moci vedené od 1. októbra 1895. Práve tieto prvé štátne matričné knihy s vročením 1895 – 1906, niektoré knihy s vročením až do roku 1919 sa v súčasnosti už v prevažnej väčšine nachádzajú v štátnych archívoch.
Vráťme sa však do zlomového roku 1895. V prvom rade to boli v tej dobe printové médiá, v gemerskom regióne ,,Rozsnyói Hirlap“, ktoré oznamovali tak slávnu udalosť ako bol prvý štátny manželský obrad, ktorý sa uskutočnil 3. októbra 1895 v Jelšave o tretej hodine poobede, kedy manželstvo uzavreli ženích Gulyás Lajos živnostník a nevesta Bráz Erszébet. Obrad bol prevedený starostom Gusztávom Bazilideszom. Manželský pár sa následne po skončení štátneho obradu presunul do evanjelického kostola, kde absolvovali aj cirkevný obrad. Priamo pod týmto článkom sa v novinách nachádza oznam o budúcom prvom štátnom obrade v Rožňave, ktorý sa bude konať 8. októbra 1895 o desiatej hodine doobeda.
,,Rozsnyói Hirlap“ z 13. októbra 1895 kvetnato a s troškou pompéznosti, možno aj kvôli propagácii štátnych obradov, píše o tejto udalosti v svojom rozsiahlom článku.
Manželstvo uzatváral mladý pár Nógrády Jenő, železničný výpravca a Proschinger Jozefine, dcéra váženého miestneho hostinského. Svedkami boli ctený Tomori Géza hlavný slúžny (hlavno slúžnovský sudca) a miestny statkár Kiss Károly. Táto dovtedy v Rožňave nevídaná slávnostná udalosť sa konala v zasadačke radnice mesta. Významný a dôstojný priebeh obradu viedol primátor mesta Sziklay Géza, odetý v slávnostnom odeve, ktorý zdobil široký opasok s pozláteným maďarským címerom, čo významne pozdvihlo slávnostný punc aktu. Autor článku kladne ohodnotil nielen elegantný, predpísaný odev primátora, ale aj primátorov dôstojný prejav, s ktorým sa prihováral mladému páru, čo vraj ocenilo svojim potleskom po vyslovení súhlasného ,,Áno“ mladomanželov a podpísaní
úradných kníh, množstvo prizerajúcich sa aj z radov odporcov štátneho obradu. Či a aký dojem zanechali šaty nevesty, to sa v článku neuvádza. Zvedavosť davu sprevádzala mladý pár a svadobčanov v poobedňajších hodinách aj na cirkevný obrad do rímskokatolíckeho kostola v Rožňave, ktorý bol preplnený zvedavým prizerajúcim sa davom. Po odznení oficialít nasledovala dosial nevídaná svadobná zábava, na ktorú bolo pochopiteľne pozvaných množstvo významných osôb mesta. Slávnostné prípitky a príhovory nemali konca kraja, a veselosť trvala za sprievodu cigánskej muziky až do ranných hodín.
V prílohách prikladáme aj samotné záznamy týchto udalostí zapísaných v matrikách. V súčasnej dobe sa budú opäť presúvať do úschovy štátnych archívov ďalšie matričné knihy, ktoré spĺňajú kritériá, čo znamená, že posledný zápis bol prevedený pred viac ako sto rokmi, a budú na požiadanie predložené verejnosti na bádateľské účely.
Zdroje:
- Dostupné na: https://www.epi.sk/zz/1994-154 Zákon č.154/1994 Z. z. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o matrikách, v znení neskorších predpisov.
- Sarmányová, Jana. Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. – 19. storočia, vydal: Odbor archívnictva ministerstva vnútra SR Bratislava, 1991
- MVSR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Rozsnyói Hirlap č. 40 z 6. októbra 1895
- MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Rozsnyói Hirlap č. 41 z 13. októbra 1895
- MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Magistrát Rožňava, Sobášna matrika 1895 – 1903, I. zv.
Bc. Adriana Ďuričeková

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-