Pôvodne cirkevné matriky vznikli ako základná forma evidencie obyvateľstva pre potreby duchovnej správy veriacich. Farári boli povinní dobre ich opatrovať a nikomu nesmeli vydať ich originál. Ich vedenie, ale aj zachovanie, je však poznačené dejinným vývojom. Najväčší rozmach rozširovania matrík sa dosiahol za vládnutia Márie Terézie a Jozefa II. Ich rozširovaním sa zvýšil aj záujem štátu o ne. Pre vznik štátnych matrík bolo najdôležitejšie prijatie zákonného článku č. 33 z roku 1894, ktorým boli zavedené štátne matriky. Zriadili sa matričné obvody, v ktorých sídlach štátny matrikári viedli v úradnej reči matriky narodených, zomrelých a sobášených. Čo však bolo podmienené oznamovacou povinnosťou občanov, kedy boli povinní hlásiť matrikárom narodenie, úmrtie a sobáš. Farári boli tiež povinní poslať zápisnice o uzavretí manželstva slúžnovským úradom, ktoré ich odstúpili štátnemu obvodnému matrikárovi na zavedenie do štátnych matrík.
Cirkevné matriky stratili síce charakter úradných kníh, ale viedli sa ďalej pre vnútornú potrebu cirkví, ponechala sa im však hodnovernosť a dôkazná sila pre vydávanie a overovanie potvrdení v matričných záležitostiach z obdobia do uzákonenia štátnych matrík, ktoré boli z úradnej moci vedené od 1. októbra 1895. Práve tieto prvé štátne matričné knihy s vročením 1895 – 1906, niektoré knihy s vročením až do roku 1919 sa v súčasnosti už v prevažnej väčšine nachádzajú v štátnych archívoch.
Vráťme sa však do zlomového roku 1895. V prvom rade to boli v tej dobe printové médiá, v gemerskom regióne ,,Rozsnyói Hirlap“, ktoré oznamovali tak slávnu udalosť ako bol prvý štátny manželský obrad, ktorý sa uskutočnil 3. októbra 1895 v Jelšave o tretej hodine poobede, kedy manželstvo uzavreli ženích Gulyás Lajos živnostník a nevesta Bráz Erszébet. Obrad bol prevedený starostom Gusztávom Bazilideszom. Manželský pár sa následne po skončení štátneho obradu presunul do evanjelického kostola, kde absolvovali aj cirkevný obrad. Priamo pod týmto článkom sa v novinách nachádza oznam o budúcom prvom štátnom obrade v Rožňave, ktorý sa bude konať 8. októbra 1895 o desiatej hodine doobeda.
,,Rozsnyói Hirlap“ z 13. októbra 1895 kvetnato a s troškou pompéznosti, možno aj kvôli propagácii štátnych obradov, píše o tejto udalosti v svojom rozsiahlom článku.
Manželstvo uzatváral mladý pár Nógrády Jenő, železničný výpravca a Proschinger Jozefine, dcéra váženého miestneho hostinského. Svedkami boli ctený Tomori Géza hlavný slúžny (hlavno slúžnovský sudca) a miestny statkár Kiss Károly. Táto dovtedy v Rožňave nevídaná slávnostná udalosť sa konala v zasadačke radnice mesta. Významný a dôstojný priebeh obradu viedol primátor mesta Sziklay Géza, odetý v slávnostnom odeve, ktorý zdobil široký opasok s pozláteným maďarským címerom, čo významne pozdvihlo slávnostný punc aktu. Autor článku kladne ohodnotil nielen elegantný, predpísaný odev primátora, ale aj primátorov dôstojný prejav, s ktorým sa prihováral mladému páru, čo vraj ocenilo svojim potleskom po vyslovení súhlasného ,,Áno“ mladomanželov a podpísaní 
úradných kníh, množstvo prizerajúcich sa aj z radov odporcov štátneho obradu. Či a aký dojem zanechali šaty nevesty, to sa v článku neuvádza. Zvedavosť davu sprevádzala mladý pár a svadobčanov v poobedňajších hodinách aj na cirkevný obrad do rímskokatolíckeho kostola v Rožňave, ktorý bol preplnený zvedavým prizerajúcim sa davom. Po odznení oficialít nasledovala dosial nevídaná svadobná zábava, na ktorú bolo pochopiteľne pozvaných množstvo významných osôb mesta. Slávnostné prípitky a príhovory nemali konca kraja, a veselosť trvala za sprievodu cigánskej muziky až do ranných hodín.
V prílohách prikladáme aj samotné záznamy týchto udalostí zapísaných v matrikách. V súčasnej dobe sa budú opäť presúvať do úschovy štátnych archívov ďalšie matričné knihy, ktoré spĺňajú kritériá, čo znamená, že posledný zápis bol prevedený pred viac ako sto rokmi, a budú na požiadanie predložené verejnosti na bádateľské účely.
Zdroje:
- Dostupné na: https://www.epi.sk/zz/1994-154 Zákon č.154/1994 Z. z. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o matrikách, v znení neskorších predpisov.
- Sarmányová, Jana. Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. – 19. storočia, vydal: Odbor archívnictva ministerstva vnútra SR Bratislava, 1991
- MVSR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Rozsnyói Hirlap č. 40 z 6. októbra 1895
- MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Rozsnyói Hirlap č. 41 z 13. októbra 1895
- MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Magistrát Rožňava, Sobášna matrika 1895 – 1903, I. zv.
Bc. Adriana Ďuričeková
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).