Naše ľudské jestvovanie v pozemskej realite nás obdarúva nielen životom vlastným, ale navyše nás obohacuje aj bohatými a inšpiratívnymi životmi iných...
Pani Gitka Matúšová odišla z nášho sveta prekvapivo rýchlo a nečakane. Ešte si len zvykáme na bolestnú realitu a neustále si znovu a znovu vybavujeme jej optimistickú, vždy usmievavú tvár a bystrý dobrosrdečný pohľad jej očú. Odišla jedna z kľúčových hybných síl spomedzi výtvarníkov združených v revúckom klube Plánka pri našom Mestskom kultúrnom stredisku. Pred takmer dvadsiatimi rokmi bola jednou z iniciátorov vzniku takejto záujmovej platformy.
A hoci ja som nebol pri tých začiatkoch, s pani Gitkou som sa za ostatné roky stretával celkom často – pri príležitostiach, ktoré úzko súviseli s jej celoživotnou záľubou, profesiou a vari aj poslaním. Pred dvoma rokmi pri udelení ceny primátorky mesta za jedinečnú tvorbu a prezentáciu Revúcej, pri vlaňajšej príprave a inštalovaní jej (dnes už vieme, že poslednej) samostatnej výstavy Poézia hliny, ktorú sme venovali jej okrúhlemu životnému jubileu... Pani Gitka vždy rada a so záujmom navštevovala naše fotografické a výtvarné vernisáže a svojou prítomnosťou i láskavými slovami bola inšpirujúcim príkladom i vzorom pre mnohých mladších kolegov výtvarníkov (naposledy som ju vítal na vernisáži v podkroví Múzea vari pred piatimi týždňami...).
Pani Gitka učila v Revúcej na základnej škole ako vynikajúca učiteľka na prvom stupni a tiež predmetu výtvarná výchova. Práve tá bola jej doménou, v ktorej dosiahla vynikajúce úspechy ona sama, ale aj mnohí žiaci, ktorí prešli jej výtvarnou školou a jej – často aj kritickým – školením. Lebo pani Gitka bola náročná sama k sebe a k takejto náročnosti na seba viedla i svojich zverencov.
Prísna, ale láskavá – istotne aj v tom bol kľúč k mimoriadnym výtvarným úspechom jej žiakov. Pani Gitka bola medzi revúckymi výtvarníkmi motorom, iniciátorom aktívnej účasti v súťažiach a jej žiaci naozaj získavali ceny nielen na všakovakých domácich krajských i celoslovenských súťažiach, ale aj v zahraničí – v Poľsku, Japonsku, Indii...
Pani Gitka učila celým srdcom, s láskou a múdrosťou. Okrem základnej školy zastupovala istý čas aj na základných umeleckých školách v Revúcej – a to na štátnej, ale aj v súkromnej Artiane. V čom bolo tajomstvo jej pedagogického úspechu? Pani Gitka s deťmi pracovala, neučila komandovaním od stola, ale bola medzi svojimi žiakmi jednou z nich. Keď skončila hodina, aj jej plášť bol zafúľaný od farieb... A keď sa jej niečo páčilo, tak zvolala svoje víťazoslávne: „Báječné...!“
Gitka Matúšová ako učiteľka-výtvarníčka sama niekoľkokrát získala zlaté pásmo v celoštátnej profesionálnej prehliadke pedagógov Chalupkovo Brezno, až napokon sa stala laureátkou súťaže. Neprestajne sa venovala rozvoju vlastných schopností a zručností – chodievala na školenia, kurzy, plenéry.
V roku 1996 na Letavách objavila pre seba hlinu ako nové inšpiratívne a imaginatívne médium – a to ju chytilo naplno. Kúpila si do svojho bytu vypaľovaciu pec a vytvárala „živé obrázky zo života“ – drevenice zo zdychavských lazov, mestské uličky či historické domy v Revúcej alebo poetické dvory plné živočíšneho života – istotne aj vám udreli do oka zapamätateľné drobučké spevavé vtáčiky či tak často prítomné mačičky v jej idylických keramických obrázkoch...
Svoje výtvarné práce vystavovala na niekoľkých kolektívnych, ale aj individuálnych výstavách. Aj po odchode do dôchodku bola neustále aktívna – vyrábala diplomy, návrhy medailí pre školy, pamiatkové predmety pre Turistickú a informačnú kanceláriu v revúckom Múzeu. Príťažlivé a vkusné keramické výrobky z dielne pani Matúšovej používalo dlhé roky aj Mesto Revúca ako prezenty pri občianskych obradoch či návštevách partnerských miest.
Hoci pani Gitka nám odišla, zostáva tu stopa jej ruky v hline a jej obrázkoch. Ak máte na stene zarámovaný jej hlinený obraz, ak visí u vás keramická plaketa od Gitky Matúšovej, tak jej ruka zostáva s vami a v tom obrázku hľadajte aj jej srdce. Dívajte sa s láskou a nájdete ho.
Juraj Genčanský
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-