Naše ľudské jestvovanie v pozemskej realite nás obdarúva nielen životom vlastným, ale navyše nás obohacuje aj bohatými a inšpiratívnymi životmi iných...
Pani Gitka Matúšová odišla z nášho sveta prekvapivo rýchlo a nečakane. Ešte si len zvykáme na bolestnú realitu a neustále si znovu a znovu vybavujeme jej optimistickú, vždy usmievavú tvár a bystrý dobrosrdečný pohľad jej očú. Odišla jedna z kľúčových hybných síl spomedzi výtvarníkov združených v revúckom klube Plánka pri našom Mestskom kultúrnom stredisku. Pred takmer dvadsiatimi rokmi bola jednou z iniciátorov vzniku takejto záujmovej platformy.
A hoci ja som nebol pri tých začiatkoch, s pani Gitkou som sa za ostatné roky stretával celkom často – pri príležitostiach, ktoré úzko súviseli s jej celoživotnou záľubou, profesiou a vari aj poslaním. Pred dvoma rokmi pri udelení ceny primátorky mesta za jedinečnú tvorbu a prezentáciu Revúcej, pri vlaňajšej príprave a inštalovaní jej (dnes už vieme, že poslednej) samostatnej výstavy Poézia hliny, ktorú sme venovali jej okrúhlemu životnému jubileu... Pani Gitka vždy rada a so záujmom navštevovala naše fotografické a výtvarné vernisáže a svojou prítomnosťou i láskavými slovami bola inšpirujúcim príkladom i vzorom pre mnohých mladších kolegov výtvarníkov (naposledy som ju vítal na vernisáži v podkroví Múzea vari pred piatimi týždňami...).
Pani Gitka učila v Revúcej na základnej škole ako vynikajúca učiteľka na prvom stupni a tiež predmetu výtvarná výchova. Práve tá bola jej doménou, v ktorej dosiahla vynikajúce úspechy ona sama, ale aj mnohí žiaci, ktorí prešli jej výtvarnou školou a jej – často aj kritickým – školením. Lebo pani Gitka bola náročná sama k sebe a k takejto náročnosti na seba viedla i svojich zverencov.
Prísna, ale láskavá – istotne aj v tom bol kľúč k mimoriadnym výtvarným úspechom jej žiakov. Pani Gitka bola medzi revúckymi výtvarníkmi motorom, iniciátorom aktívnej účasti v súťažiach a jej žiaci naozaj získavali ceny nielen na všakovakých domácich krajských i celoslovenských súťažiach, ale aj v zahraničí – v Poľsku, Japonsku, Indii...
Pani Gitka učila celým srdcom, s láskou a múdrosťou. Okrem základnej školy zastupovala istý čas aj na základných umeleckých školách v Revúcej – a to na štátnej, ale aj v súkromnej Artiane. V čom bolo tajomstvo jej pedagogického úspechu? Pani Gitka s deťmi pracovala, neučila komandovaním od stola, ale bola medzi svojimi žiakmi jednou z nich. Keď skončila hodina, aj jej plášť bol zafúľaný od farieb... A keď sa jej niečo páčilo, tak zvolala svoje víťazoslávne: „Báječné...!“
Gitka Matúšová ako učiteľka-výtvarníčka sama niekoľkokrát získala zlaté pásmo v celoštátnej profesionálnej prehliadke pedagógov Chalupkovo Brezno, až napokon sa stala laureátkou súťaže. Neprestajne sa venovala rozvoju vlastných schopností a zručností – chodievala na školenia, kurzy, plenéry.
V roku 1996 na Letavách objavila pre seba hlinu ako nové inšpiratívne a imaginatívne médium – a to ju chytilo naplno. Kúpila si do svojho bytu vypaľovaciu pec a vytvárala „živé obrázky zo života“ – drevenice zo zdychavských lazov, mestské uličky či historické domy v Revúcej alebo poetické dvory plné živočíšneho života – istotne aj vám udreli do oka zapamätateľné drobučké spevavé vtáčiky či tak často prítomné mačičky v jej idylických keramických obrázkoch...
Svoje výtvarné práce vystavovala na niekoľkých kolektívnych, ale aj individuálnych výstavách. Aj po odchode do dôchodku bola neustále aktívna – vyrábala diplomy, návrhy medailí pre školy, pamiatkové predmety pre Turistickú a informačnú kanceláriu v revúckom Múzeu. Príťažlivé a vkusné keramické výrobky z dielne pani Matúšovej používalo dlhé roky aj Mesto Revúca ako prezenty pri občianskych obradoch či návštevách partnerských miest.
Hoci pani Gitka nám odišla, zostáva tu stopa jej ruky v hline a jej obrázkoch. Ak máte na stene zarámovaný jej hlinený obraz, ak visí u vás keramická plaketa od Gitky Matúšovej, tak jej ruka zostáva s vami a v tom obrázku hľadajte aj jej srdce. Dívajte sa s láskou a nájdete ho.
Juraj Genčanský

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-