Naše ľudské jestvovanie v pozemskej realite nás obdarúva nielen životom vlastným, ale navyše nás obohacuje aj bohatými a inšpiratívnymi životmi iných...
Pani Gitka Matúšová odišla z nášho sveta prekvapivo rýchlo a nečakane. Ešte si len zvykáme na bolestnú realitu a neustále si znovu a znovu vybavujeme jej optimistickú, vždy usmievavú tvár a bystrý dobrosrdečný pohľad jej očú. Odišla jedna z kľúčových hybných síl spomedzi výtvarníkov združených v revúckom klube Plánka pri našom Mestskom kultúrnom stredisku. Pred takmer dvadsiatimi rokmi bola jednou z iniciátorov vzniku takejto záujmovej platformy.
A hoci ja som nebol pri tých začiatkoch, s pani Gitkou som sa za ostatné roky stretával celkom často – pri príležitostiach, ktoré úzko súviseli s jej celoživotnou záľubou, profesiou a vari aj poslaním. Pred dvoma rokmi pri udelení ceny primátorky mesta za jedinečnú tvorbu a prezentáciu Revúcej, pri vlaňajšej príprave a inštalovaní jej (dnes už vieme, že poslednej) samostatnej výstavy Poézia hliny, ktorú sme venovali jej okrúhlemu životnému jubileu... Pani Gitka vždy rada a so záujmom navštevovala naše fotografické a výtvarné vernisáže a svojou prítomnosťou i láskavými slovami bola inšpirujúcim príkladom i vzorom pre mnohých mladších kolegov výtvarníkov (naposledy som ju vítal na vernisáži v podkroví Múzea vari pred piatimi týždňami...).
Pani Gitka učila v Revúcej na základnej škole ako vynikajúca učiteľka na prvom stupni a tiež predmetu výtvarná výchova. Práve tá bola jej doménou, v ktorej dosiahla vynikajúce úspechy ona sama, ale aj mnohí žiaci, ktorí prešli jej výtvarnou školou a jej – často aj kritickým – školením. Lebo pani Gitka bola náročná sama k sebe a k takejto náročnosti na seba viedla i svojich zverencov.
Prísna, ale láskavá – istotne aj v tom bol kľúč k mimoriadnym výtvarným úspechom jej žiakov. Pani Gitka bola medzi revúckymi výtvarníkmi motorom, iniciátorom aktívnej účasti v súťažiach a jej žiaci naozaj získavali ceny nielen na všakovakých domácich krajských i celoslovenských súťažiach, ale aj v zahraničí – v Poľsku, Japonsku, Indii...
Pani Gitka učila celým srdcom, s láskou a múdrosťou. Okrem základnej školy zastupovala istý čas aj na základných umeleckých školách v Revúcej – a to na štátnej, ale aj v súkromnej Artiane. V čom bolo tajomstvo jej pedagogického úspechu? Pani Gitka s deťmi pracovala, neučila komandovaním od stola, ale bola medzi svojimi žiakmi jednou z nich. Keď skončila hodina, aj jej plášť bol zafúľaný od farieb... A keď sa jej niečo páčilo, tak zvolala svoje víťazoslávne: „Báječné...!“
Gitka Matúšová ako učiteľka-výtvarníčka sama niekoľkokrát získala zlaté pásmo v celoštátnej profesionálnej prehliadke pedagógov Chalupkovo Brezno, až napokon sa stala laureátkou súťaže. Neprestajne sa venovala rozvoju vlastných schopností a zručností – chodievala na školenia, kurzy, plenéry.
V roku 1996 na Letavách objavila pre seba hlinu ako nové inšpiratívne a imaginatívne médium – a to ju chytilo naplno. Kúpila si do svojho bytu vypaľovaciu pec a vytvárala „živé obrázky zo života“ – drevenice zo zdychavských lazov, mestské uličky či historické domy v Revúcej alebo poetické dvory plné živočíšneho života – istotne aj vám udreli do oka zapamätateľné drobučké spevavé vtáčiky či tak často prítomné mačičky v jej idylických keramických obrázkoch...
Svoje výtvarné práce vystavovala na niekoľkých kolektívnych, ale aj individuálnych výstavách. Aj po odchode do dôchodku bola neustále aktívna – vyrábala diplomy, návrhy medailí pre školy, pamiatkové predmety pre Turistickú a informačnú kanceláriu v revúckom Múzeu. Príťažlivé a vkusné keramické výrobky z dielne pani Matúšovej používalo dlhé roky aj Mesto Revúca ako prezenty pri občianskych obradoch či návštevách partnerských miest.
Hoci pani Gitka nám odišla, zostáva tu stopa jej ruky v hline a jej obrázkoch. Ak máte na stene zarámovaný jej hlinený obraz, ak visí u vás keramická plaketa od Gitky Matúšovej, tak jej ruka zostáva s vami a v tom obrázku hľadajte aj jej srdce. Dívajte sa s láskou a nájdete ho.
Juraj Genčanský
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.