Pre väčšinu obyvateľov sa stratili z každodenného vizuálneho kontaktu. Otvorený odpor a otvorená nenávisť k okupačným vojskám postupne z verejného priestoru zmizli a presunuli sa do súkromia. Každodennosť života s jeho povinnosťami, problémami a starosťami postupne prevrstvili niekoľko týždňov trvajúce vzopätie. K tomu sa pridružilo poznanie, že ani masové demonštrácie a protesty situáciu nezmenili a nezmenia. 21. augustu roku 1968 bude venovanej dosť pozornosti v augustových dňoch. Dobré je však pozrieť sa aj na viac než dvadsaťročné obdobie do odsunu sovietskych vojsk, počas ktorých tie prichádzali do kontaktu s obyvateľstvom v najrozličnejších podobách a situáciách. Vynútené vzájomné spolužitie malo mnoho podôb toho, čo by sme mohli označiť ako história každodennosti, alebo tzv. malé dejiny. Často ide o zaujímavé príbehy a zážitky, ktoré stoja za zaznamenanie.
Väčšina obyvateľov Československa, resp. Slovenska vnímala sovietskych vojakov skôr ako jednoliatu masu „ruských okupantov“ v období po roku 1968 temer nie viditeľných, napriek tomu, že vedomie ich prítomnosti bolo mimoriadne silné. Odlišná skúsenosť bola u mnohých obyvateľov v regiónoch a na miestach, kde boli umiestnené jednotlivé posádky sovietskych vojsk. K takýmto regiónom patril aj Gemer-Malohont. Z hľadiska územia Slovenska bolo najviac útvarov umiestnených v priestore niekdajšieho Stredoslovenského kraja, resp. dnešného Banskobystrického samosprávneho kraja. Zo Strednej skupiny vojsk bola na Slovensku dislokovaná 30. Gardová „Irkutsko-Pinská“ motostrelecká divízia s veliteľstvom vo Zvolene. V rámci nej boli jednotky rozmiestnené: 30. Gardová „Irkutsko-Pinská“ motostrelecká divízia - Zvolen; 85. spojovací prápor - Zvolen; 11. zdravotnícky prápor – Zvolen; 30. tankový pluk - Oremov Laz (Lešť); 144. protilietadlový raketový pluk - Oremov Laz (Lešť); 20. prieskumný prápor – Riečky (Lešť); 75. samostatný tankový prápor – Riečky (Lešť); 1054. prápor materiálneho zabezpečenia - Rimavská Sobota; 81. prápor opráv techniky - Rimavská Sobota a 164. gardový motostrelecký pluk - Jelšava. V Rožňave bol 126. gardový delostrelecký pluk.
Už rôznorodá lokalizácia napovedá, že pobyt sovietskych vojsk počas dvoch desaťročí predstavoval množstvo úrovní a podôb vzťahov s obyvateľstvom v priestore, v ktorom boli dislokované jednotlivé posádky. Pre niekoho boli kulisou viac či menej pravidelne sa presúvajúcich vojenských kolón na cvičenia či medzi jednotlivými posádkami, alebo pri cvičných jazdách. Pre obyvateľov miest, kde boli sovietski vojaci umiestnení, bola ich prítomnosť v meste každodennou realitou. V Rimavskej Sobote, v Jelšave, Rožňave alebo vo Zvolene boli kasárne umiestnené priamo v mestách, resp. na ich okrajoch. Vzhľadom na veľkosť mestečka a sovietskej posádky mala Jelšava charakter temer vojenského mesta. Sovietski vojaci, dôstojníci a ich rodinní príslušníci boli súčasťou koloritu tunajšieho života. V prípade Zvolena, Jelšavy a Rimavskej Soboty boli v tesnej blízkosti kasární postavené bytové jednotky pre dôstojníkov a ich rodiny. Na území Slovenska neboli len vojaci a dôstojníci. Osobou prináležiacou k sovietskym vojskám boli príslušníci Sovietskej armády a civilné osoby, ktoré boli sovietskymi občanmi a pracovali v útvaroch sovietskych vojsk, dočasne sa nachádzajúcich na území Československej republiky. Členmi rodín osôb prislúchajúcich k sovietskym vojskám patrili: manželky, deti (pokiaľ neuzatvorili manželský zväzok) a blízki príbuzní, pokiaľ boli odkázaní na výživu týchto osôb.
Domáce obyvateľstvo a príslušníci sovietskych vojsk na istej úrovni tvorili dva paralelné svety, ktoré koexistovali popri sebe. Prirodzený bol odstup obyvateľstva od okupačných vojsk. Odlišná bola mentalita, kultúrne zázemie, ktoré bolo rozdielne i naprieč samotnými sovietskymi jednotkami. Sovietskych vojakov s odstupom rokov vnímame skôr ako monolit, a tak boli vnímaní aj počas prítomnosti na území Československa. Pod týmto pláštikom sa však skrývala zmes národov, národností, ale i náboženstiev, ktoré napriek navonok zjednocujúcim vojenským uniformám boli pomerne heterogénni. Rozdiely boli viditeľné aj na prvý pohľad. V jednotkách boli príslušníci slovanských a pobaltských národov, kaukazské typy alebo príslušníci stredoázijských národov. Do vzájomných vzťahov radových vojakov sa prenášali národné i náboženské animozity a pretrvávajúce historické spory a konflikty, omnoho staršie než bola existencia Sovietskeho zväzu. Vzájomné konflikty boli dominantne obmedzené na priestor kasární, na vojenský priestor alebo ubytovacie jednotky. Snahou bolo predovšetkým, aby tieto rozpory neboli zrejmé navonok, a aby sa neodohrávali pred zrakmi civilného obyvateľstva Československa. Nie vždy sa to darilo, ako o tom svedčia aj spomienky pamätníkov.
Jednotná masa okupačných vojsk u časti obyvateľov sa postupne každodenným, resp. pravidelným kontaktom s nimi v miestach umiestnenia ich posádok, pri oficiálnych, pracovných a neskôr i pri mnohých priateľských kontaktoch menila do podoby konkrétnych ľudí, ich rodín a konkrétnych osudov. Tí, čo s nimi prichádzali do kontaktu, viac s dôstojníkmi a ich rodinami ako s bežnými vojakmi, zisťovali, že sú to tiež len ľudia, ktorí majú svoje problémy, svoje príbehy a osudy, svoje dobré i zlé vlastnosti. Pri takomto bezprostrednom kontakte sa z bezmenného sovietskeho dôstojníka alebo vojaka stával konkrétny človek. A to je už úroveň, na ktorej boli ideologické rozdiely zatláčané do úzadia. Nadväzovali sa profesionálne a dokonca niekedy i priateľské vzťahy.
S bežným obyvateľstvom prichádzali dôstojníci a vojaci do kontaktu napríklad pri oslavách významnejších výročí a sviatkov, pri kultúrno-spoločenských podujatiach, akými boli oslavy 1. a 9. mája, VOSR – Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, oslavy SNP a oslobodenia obcí a celý rad ďalších príležitostí. Tieto sviatky sa násobili lokalitami a pamätnými miestami spojenými s protifašistickým odbojom a SNP, na ktoré je Gemer-Malohont mimoriadne bohatý. Priebeh takýchto osláv mal jednotnú formu. Na úvod odzneli hymny ČSSR a ZSSR. Nasledovali prejavy, vrátane zástupcov sovietskych posádok z Rimavskej Soboty, Jelšavy alebo Rožňavy, položili sa vence alebo pri významnejších výročiach prebehol kultúrny program. Nakoniec spravidla odznela internacionála.
Vzájomné kontakty do veľkej miery záviseli aj od lokality, kde boli jednotky umiestnené. Častejšie boli tam kde, boli posádky priamo v mestách. Jednotlivé posádky mali napríklad svoje súbory alebo kapely, ktoré vystupovali predovšetkým v rámci podujatí vo vnútri prostredia sovietskych posádok. Nezriedka však vystupovali aj na podujatiach a výročiach mimo vojenského prostredia a živá hudba mala vždy úspech.
Na inej úrovni prichádzali do kontaktu s obyvateľstvom bežní vojaci. Tí sa vôbec nie výnimočne podieľali na výpomoci pri rôznom type činností, predovšetkým v podobe manuálnych a nárazových prác. V rámci viacerých Jednotných roľníckych družstiev v blízkosti Vojenského obvodu Lešť zbierali sovietski vojaci z Oremovho Lazu skaly, slamu, ale boli tiež využívaní pri oberaní hrozna. Doložená je aj ich výpomoc pri stavebnej činnosti. Pri takýchto prácach išlo o vzájomnú reciprocitu. Vypomáhali tiež pri lesných prácach a nezriedka aj pri havarijných a záchranných situáciách, niekedy dosť riskantných. Pri nehodách vedeli vypomôcť ťažkou technikou. Pamätníci uvádzajú, že boli ochotní pomôcť nielen deklaratívne, ale skutočne i reálne, či už materiálne alebo manuálnou prácou. Zároveň spomínajú na prísnu disciplínu a subordináciu, na pozoruhodný odstup, ktorý si držali dôstojníci od bežných vojakov, a vojenský dril až netypický na stredoeurópske pomery.
V záujme sovietskej strany i československých orgánov bolo, aby nedochádzalo k incidentom s obyvateľstvom. No i tie sa vyskytli. Často za nimi bol alkohol. Priestupky v tomto smere boli veľmi prísne trestané. Zodpovednosť za vojakov niesli príslušní dôstojníci. Ich snahou bolo vyhnúť sa mimoriadnym udalostiam, ktorých dôsledkom mohlo byť i pre nich preloženie do posádok v odľahlých oblastiach Sovietskeho zväzu, alebo po roku 1979 odvelenie do vojny v Afganistane. Služba v Československu v tomto smere prestavovala nepomerne lepšiu možnosť. Niekedy sa v spomienkach uvádza, že v Československu mali „Ameriku“. Údajne ešte o čosi lepšie sa však mali dôstojníci v bývalej Nemeckej demokratickej republike.
Kultúrne rozdiely sa prejavovali vo viacerých podobách. Pre domáce obyvateľstvo bol odlišný aj spôsob bývania a chápania niektorých prvkov interiéru. Výrazným rozdielom bolo napríklad umiestňovanie kobercov na steny bytov. V niektorých lokalitách v trojizbovom byte žili tri rodiny dôstojníkov. V každej izbe jedna so spoločnou kúpeľňou a kuchyňou. Nebolo to však pravidlo. V spomienkach pamätníkov zostali uchované spomienky na dobové pomery na veľmi bohato zásobované „ruské“ obchody, v ktorých bolo možné dostať aj nedostatkový tovar.
Svoje špecifiká mal aj ich postupný odchod, počas ktorého skupovali staré autá sovietskej výroby (hlavne Volgy, ale i Moskviče a Žiguli) a zároveň rozpredávali svoje veci, ale i benzín a naftu. V mnohých domácnostiach sa môžu ešte nájsť napríklad elektronika kúpená v tomto období od „Rusov“.
Napriek 27-ročnému odstupu od odsunu sovietskych vojsk z Československa sú v prostredí, kde boli jednotlivé posádky umiestnené, v spomienkach pamätníkov zachované mnohé zaujímavé zážitky a príbehy, ktoré dopĺňajú obraz o ich 22-ročnej prítomnosti v Československu. Ich súčasťou sú aj také aspekty života, či kontaktov, ktoré nebolo vhodné zaznamenať do kroník, alebo archívnych dokumentov, a postupne sa vytrácajú aj z pamätí ľudí, ktorí si ešte na pobyt sovietskych vojsk pamätajú. Mnohé sú tragické, iné humorné, a ďalšie celkom obyčajné. Napriek tomu je dobré ich mať zaznamenané a zachytené. To bolo aj podstatou projektu "Prítomnosť sovietskych vojakov v rokoch 1968 – 1991 na juhu stredného Slovenska v spomienkach pamätníkov", ktorý v roku 2017 realizoval autor tohto príspevku, a ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Text reprezentuje názory autora a nie názory Fondu na podporu umenia.
RNDr. Ján Aláč
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).