Pre väčšinu obyvateľov sa stratili z každodenného vizuálneho kontaktu. Otvorený odpor a otvorená nenávisť k okupačným vojskám postupne z verejného priestoru zmizli a presunuli sa do súkromia. Každodennosť života s jeho povinnosťami, problémami a starosťami postupne prevrstvili niekoľko týždňov trvajúce vzopätie. K tomu sa pridružilo poznanie, že ani masové demonštrácie a protesty situáciu nezmenili a nezmenia. 21. augustu roku 1968 bude venovanej dosť pozornosti v augustových dňoch. Dobré je však pozrieť sa aj na viac než dvadsaťročné obdobie do odsunu sovietskych vojsk, počas ktorých tie prichádzali do kontaktu s obyvateľstvom v najrozličnejších podobách a situáciách. Vynútené vzájomné spolužitie malo mnoho podôb toho, čo by sme mohli označiť ako história každodennosti, alebo tzv. malé dejiny. Často ide o zaujímavé príbehy a zážitky, ktoré stoja za zaznamenanie.
Väčšina obyvateľov Československa, resp. Slovenska vnímala sovietskych vojakov skôr ako jednoliatu masu „ruských okupantov“ v období po roku 1968 temer nie viditeľných, napriek tomu, že vedomie ich prítomnosti bolo mimoriadne silné. Odlišná skúsenosť bola u mnohých obyvateľov v regiónoch a na miestach, kde boli umiestnené jednotlivé posádky sovietskych vojsk. K takýmto regiónom patril aj Gemer-Malohont. Z hľadiska územia Slovenska bolo najviac útvarov umiestnených v priestore niekdajšieho Stredoslovenského kraja, resp. dnešného Banskobystrického samosprávneho kraja. Zo Strednej skupiny vojsk bola na Slovensku dislokovaná 30. Gardová „Irkutsko-Pinská“ motostrelecká divízia s veliteľstvom vo Zvolene. V rámci nej boli jednotky rozmiestnené: 30. Gardová „Irkutsko-Pinská“ motostrelecká divízia - Zvolen; 85. spojovací prápor - Zvolen; 11. zdravotnícky prápor – Zvolen; 30. tankový pluk - Oremov Laz (Lešť); 144. protilietadlový raketový pluk - Oremov Laz (Lešť); 20. prieskumný prápor – Riečky (Lešť); 75. samostatný tankový prápor – Riečky (Lešť); 1054. prápor materiálneho zabezpečenia - Rimavská Sobota; 81. prápor opráv techniky - Rimavská Sobota a 164. gardový motostrelecký pluk - Jelšava. V Rožňave bol 126. gardový delostrelecký pluk.
Už rôznorodá lokalizácia napovedá, že pobyt sovietskych vojsk počas dvoch desaťročí predstavoval množstvo úrovní a podôb vzťahov s obyvateľstvom v priestore, v ktorom boli dislokované jednotlivé posádky. Pre niekoho boli kulisou viac či menej pravidelne sa presúvajúcich vojenských kolón na cvičenia či medzi jednotlivými posádkami, alebo pri cvičných jazdách. Pre obyvateľov miest, kde boli sovietski vojaci umiestnení, bola ich prítomnosť v meste každodennou realitou. V Rimavskej Sobote, v Jelšave, Rožňave alebo vo Zvolene boli kasárne umiestnené priamo v mestách, resp. na ich okrajoch. Vzhľadom na veľkosť mestečka a sovietskej posádky mala Jelšava charakter temer vojenského mesta. Sovietski vojaci, dôstojníci a ich rodinní príslušníci boli súčasťou koloritu tunajšieho života. V prípade Zvolena, Jelšavy a Rimavskej Soboty boli v tesnej blízkosti kasární postavené bytové jednotky pre dôstojníkov a ich rodiny. Na území Slovenska neboli len vojaci a dôstojníci. Osobou prináležiacou k sovietskym vojskám boli príslušníci Sovietskej armády a civilné osoby, ktoré boli sovietskymi občanmi a pracovali v útvaroch sovietskych vojsk, dočasne sa nachádzajúcich na území Československej republiky. Členmi rodín osôb prislúchajúcich k sovietskym vojskám patrili: manželky, deti (pokiaľ neuzatvorili manželský zväzok) a blízki príbuzní, pokiaľ boli odkázaní na výživu týchto osôb.
Domáce obyvateľstvo a príslušníci sovietskych vojsk na istej úrovni tvorili dva paralelné svety, ktoré koexistovali popri sebe. Prirodzený bol odstup obyvateľstva od okupačných vojsk. Odlišná bola mentalita, kultúrne zázemie, ktoré bolo rozdielne i naprieč samotnými sovietskymi jednotkami. Sovietskych vojakov s odstupom rokov vnímame skôr ako monolit, a tak boli vnímaní aj počas prítomnosti na území Československa. Pod týmto pláštikom sa však skrývala zmes národov, národností, ale i náboženstiev, ktoré napriek navonok zjednocujúcim vojenským uniformám boli pomerne heterogénni. Rozdiely boli viditeľné aj na prvý pohľad. V jednotkách boli príslušníci slovanských a pobaltských národov, kaukazské typy alebo príslušníci stredoázijských národov. Do vzájomných vzťahov radových vojakov sa prenášali národné i náboženské animozity a pretrvávajúce historické spory a konflikty, omnoho staršie než bola existencia Sovietskeho zväzu. Vzájomné konflikty boli dominantne obmedzené na priestor kasární, na vojenský priestor alebo ubytovacie jednotky. Snahou bolo predovšetkým, aby tieto rozpory neboli zrejmé navonok, a aby sa neodohrávali pred zrakmi civilného obyvateľstva Československa. Nie vždy sa to darilo, ako o tom svedčia aj spomienky pamätníkov.
Jednotná masa okupačných vojsk u časti obyvateľov sa postupne každodenným, resp. pravidelným kontaktom s nimi v miestach umiestnenia ich posádok, pri oficiálnych, pracovných a neskôr i pri mnohých priateľských kontaktoch menila do podoby konkrétnych ľudí, ich rodín a konkrétnych osudov. Tí, čo s nimi prichádzali do kontaktu, viac s dôstojníkmi a ich rodinami ako s bežnými vojakmi, zisťovali, že sú to tiež len ľudia, ktorí majú svoje problémy, svoje príbehy a osudy, svoje dobré i zlé vlastnosti. Pri takomto bezprostrednom kontakte sa z bezmenného sovietskeho dôstojníka alebo vojaka stával konkrétny človek. A to je už úroveň, na ktorej boli ideologické rozdiely zatláčané do úzadia. Nadväzovali sa profesionálne a dokonca niekedy i priateľské vzťahy.
S bežným obyvateľstvom prichádzali dôstojníci a vojaci do kontaktu napríklad pri oslavách významnejších výročí a sviatkov, pri kultúrno-spoločenských podujatiach, akými boli oslavy 1. a 9. mája, VOSR – Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, oslavy SNP a oslobodenia obcí a celý rad ďalších príležitostí. Tieto sviatky sa násobili lokalitami a pamätnými miestami spojenými s protifašistickým odbojom a SNP, na ktoré je Gemer-Malohont mimoriadne bohatý. Priebeh takýchto osláv mal jednotnú formu. Na úvod odzneli hymny ČSSR a ZSSR. Nasledovali prejavy, vrátane zástupcov sovietskych posádok z Rimavskej Soboty, Jelšavy alebo Rožňavy, položili sa vence alebo pri významnejších výročiach prebehol kultúrny program. Nakoniec spravidla odznela internacionála.
Vzájomné kontakty do veľkej miery záviseli aj od lokality, kde boli jednotky umiestnené. Častejšie boli tam kde, boli posádky priamo v mestách. Jednotlivé posádky mali napríklad svoje súbory alebo kapely, ktoré vystupovali predovšetkým v rámci podujatí vo vnútri prostredia sovietskych posádok. Nezriedka však vystupovali aj na podujatiach a výročiach mimo vojenského prostredia a živá hudba mala vždy úspech.
Na inej úrovni prichádzali do kontaktu s obyvateľstvom bežní vojaci. Tí sa vôbec nie výnimočne podieľali na výpomoci pri rôznom type činností, predovšetkým v podobe manuálnych a nárazových prác. V rámci viacerých Jednotných roľníckych družstiev v blízkosti Vojenského obvodu Lešť zbierali sovietski vojaci z Oremovho Lazu skaly, slamu, ale boli tiež využívaní pri oberaní hrozna. Doložená je aj ich výpomoc pri stavebnej činnosti. Pri takýchto prácach išlo o vzájomnú reciprocitu. Vypomáhali tiež pri lesných prácach a nezriedka aj pri havarijných a záchranných situáciách, niekedy dosť riskantných. Pri nehodách vedeli vypomôcť ťažkou technikou. Pamätníci uvádzajú, že boli ochotní pomôcť nielen deklaratívne, ale skutočne i reálne, či už materiálne alebo manuálnou prácou. Zároveň spomínajú na prísnu disciplínu a subordináciu, na pozoruhodný odstup, ktorý si držali dôstojníci od bežných vojakov, a vojenský dril až netypický na stredoeurópske pomery.
V záujme sovietskej strany i československých orgánov bolo, aby nedochádzalo k incidentom s obyvateľstvom. No i tie sa vyskytli. Často za nimi bol alkohol. Priestupky v tomto smere boli veľmi prísne trestané. Zodpovednosť za vojakov niesli príslušní dôstojníci. Ich snahou bolo vyhnúť sa mimoriadnym udalostiam, ktorých dôsledkom mohlo byť i pre nich preloženie do posádok v odľahlých oblastiach Sovietskeho zväzu, alebo po roku 1979 odvelenie do vojny v Afganistane. Služba v Československu v tomto smere prestavovala nepomerne lepšiu možnosť. Niekedy sa v spomienkach uvádza, že v Československu mali „Ameriku“. Údajne ešte o čosi lepšie sa však mali dôstojníci v bývalej Nemeckej demokratickej republike.
Kultúrne rozdiely sa prejavovali vo viacerých podobách. Pre domáce obyvateľstvo bol odlišný aj spôsob bývania a chápania niektorých prvkov interiéru. Výrazným rozdielom bolo napríklad umiestňovanie kobercov na steny bytov. V niektorých lokalitách v trojizbovom byte žili tri rodiny dôstojníkov. V každej izbe jedna so spoločnou kúpeľňou a kuchyňou. Nebolo to však pravidlo. V spomienkach pamätníkov zostali uchované spomienky na dobové pomery na veľmi bohato zásobované „ruské“ obchody, v ktorých bolo možné dostať aj nedostatkový tovar.
Svoje špecifiká mal aj ich postupný odchod, počas ktorého skupovali staré autá sovietskej výroby (hlavne Volgy, ale i Moskviče a Žiguli) a zároveň rozpredávali svoje veci, ale i benzín a naftu. V mnohých domácnostiach sa môžu ešte nájsť napríklad elektronika kúpená v tomto období od „Rusov“.
Napriek 27-ročnému odstupu od odsunu sovietskych vojsk z Československa sú v prostredí, kde boli jednotlivé posádky umiestnené, v spomienkach pamätníkov zachované mnohé zaujímavé zážitky a príbehy, ktoré dopĺňajú obraz o ich 22-ročnej prítomnosti v Československu. Ich súčasťou sú aj také aspekty života, či kontaktov, ktoré nebolo vhodné zaznamenať do kroník, alebo archívnych dokumentov, a postupne sa vytrácajú aj z pamätí ľudí, ktorí si ešte na pobyt sovietskych vojsk pamätajú. Mnohé sú tragické, iné humorné, a ďalšie celkom obyčajné. Napriek tomu je dobré ich mať zaznamenané a zachytené. To bolo aj podstatou projektu "Prítomnosť sovietskych vojakov v rokoch 1968 – 1991 na juhu stredného Slovenska v spomienkach pamätníkov", ktorý v roku 2017 realizoval autor tohto príspevku, a ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Text reprezentuje názory autora a nie názory Fondu na podporu umenia.
RNDr. Ján Aláč
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-