
Našli sa aj tu menšie problémy, ktorým sa možno v budúcnosti vyvarovať a predísť ich nečinnosti. Čerpanie vody z vodného zdroja Roštárskeho potoka, tiež bolo zvládnuté na výbornú, cisterny boli včas dopĺňané a voda na požiarovisko dopravená. Nakoľko sa išlo aj cez štátnu cestu, bola zabezpečená aj regulácia, ktorá bola tiež super zvládnutá. Ďakujeme našim členom, ako aj zamestnancom Obce Roštár, MOPS (miestnej občianskej poriadkovej služby). Každý čas, miesto a prostriedok, technika a člen bol správne a včas zaradený a využitý. Ďakujeme aj majiteľovi PD Roštár, ktorý nám takéto cvičenie umožnil a dovolil si to tam v ich areáli preskúšať. Zakúpil nám aj občerstvenie a ostatné potrebné služby. Ďakujeme veľmi pekne za všetko pánovi Jozefovi Zobolovi. Vďaka patrí aj príslušníkom a vedeniu OR HaZZ Rožňava, ktorí sa uvedeného cvičenia zúčastnili ako pozorovatelia a hodnotitelia, teda mali sme od nich vyhodnotené spomenuté udalosti počas cvičenia, ktorých sa určite v budúcnosti vieme a môžeme vyvarovať, ale konečné hodnotenie z ich strany bolo výborné

a naozaj boli spokojní s účasťou a zapojením DHZO v rámci okresu. Preskúšanie bolo až u 25 DHZO a spolu 157 členov. Ďakujeme aj my z ÚzO DPO SR Rožňava za ich spoluprácu a činnosť ako hodnotiteľov. Občerstvenie (varenie klobások) nám pripravili členovia z DHZO Ochtiná, ktoré zabezpečil, aj všetko s tým spojené, predseda DHZ, veliteľ DHZO a predseda ÚzO DPO SR Rožňava v jednej osobe, pán Marián Kapusta. Ďakujeme chlapci.
Od veliteľa zásahu som sa dozvedel, že niektorých to cvičenie tak „bavilo“, že bol problém, keď mali svoju činnosť v zásahu ukončiť, a požiadali ho, aby ich ešte nechal dokončiť dopravu vody.
Taktické cvičenie sme robili v úzkej, ale dobrej spolupráci aj s Pohotovostným pátracím tímom KE kraja (PPT), ktorého členovia, aj členovia kynológie, mali vytvorený svoj plán pre cvičenie a hľadali nezvestné osoby, ktoré z dôvodu požiaru ušli do priľahlých lúk a lesov. Všetky osoby sa podarilo nájsť, cvičené psíky stopu našli, zdravotníci, aj za pomoci členov Slovenského Červeného kríža z Rožňavy (SČK), ich ošetrili a priviezli do bezpečia operačného strediska. Všetko sa zdarne ukončilo.

Zhodnotenie – záverečné slovo: každý čakal, aké chyby sa mu podarilo, možno nevedomky urobiť, ktoré si hodnotitelia, a velitelia zásahu a družstiev všimli. Ale naozaj sme dobre naučení, vycvičení, dobre pripravení, vyzbrojení technikou, ktorá slúži a chodí do terénu. Postupne sa hodnotenia ujali – tajomník ÚzO DPO SR Rožňava Dr. Michal Terrai („operačný“) a Mgr. Štefan Hronec, podpredseda UzO DPO SR Rožňava, predseda ÚzO DPO SR Rožňava pán Marián Kapusta, ktorý zároveň poďakoval každému zúčastnenému za aktivity na taktickom cvičení, odovzdal ďakovné listy: majiteľovi areálu, za všetko čo pre nás bolo poskytnuté, za spoluprácu ďakovný list Obci Roštár, starostovi obce Mgr. Andrejovi Lalikovi, ďakovný list za spoluprácu PPT, za spoluprácu ďakovný list SČK. Veliteľ zásahu pre taktické cvičenie pán Filip Revúcky zhodnotil prehľadnosť a súčinnosť všetkých zasahujúcich družstiev, ich veliteľov, konštatoval, že rozumeli pokynom, aj keď trošku komunikácia a spojenie vysielačkami sa musí zlepšiť, ale naozaj je to všetko v poriadku. Bol spokojný a verí, že do budúcna sa aj ostatné DHZO, ktoré dnes nemohli prísť, zapoja do takýchto cvičení. Územný veliteľ ÚzO DPO SR Rožňava Mgr. Peter Máté zhodnotil dnešný deň ako veľmi vydarený, na vysokej úrovni, poďakoval všetkým

za činnosť a teší sa na podobné cvičenia v okrese, alebo v spolupráci. Hodnotiteľ, zástupca riaditeľa OR HaZZ Rožňava pplk. Ing. Florián Albert, pochválil za ustrojenosť všetkých zasahujúcich, dobrú pripravenosť a vidí, že je to stále o zlepšovaní sa a chcení členov, nie je to niečo, čo by sa nasilu robilo, a vidieť, že je to o jasnej dobrovoľnosti. Pán riaditeľ OR HaZZ Rožňava pplk. Ing. Martin Kaprál, v dnešný meninový deň, pri hodnotení zasahujúcich povedal, že je prekvapený zo záujmu a z počtu dobrovoľných hasičov, ktorých sa podarilo zorganizovať, aby tak ukázali svoju pripravenosť pre prípadné reálne požiare (ktoré nech sú čím menej, alebo vôbec). Ďakoval za vytvorenie takéhoto taktického cvičenia, zorganizovanie a preverenie síl a prostriedkov v okrese Rožňava.
Bolo to úspešne zvládnuté taktické cvičenie, aj počasie nám prialo, a tešíme sa na spoločné, súčinnostné cvičenia aj v budúcnosti.
Text, foto: Dr. Michal Terrai, MBA,
tajomník UzO DPO SR Rožňava
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/gos/432/dhz/12475/velkokapacitny-sennik-v-rostari-hasili-v-ramci-taktickeho-cvicenia#sigProGalleria6c2913d19e
































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.