Pôvodne cirkevné matriky vznikli ako základná forma evidencie obyvateľstva pre potreby duchovnej správy veriacich. Farári boli povinní dobre ich opatrovať a nikomu nesmeli vydať ich originál. Ich vedenie, ale aj zachovanie, je však poznačené dejinným vývojom. Najväčší rozmach rozširovania matrík sa dosiahol za vládnutia Márie Terézie a Jozefa II. Ich rozširovaním sa zvýšil aj záujem štátu o ne. Pre vznik štátnych matrík bolo najdôležitejšie prijatie zákonného článku č. 33 z roku 1894, ktorým boli zavedené štátne matriky. Zriadili sa matričné obvody, v ktorých sídlach štátny matrikári viedli v úradnej reči matriky narodených, zomrelých a sobášených. Čo však bolo podmienené oznamovacou povinnosťou občanov, kedy boli povinní hlásiť matrikárom narodenie, úmrtie a sobáš. Farári boli tiež povinní poslať zápisnice o uzavretí manželstva slúžnovským úradom, ktoré ich odstúpili štátnemu obvodnému matrikárovi na zavedenie do štátnych matrík.
Cirkevné matriky stratili síce charakter úradných kníh, ale viedli sa ďalej pre vnútornú potrebu cirkví, ponechala sa im však hodnovernosť a dôkazná sila pre vydávanie a overovanie potvrdení v matričných záležitostiach z obdobia do uzákonenia štátnych matrík, ktoré boli z úradnej moci vedené od 1. októbra 1895. Práve tieto prvé štátne matričné knihy s vročením 1895 – 1906, niektoré knihy s vročením až do roku 1919 sa v súčasnosti už v prevažnej väčšine nachádzajú v štátnych archívoch.
Vráťme sa však do zlomového roku 1895. V prvom rade to boli v tej dobe printové médiá, v gemerskom regióne ,,Rozsnyói Hirlap“, ktoré oznamovali tak slávnu udalosť ako bol prvý štátny manželský obrad, ktorý sa uskutočnil 3. októbra 1895 v Jelšave o tretej hodine poobede, kedy manželstvo uzavreli ženích Gulyás Lajos živnostník a nevesta Bráz Erszébet. Obrad bol prevedený starostom Gusztávom Bazilideszom. Manželský pár sa následne po skončení štátneho obradu presunul do evanjelického kostola, kde absolvovali aj cirkevný obrad. Priamo pod týmto článkom sa v novinách nachádza oznam o budúcom prvom štátnom obrade v Rožňave, ktorý sa bude konať 8. októbra 1895 o desiatej hodine doobeda.
,,Rozsnyói Hirlap“ z 13. októbra 1895 kvetnato a s troškou pompéznosti, možno aj kvôli propagácii štátnych obradov, píše o tejto udalosti v svojom rozsiahlom článku.
Manželstvo uzatváral mladý pár Nógrády Jenő, železničný výpravca a Proschinger Jozefine, dcéra váženého miestneho hostinského. Svedkami boli ctený Tomori Géza hlavný slúžny (hlavno slúžnovský sudca) a miestny statkár Kiss Károly. Táto dovtedy v Rožňave nevídaná slávnostná udalosť sa konala v zasadačke radnice mesta. Významný a dôstojný priebeh obradu viedol primátor mesta Sziklay Géza, odetý v slávnostnom odeve, ktorý zdobil široký opasok s pozláteným maďarským címerom, čo významne pozdvihlo slávnostný punc aktu. Autor článku kladne ohodnotil nielen elegantný, predpísaný odev primátora, ale aj primátorov dôstojný prejav, s ktorým sa prihováral mladému páru, čo vraj ocenilo svojim potleskom po vyslovení súhlasného ,,Áno“ mladomanželov a podpísaní 
úradných kníh, množstvo prizerajúcich sa aj z radov odporcov štátneho obradu. Či a aký dojem zanechali šaty nevesty, to sa v článku neuvádza. Zvedavosť davu sprevádzala mladý pár a svadobčanov v poobedňajších hodinách aj na cirkevný obrad do rímskokatolíckeho kostola v Rožňave, ktorý bol preplnený zvedavým prizerajúcim sa davom. Po odznení oficialít nasledovala dosial nevídaná svadobná zábava, na ktorú bolo pochopiteľne pozvaných množstvo významných osôb mesta. Slávnostné prípitky a príhovory nemali konca kraja, a veselosť trvala za sprievodu cigánskej muziky až do ranných hodín.
V prílohách prikladáme aj samotné záznamy týchto udalostí zapísaných v matrikách. V súčasnej dobe sa budú opäť presúvať do úschovy štátnych archívov ďalšie matričné knihy, ktoré spĺňajú kritériá, čo znamená, že posledný zápis bol prevedený pred viac ako sto rokmi, a budú na požiadanie predložené verejnosti na bádateľské účely.
Zdroje:
- Dostupné na: https://www.epi.sk/zz/1994-154 Zákon č.154/1994 Z. z. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o matrikách, v znení neskorších predpisov.
- Sarmányová, Jana. Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. – 19. storočia, vydal: Odbor archívnictva ministerstva vnútra SR Bratislava, 1991
- MVSR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Rozsnyói Hirlap č. 40 z 6. októbra 1895
- MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Rozsnyói Hirlap č. 41 z 13. októbra 1895
- MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Magistrát Rožňava, Sobášna matrika 1895 – 1903, I. zv.
Bc. Adriana Ďuričeková
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-