Autonómna pokrajina Vojvodina sa rozkladá na severe Srbska na území štyroch historických regiónov – Báčky, Banátu, Sriemu a z malej časti Bačvy. Národnostne je táto oblasť veľmi rozmanitá, a preto tu aj na oficiálnej úrovni existuje šesť úradných jazykov: srbčina, maďarčina, slovenčina, rumunčina, chorvátčina a rusínčina. Čo sa týka posledného spomínaného jazyka – rusínčiny (resp. jej panónskeho variantu) – získal tento jazyk najvyšší štatút (v rámci krajín, v ktorých žijú Rusíni) práve
v Autonómnej pokrajine Vojvodine, kde je od roku 1974 jedným z úradných jazykov. Slováci sa do oblasti Vojvodiny, teda na „Dolnú zem“ sťahovali približne pred 270 rokmi. Dodnes žijú na rovnakom území, pričom sa im podarilo si zachovať slovenskú kultúru ako aj slovenský jazyk. Vo Vojvodine sa nachádzajú dve významné oblasti slovenského osídlenia: Báčsky Petrovec a jeho okolie (Hložany, Kulpín, Kysáč) a oblasť Kovačice a Padiny. Padina, ktorá leží v opštine Kovačica, sa navyše môže pochváliť aj tým, že 99% z jej 5.760 obyvateľov tvoria Slováci. Založená bola v roku 1806 a zaľudnená bola najmä slovenskými rodinami, ktoré sem prichádzali zo stredného Slovenska.
Ako sa vlastne Slováci do tejto oblasti dostali?
Ako príklad môže poslúžiť dedina Kulpín, ktorá má dnes tri tisícky obyvateľov. Prvú správu o Kulpíne, ktorý vyrástol na jednej z vyvýšenín vtedy väčšinou močaristej Vojvodiny, máme z roku 1345. Podľa iných údajov Kulpín jestvoval už za vlády uhorského kráľa Bela IV. (1235-1270). Vtedy bol obývaný Maďarmi. Počas tureckej okupácie pôvodné maďarské obyvateľstvo oblasť opustilo. Srbi následne pomenovali miesto Kulpín. V druhej polovine 16. storočia sa tu však nachádzalo iba zopár domov. Na konci tureckého obdobia bolo miesto spustnuté. Turci boli z tejto oblasti postupne vytlačení okolo roku 1718, kedy Rakúske cisárstvo začalo v tejto oblasti budovať a opevňovať novú vojenskú hranicu. V roku 1737, keby bolo miesto vo vlastníctve ilockej barónky Bernjaković, sa stále ešte jednalo o vyľudnenú obec. Nové dejiny Kulpína sa začali, keď bratia Stratimirovićovci priviedli okolo dvesto srbských rodín a založili dnešný Kulpín. Slováci sem prišli zrejme roku 1755. Podobne tomu bolo v celej dnešnej oblasti Báčskeho Petrovca. Oblasť dnešnej opštiny Kovačica bola postupne osídlená Slovákmi o štyri desaťročia neskôr. Rakúska vojenská hranica s Osmanskou ríšou sa tu destabilizovala v roku 1804 v súvislosti so srbským povstaním proti osmanskej nadvláde. Rakúske cisárstvo sa rozhodlo preto túto časť svojej vojenskej hranice posilniť, a v rámci tohto opatrenia bola založená roku 1806 aj obec Padina, do ktorej prichádzali v dvoch vlnách (1806, 1808) slovenské rodiny z Novohradskej, Peštianskej aj Gemerskej stolice. V prípade susednej Kovačice, ktorá je aj sídlom správy opštiny, sa príchod Slovákov datuje do roku 1784.
S manželkou sme navštívili v letnom období
západnejšie položenú oblasť slovenského osídlenia vo Vojvodine – okolie Báčskeho Petrovca. Cestovala s nami aj manželkina neter, ktorú ako stredoškolskú učiteľku dejepisu tiež zaujímala táto pozoruhodná kapitola slovenských dejín. Ubytovanie u rodiny Hrubíkových v Báčskom Petrovci nám sprostredkovala pani Dr. Jolana Janičkárová, ktorá sa už niekoľko rokov pravidelne zúčastňuje kultúrnych podujatí slovenskej komunity vo Vojvodine. Báčsky Petrovec je kultúrnym centrom dolnozemských Slovákov. Z jeho 7 tisíc obyvateľov sa cca 88% hlási k slovenskej národnosti (v rámci celé opštiny Báčsky Petrovec, do ktorej administratívne náležia aj obce Kulpín, Hložany a Maglič sa k slovenskej národnosti hlási 66% obyvateľov). V roku 1919 tu bolo založené Gymnázium Jána Kollára – prvé gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským mimo územia Slovenska. Jeho osud bol podobný osudu blízkeho Kulpína. Obec sa spomína už v 13. storočí – no neskôr (v dôsledku postupujúcej tureckej agresie) pôvodné maďarské obyvateľstvo oblasť opustilo. Po porážke uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského v bitke pri Moháči (29. augusta 1526) sa jednalo o v podstate mŕtvu obec, do ktorej ale pribúdalo postupne srbské obyvateľstvo. Nový rozvoj obce sa však spája až s obdobím tzv. vojenskej hranice. Už v roku 1745 sem Matej Čáni doviedol dvetisíc Slovákov z Novohradu, Hontu a Gemera, ale aj Oravy, Liptova a Turca. Báčsky Petrovec sa v 40. rokoch 19. storočia stal známym vo svete ako pevná bašta slovenskosti. Ján Stehlo, miestny farár, sa stal významným odporcom maďarizácie. Predák levočského centra štúrovského hnutia Štefan Homola preto prišiel roku 1845 do Petrovca za Stehlovho kaplána a hneď tu založil aj Nedeľnú školu ako vzdelávaco-výchovnú ustanovizeň. A otvorená bola aj Slovenská knižnica (1845) – ako prvá ustanovizeň svojho druhu na Dolnej zemi. S Báčskym Petrovcom sa spája aj meno slovenského spisovateľa a prekladateľa Jána Čajaka (1863, Liptovský Ján – 1944, Báčsky Petrovec), ktorý sa narodil v rodine štúrovského básnika a evanjelického farára Janka Čajaka a Adely Čajakovej, rodenej Medveckej. No už ako štvorročnému mu predčasne zomrel otec, a jeho mama sa potom druhý raz vydala za Pavla Emanuela Dobšinského. Ján Čajak študoval na gymnáziu v Martine, neskôr (keď ho zatvorili) na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote a nemeckom gymnáziu v Kežmarku. Učiteľské skúšky potom zložil v roku 1889 v Kláštore pod Znievom. Na Dolnú zem sa presťahoval v roku 1893 najprv do Báčky, neskôr do Selenče a v roku 1899 sa usadil v Báčskom Petrovci. Tu stál vyše štyridsať rokov v centre kultúrnych snáh dolnozemských Slovákov. Zaslúžil sa aj o založenie Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci a o činnosť Matice slovenskej v Juhoslávii. V Báčskom Petrovci sídlia tiež dve pozoruhodné galérie: Galéria Karola Miloslava Lehotského, ktorá bola založená v roku 1989 s trvalých sídliskom na Gymnáziu Jána Kollára. Táto galéria obsahuje najbohatšiu verejnú zbierku výtvarných prác súčasnej výtvarnej tvorby Slovákov vo Vojvodine. Toho istého roku (1989) bola otvorená aj Galéria Zuzky Medveďovej, ktorá podnes zaznamenala bohatú výstavnú činnosť (viac ako 70 výstav). Od roku 1991 sa navyše tu organizuje Bienále slovenských výtvarníkov v Juhoslávii. Vyznanie Zuzky Medveďovej je zobrazené na pamätnej tabuli pri vstupe do galérie a znie: „Ja, akademická maliarka Zuzka Medveďová z Petrovca, celé svoje dielo, ktoré som vytvorila pod vysokým báčanským nebom a tak čudesne krásne kopiacimi sa oblakmi nad žatevnými poľami mojej podhory a rodiska – teraz životom a prácou uzavreté, venúvam svojim drahým rodákom Petrovčanom a krajanom v Juhoslávii. S veľkou láskou a odriekaním som ho tvorila – a do ich lásky ho porúčam. Nech ho milujú s takou láskou, ako som ja milovala ich. Z. Medveďová.“
A ako sa žije v Báčskom Petrovci dnes?
Ťažko – a popritom krásne. Do Báčskeho Petrovca sme pricestovali večer po celodennej vyčerpávajúcej ceste. Hľadali sme očami mená ulíc, aby sme sa s pomocou mapy vedeli dostať k našim hostiteľom. Problém bol však už v skutočnosti, že zďaleka nie všetky ulice boli označené – o číslach domov už ani nehovoriac. Dostali sme sa až na druhý koniec Petrovca, kde som – pomaly rezignujúc – zazvonil na zvonček jedného z domov. Otvorili nám a privítali nás veľmi srdečne starší ľudia, ktorých sme sa pýtali ako sa dostať na Prvomajskú ulicu. Pán nám hovoril: „Viete, tu je to s tým značením také zložitejšie, respektíve: označenie ulíc tu väčšinou chýba ... ale tých ľudí, ktorých hľadáte, poznáme. Nevesta tej pani bývala tu hneď vedľa nás. Asi bude najlepšie, ak manželka zoberie auto a pôjde pred vami.“ A ona auto naozaj zobrala a išla cez celú obec pred nami. Až keď sa presvedčila, že sme našli našich hostiteľov, rozlúčila sa a zaželala nám príjemný pobyt. Hľadal som v pamäti okamih, kedy sa mi na Slovensku poslednýkrát stalo, že by človek, ktorého som sa opýtal na cestu, mi nielen poradil, ale povedal: „Viete čo – najlepšie bude, keď tam pôjdem s vami.“ Slováci na Dolnej zemi si udržali aj krajšiu slovenčinu ako my.
Uchovali si ju čistú, štúrovskú – takú, akú si ju odniesli z rodného kraja. A uchovali si aj čistejšie srdcia. Možno je to tým, že ich existenčná situácia je oveľa zložitejšia ako naša. Mamka nášho hostiteľa, ktorá celý život pracovala v poľnohospodárstve, teraz poberá starobný dôchodok vo výške 6.000 dinárov mesačne (v prepočte cca 60 eur). Vtedy sme si uvedomili, že aj v dôsledku tejto skutočnosti vidno toľko mužov, ktorí majú evidentne po sedemdesiatke, na traktoroch. Títo ľudia pracujú aj vo vysokom veku na svojich políčkach, aby aspoň niečo dopestovali a dochovali, a čosi prizarobili. Uvedomili sme si aj to, že množstvo starých žien, ktoré predávali zeleninu v tržnici, tak nerobí preto, že by pre nich práca v záhrade predstavovala istú formu aktívnej relaxácie v dôchodkovom veku, ale že aj malý zárobok je veľmi užitočný. Mladí ľudia dnes odchádzajú za prácou do zahraničia. Aj to je veľká výhoda posledných rokov. V dôsledku vojny v bývalej Juhoslávii sa Srbsko dostalo po roku 1991 na viac ako desaťročie do izolácie, a cestovanie jeho občanov do zahraničia bolo značne obmedzené vízovou povinnosťou do väčšiny európskych krajín. Nemali by sme zabúdať na dolnozemských Slovákov. Svoju slovenskú identitu si stáročia bránili. Napriek neľahkému osudu vo vojnou skúšanej krajine zostali srdeční a dobroprajní voči každému, kto k nim prichádza. Nech je preto tento článok aj vyjadrením úcty všetkým našim priateľom z Petrovca. Bc. Petr Mikulecký Fotografie: autor
{jcomments on}
Čítať 3579 krát
Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:48
7. apríl – Jarmila Štítnická (25.12.1924 Rimavská Seč – 7.4.1980 Bratislava) – spisovateľka, rozhlasová redaktorka, publicistka, autorka literatúry pre deti a mládež, manželka spisovateľa a básnika Ctibora Štítnického.
Maturovala na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Od r. 1945 pracovala v rozhlase v Košiciach, no neskôr sa naplno realizovala v Československom rozhlase v Bratislave. Venovala sa písaniu intímnej lyriky, pre rozhlas napísala bábkové hry, rozhlasové pásma, scénky, montáže, rozhlasové adaptácie a taktiež asi 40 rozprávkových hier, napr. Janko a Tátoš (1957), Orlia skala (1961), Rozprávka z kolotoča (1963) a Rozprávka z karavány (1967). Venovala sa predovšetkým tvorbe pre deti a mládež, v rokoch 1959 – 1980 viedla redakciu detského časopisu Zornička. Pre deti a mládež napísala knižky Detský rok (1962), Riekanky z čítanky (1971). Pre televíziu urobila scenár k filmu Balada o Vojtovej Maríne (1964, réžia Martin Ťapák) a k filmu Chlapec a Zornička. Písala aj divadelné recenzie, glosy a kritiky. Okrem vlastnej tvorby tiež prekladala z češtiny a taliančiny.Vyštudoval hru na klavír v Hudobnovzdelávacom ústave J. Prokscha v Prahe, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Po onemocnení od roku 1869 žil v Rimavskej Píle, kde sa venoval zbieraniu hudobného folklóru. Autor prvých slovenských skladieb na texty slovenských básnikov. Autor piesne Kolo Tatier čierňava na text Sama Tomášika, Preletel sokolík na text Janka Matúšku, Hoj, traja sokoli na text Janka Francisciho-Rimavského, Hoj, bystrý a smelý na text A. H. Škultétyho a iné. Vydal Piesne sokolov tatranských, venované Daxnerovi, Bakulínimu, Franciscimu. Okrem pôvodnej tvorby zozbieral a zapísal nápevy vyše 250 ľudových piesní. Revúckemu gymnáziu venoval desať zväzkov štvorhlasných nápevov. Ivanovi Branislavovi Zochovi, priekopníkovi školskej telesnej výchovy na Slovensku, zložil k jeho telocvičnej skladbe so žiakmi revúckeho gymnázia sprievodnú hudbu. Bola to iste u nás prvá telocvičná skladba s pre ňu skomponovanou hudbou, predvedená na verejnosti 19.6.1870. Venoval sa aj hudobnej teórii, najmä národnému štýlu v hudbe. -MM-
11. apríl – Samuel Víťazoslav Kuchta (28. 8.1861 Tisovec – 11.4.1895 Hodonín) – lekár, básnik, publicista.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave. Od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Už počas štúdií sa zapájal do národného hnutia, v Bratislave bol predsedom študentského spolku Zora, vo Viedni pracoval v spolku Tatran a v literárnom spolku Národ. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. Vo fonde Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice sa nachádza aj časť jeho rukopisných prác (Kto a koľkí sme?, Niečo k ilustrovaniu nášho ľudu, Osveta, Útrapy Slovákov pod ústavnou vládou maďarskou, Výlet na Semering – Schôdza všeslovanská a iné). Z dokumentárneho materiálu sú najvýznamnejšie zápisnice zo zasadnutí Slovenského akademického spolku Tatran vo Viedni. Viacerými článkami s národnou, kultúrnou a zdravotníckou tematikou prispel do Národných novín. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.Maturovala na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Od r. 1945 pracovala v rozhlase v Košiciach, no neskôr sa naplno realizovala v Československom rozhlase v Bratislave. Venovala sa písaniu intímnej lyriky, pre rozhlas napísala bábkové hry, rozhlasové pásma, scénky, montáže, rozhlasové adaptácie a taktiež asi 40 rozprávkových hier, napr. Janko a Tátoš (1957), Orlia skala (1961), Rozprávka z kolotoča (1963) a Rozprávka z karavány (1967). Venovala sa predovšetkým tvorbe pre deti a mládež, v rokoch 1959 – 1980 viedla redakciu detského časopisu Zornička. Pre deti a mládež napísala knižky Detský rok (1962), Riekanky z čítanky (1971). Pre televíziu urobila scenár k filmu Balada o Vojtovej Maríne (1964, réžia Martin Ťapák) a k filmu Chlapec a Zornička. Písala aj divadelné recenzie, glosy a kritiky. Okrem vlastnej tvorby tiež prekladala z češtiny a taliančiny.Vyštudoval hru na klavír v Hudobnovzdelávacom ústave J. Prokscha v Prahe, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Po onemocnení od roku 1869 žil v Rimavskej Píle, kde sa venoval zbieraniu hudobného folklóru. Autor prvých slovenských skladieb na texty slovenských básnikov. Autor piesne Kolo Tatier čierňava na text Sama Tomášika, Preletel sokolík na text Janka Matúšku, Hoj, traja sokoli na text Janka Francisciho-Rimavského, Hoj, bystrý a smelý na text A. H. Škultétyho a iné. Vydal Piesne sokolov tatranských, venované Daxnerovi, Bakulínimu, Franciscimu. Okrem pôvodnej tvorby zozbieral a zapísal nápevy vyše 250 ľudových piesní. Revúckemu gymnáziu venoval desať zväzkov štvorhlasných nápevov. Ivanovi Branislavovi Zochovi, priekopníkovi školskej telesnej výchovy na Slovensku, zložil k jeho telocvičnej skladbe so žiakmi revúckeho gymnázia sprievodnú hudbu. Bola to iste u nás prvá telocvičná skladba s pre ňu skomponovanou hudbou, predvedená na verejnosti 19.6.1870. Venoval sa aj hudobnej teórii, najmä národnému štýlu v hudbe. -MM-
11. apríl – Viliam Chorváth (11.4.1915 Bodorová – 15.7.1974 Bratislava) – lekár-chirurg, univerzitný profesor, v roku 1953 uskutočnil prvú cievnu transplantáciu v Československu.
Vo vedeckovýskumnej práci sa zameriaval na problémy všeobecnej a abdominálnej chirurgie, neurochirurgie, endokrinnej, cievnej a rekonštrukčnej chirurgie. Publikoval vyše 80 vedeckých štúdií a prác v domácich i zahraničných časopisoch. Počas SNP bol v Dobšinej veliteľom vojenskej poľnej nemocnice Zdravotnej správy 1. čs. armády na Slovensku. -MM-
18. apríl – Ladislav Bohuslav Bartolomeides (Bartholomaeides) (16.11.1754 Klenovec – 18.4.1825 Ochtiná) – vedecký a vlastivedný pracovník, pedagóg, historik, geograf, teológ, evanjelický kňaz, osvietenec, národný buditeľ, učiteľ a prírodovedný bádateľ, zoológ a entomológ.
V rokoch 1768 – 1772 navštevoval školu v Dobšinej a neskôr pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastúpil ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával školské učebnice, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. Bol aj autorom prvých učebníc zemepisu a prírodovedy, ktoré obsahovali poznatky z botaniky, zoológie a mineralógie. V roku 1798 vydal učebnicu náboženstva. Svoje učebnice napísal v slovakizovanej bibličtine, reči blízkej ľudu. V roku 1799 vydal monografiu Pamätihodnosti štítnického panstva, ktorú rozdelil na fyzickú, topografickú, politickú, cirkevnú, literárnu, ekonomickú a diplomatickú časť. V roku 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici. Pôsobil aj ako prekladateľ a zaoberal sa i speleológiou. V roku 1801 vypracoval mapu Aggteleckej jaskyne (mapy nakreslil a vyryl on sám), ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej, údaje o jaskyniach a vyvieračkách Plešiveckej a Koniarskej planiny a iné. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež.
V roku 1828 jeho syn, evanjelický farár v Uhorskej Ján Bartolomeides vydal dielo Memoria Ladislai Bartholomaeides, v ktorom sú zhrnuté cenné údaje zo života a diela Ladislava Bartolomeidesa. Dňa 25. októbra 2012 z iniciatívy Matice slovenskej bola slávnostne odhalená bronzová busta Ladislava Bartolomeidesa v aleji dejateľov na námestí Š. M. Daxnera v Rimavskej Sobote. 19. októbra 2014 pri evanjelickom kostole v Ochtinej pri príležitosti 260. výročia narodenia mu bola slávnostne odhalená pamätná tabuľa. -MM-
19. apríl – Ondrej Herich (9.1.1934 Sirk – 19.4.2010 Revúca) – kultúrny pracovník, folklorista, primáš, spevák a zberateľ ľudových piesní.
Do meštianky chodil v rokoch v Ratkovej, v rokoch 1949-1953 študoval na gymnáziu v Revúcej. V Revúcej pôsobil od roku 1953. Tu učil na Jedenásťročnej strednej škole, pracoval ako redaktor okresných novín Nový smer dediny a Zora Gemera, bol propagačným pracovníkom národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu, zastával funkciu vedúceho závodného klubu, neskôr riaditeľa Domu kultúry ROH (MsKS) až do odchodu do dôchodku v r. 1993, odkedy pôsobil ako učiteľ na Základnej umeleckej škole v Revúcej, kde vyučoval hru na husle a viedol detskú ľudovú hudbu Rozmajrínček a venoval sa aj ochotnícmeu divadlu. Patril k organizátorom kultúrneho a spoločenského života v meste a v okolí. Bol zakladateľom hudobnej skupiny Rytmus 60, v ktorej aktívne účinkoval od jej vzniku (1960 – 1988). Bol členom divadelného súboru, hrával v dychovej hudbe a v sláčikovom orchestri pri Ľudovej škole umenia v Revúcej a v Okresnom sláčikovom orchestri v Rožňave. V r. 1966 spolupracoval s Mikulášom Senkom a Jánom Jasenkom pri zakladaní folklórneho súboru Revúčan a v roku 1973 vytváral podmienky pre vznik folklórneho súboru Lykovec. Bol zberateľom a spracovateľom piesňového bohatstva prevažne z oblasti Gemera. V roku 1998 vyšla jeho prvá zbierka Piesne stredného Gemera, v ktorej je v miestnom nárečí a v notovej úprave zapísaných vyše 400 piesní z 13 obcí (Sirk, Muránska Zdychava, Muránska Huta, Muránska Lehota, Muránska Dlhá Lúka, Muráň, Mokrá Lúka, Revúcka Lehota, Chyžné, Magnezitovce (predtým Mníšany), Turčok, Revúca a Ratkovské Bystré). V roku 2001 mu vyšla podobná zbierka Piesne horného Gemera a okolia Rožňavy, v roku 2003 Piesne Nového Klenovca, v roku 2004 Spievajúci Šumiac. Na vydanie pripravil texty a noty slovenských piesní, zozbieraných Jozefom Škultétym, v knihe Slovenský spevník z Venca r. 1919, ktorá vyšla v Jelšave v roku 2006. Venoval sa aj gemerskému nárečiu a regionálnej histórii. V roku 2002 vydal kniha textov v gemerských nárečiach s názvom: Šva sä stálo, ši sä nestálo... f Sirku, v Mokré Lúke, ale aj inďe v Gemeri a v roku 2005 knihu Z histórie obce Sirk. Je nositeľom najvyššieho vyznamenania mesta Revúca – Zlatý Quirin. -MM-
19. apríl – Ján Vladimír Hroboň (19.4.1900 Istebné – 29.1.1965 Rimavská Sobota) – publicista, prekladateľ, ev. farár.
Študoval na gymnáziu v Kežmarku, teológiu v Bratislave a po roku 1918 v Paríži. Pôsobil ako evanjelický farár v Klenovci, v Lansforde (USA), od roku 1933 v Istebnom a Sabinove, od roku 1949 ako ev. farár v Rimavskej Sobote. Článkami prispieval aj do Evanjelického východu, Nového rodu, Sociologickej revue, Služby, Živeny, publikoval úvahy v Cirkevných listoch a v Evanjelickom posle spod Tatier, kde v roku 1920 – 1930 uverejnil cyklus článkov z ciest po Grécku, Egypre a Palestíne. Autor drobných cirkevných tlačí, najmä modlitieb. Redaktor a zostavovateľ obrázkovej brožúry o Istebnom, dejinách evanjelickej cirkvi v Sabinove, prekladal z nemčiny. Knižne vydal publikácie Ježiš či Russell? (1937), Istebné nad Oravou – 555 ročné jubileum (1937), O utrpení (1942), Krátka história cirkvi sabinovskej (1946). -MM-
21. apríl – Pavel Bohodar Tomášik (21.4.1845 Chyžné – 6.11.1874 Chyžné) – botanik, regionalista, učiteľ Ján Vladimír Hroboň (19.4.1900 Istebné – 29.1.1965 Rimavská Sobota) – publicista, prekladateľ, ev. farár.
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Profesor na gymnáziu v Ptuji v Slovinsku. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. Zomrel mladý na tuberkulózu. -MM-
25. apríl – Ľudovít Samuel Orphanides (29.9.1818 Hybe – 25.4.1895 Hybe) – učiteľ, ovocinár, záhradkár, publicista a kultúrno-osvetový pracovník.
Študoval v Gemeri, v Prešove končil filozofiu a práva, v Levoči teologické štúdiá. Venoval sa osvetovej práci a propagoval potrebu rozvoja ovocinárstva a význam pestovania ovocných stromov. Od roku 1840 učil v Gočaltove, kde založil prvé ovocné záhrady, potom v Muránskej Dlhej Lúke, kde si s tamojším kazateľom a významným pomológom Antonom Penzelom osvojil znalosti v štepárstve, ovocinárstve a včelárstve. Do r. 1848 pôsobil ako učiteľ v Kameňanoch, potom v Hybiach. V Hybiach založil ovocný sad a škôlku. Postup prác opísal v obsiahlej kronike Zápisnica velikánskej stromovej záhrady. V roku 1863 na výzvu Matice slovenskej napísal Štepárstvo alebo stromové záhradníctvo, práca však zostala len v rukou písanej podobe. Pre školskú mládež vydal knihu Ovocinárstvo alebo stromové záhradníctvo (Budín 1865). Odborné články uverejňoval najmä v časopise Obzor a v rôznych časopisoch a kalendároch. Bol aj zapisovateľom Gemerského učiteľského spolku. -MM-