pondelok, 11 júl 2016 00:03

ŽIVOT JÁNA BROCKU SPLÝVAJÚCI S BÁSŇOU

Napísal(a) Július Lomenčík
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)
Doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD., Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD., Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Foto: Peter Poboček

Známy je výrok Inter arma silent Musae – Keď rinčia zbrane, Múzy mlčia!
Pred viac ako sedemdesiatimi rokmi po vypuknutí Slovenského národného povstania (29. august 1944) síce začali rinčať zbrane, ale Múzy mlčať neprestali. Zvlášť poetické Slovo burcovalo Slovákov brániť hodnoty slobody, spravodlivosti a demokracie proti totalite, fašizmu a ľudáckemu režimu. 

Počas dvoch mesiacov otvoreného povstaleckého zápasu a jeho pokračovania v podobe partizánskej vojny až do príchodu vojsk Červenej armády literárne aktivity smerovali jednak k aktualizácii klasického literárneho dedičstva, jednak sa prejavovali v podobe pôvodných veršovaných i neveršovaných príspevkov a literárnej publicistiky. Tu sa názorne ukázalo, ako myšlienky ľudskosti, národnej slobody a sociálnej spravodlivosti, ktoré sa stali nosnými ideami SNP, úzko korešpondovali s najlepšími tradíciami slovenskej literatúry a ľudovej umeleckej slovesnosti. Priam sugestívne pôsobili revolučné posolstvá obsiahnuté v poézii štúrovských básnikov. Nie náhodou sa názov známej skladby Sama Chalupku Mor ho! Stal bežným povstaleckým pozdravom. V pôvodnej povstaleckej tvorbe pochopiteľne prevládali apelatívne žánre – občianska a vlastenecká lyrika, politická satira, piesňové texty, epigramy a pod.

Na poetickom poli slovenskej poézie v tomto období vyoral životom kypriacu brázdu aj Ján Brocko, ktorého život literárni historici prirovnali k českému poetovi Jiřímu Wolkrovi. Do vedomia kultúrnej verejnosti sa zapísal ako básnik – povstalec a revolucionár, ako básnické svedomie bojujúceho Slovenska v Slovenskom národnom povstaní – „najrýdzejší povstalecký básnik“. Stal sa najplodnejším povstaleckým básnikom. Jeho literárna tvorba predstavuje vzácny dokument a jedinečnú poeticky ladenú kroniku Povstania od prvých dní až po boj v horách. Odzrkadlil sa v nej statočný zápas slovenského národa proti fašizmu v mene slobody, sociálnej spravodlivosti a demokracie.

Spolužiak a najbližší spolubojovník Milan Kraus hodnotil Brockovu literárnu tvorbu ako obdivuhodnú čo do počtu prác i šírky tematického záberu, pretože v rokoch 1940 až 1944 uverejnil až 174 prác – básne vlastné i preložené, literárne pásma, články, fejtóny a recenzie. Iný priateľ a spolužiak z tisovského gymnázia literárny historik Zdenko Kasáč označil Brockovu lyriku za „... najúplnejší a najbezprostrednejší básnický záznam a výraz povstaleckého pohybu, a to od neurčitého tušenia nadchádzajúcich dramatických udalostí až po vzývanie slobody a oslavu novej jari.“

Horko-sladké mlieko života začal prijímať uprostred malej doliny, medzi horami Gemera, kde uzrel jas belasých výšin 1. marca 1924 v mestečku s pokrokovými národnými tradíciami – Revúcej. Z takéhoto podnetne kultúrneho rodného prostredia spolu s rodinným zázemím si prinášal do života silné národno-vlastenecké a sociálne cítenie. Po predčasnom otcovom skone ho vychovávala od štyroch rokov matka. V Knihe priateľov vydanej v Tisovci roku 1942 charakterizoval svoj vývoj nasledovne: „Už v detstve zakorenila sa ťarcha plynutia časom v duši. Šestnásty rok rozšíril šírky obzorov: farbisté kmitanie svetiel, bubliny, tiene čierňav. Zrodili sa žeravé túžby hľadania, tvorenia a načierania do večného tajomstva žitia.“

Počas štúdia na tisovskom gymnáziu sa aktívne zapojil do prace v Samovzdelávacom krúžku Jána Bottu, v ktorom sa prezentoval básnickými prvotinami. Generačné úsilie tisovských študentov sa kvôli „poézii pohnutých časov“ nemohlo slobodne rozvíjať.

Svedectvo o tom vydávajú aj Brockove verše: „Dnes slovo krváca a duša chveje sa / Do mrakov halia sa belasé nebesá / Vidiny krásnych snov zapadli do temna / Do hlasu vkráda sa ozvena bolestná.“ Literárnu činnosť ďalej rozvíjal aj na Právnickej fakulte v Bratislave (1943), kde už ustupoval od napodobňovania básnických vzorov a začal hľadať vlastnú tvorivú cestu. Čím žilo jeho poetické slovo za vojny a pred SNP prezentujú verše z básne Slovo (Tvorba, 1944): „Za slovom blúdim v nočnom chvení / a hľadám záblesk vytúžený / lebo je márne v diaľkach žiť / a splietať prstom hviezdnu niť / lebo je márne sladké snenie / tu číha úžas pokušenie / tam planie v očiach mŕtvy jas / a zrádza vraždí tento čas.“ Verše korešpondujú so životným pocitom aj generačných druhov vstupujúcich do slovenskej literatúry na začiatku 40. rokov 20. storočia a neskoršie označených ako povstalecká generácia: popri Jánovi Brockovi patril do nej Marcel Herz, Boris Kocúr, Milan Kraus, Miloš Krno, Milan Mareček, Ctibor Štítnický, Ivan Teren, Vladimír Mináč, Zdenko Kasáč a iní.

Literárni druhovia si trpko uvedomovali, že „je márne v diaľkach žiť“ a „je márne sladké snenie“, keď svetom zmieta vojnové šialenstvo. Na jar 1944 Brocko cítil blížiace sa chvíle, keď Slovensko vojde do „plnej paľby“ dejín. Začiatkom leta sa vrátil do rodného Gemera a dobrovoľne sa prihlásil do vojenskej služby. Stal sa redaktorom revúckeho cyklostylovaného denníka Naše zprávy (vychádzal od 31. augusta do 12. októbra 1944), do ktorého prispieval básňami, úvodníkmi, politickými komentármi, aktuálnymi článkami, úvahovými a beletrizovanými príspevkami.

Z publicistických príspevkov možno pripomenúť myšlienky vyslovené v úvodníku Gemer medzi prvými (17. september 1944), v ktorom názorným príkladom aktualizoval pokrokové tradície minulosti a ich napĺňanie novým, revolučným obsahom. Od regionálnej motivácie mieril do celospoločenských súvislostí: „... rastie neopísateľné vrenie v dušiach všetkých ľudí... Rozhoduje sa o bytí a nebytí slovenského národa. V týchto časoch ostávajú slovenské hory verné. Ony zachraňujú svoj dobrý ľud. A ľud vie, že na horách zase vzpláli jánošíkovské vatry a okolo nich schádza sa družina hôrnych chlapcov – partizánov. Gemer dokázal, že je ozaj kusom slovenského tela. V krvi jeho ľudu od vekov až podnes búši hrdé národné povedomie a zmysel pre národné povinnosti. Gemerčan dokázal, že je hodný mena Slovák. Dokazuje to stále nielen slovami, ale i vtedy, keď treba prinášať obete krvi.“ 

Vtedajší svet však reflektoval predovšetkým v poézii, ktorú podstatne preladil a vtlačil jej nové ideové intencie. Z jemného lyrika Jána Brocku sa stal revolučný básnik, antifašistický tribún – Ján Rok –, v ktorého veršoch sa jeho „vnútorný človek“ otváral vonkajšiemu svetu.

Ústrednej myšlienke síce podriadil všetky znaky príležitostnej básnickej výpovede, ale podľa Zdenka Kasáča „... dodával tejto úzko príležitostnej tvorbe popri nespornej ideovej hodnote aj estetický význam.“ V uvedených intenciách vyjadril napríklad nadšenie, spontánny nástup a bojové odhodlanie prvých povstaleckých dní v básni Mobilizácia, kde autenticky rezonovala veľkosť prítomnej chvíle: „Je prvý september 1944 / po našich mestečkách / po našich dedinách / bubnujú / na bubnoch / bubnujú / cit s citom radostne sa víri / bubnujú / bubnujú / na poplach / Hrdosťou zrak nám svieti / bubnujú / na bubnoch / bubnujú / národu zvestujú / Mužovia Ženy Deti / Mobilizácia / Mobilizácia // Do zbrane udatní Národ musí rásť / Treba ísť chrániť vlasť.“  

Po ústupe povstaleckých snažení do „verných hôr“ sa uchýlil do týchto vrchárskych „kasární“ aj Ján Brocko. V poetických reflexiách udalostí zaznieva menej výziev a ozývajú sa boľavé vzlyky, ale s iskierkami novej nádeje... V básňach okrem iného konfrontoval napr. mierové večery s vojnovými najmä detí, ktoré namiesto rozprávok materí počúvajú mrazivú vravu „neúprosných“ čias, „úzkostlivo načúvajú // víchru tejto zimy // čo divo duje // a hádže smršte smrti do okien“. V ťažkých horských podmienkach krutej zimy napísal aj jednu zo svojich najvýznamnejších povstaleckých básní Chlieb každodenný partizánsky: „Velebím ťa / chlieb každodenný partizánsky / jediný dobrý pokrm poroby našej / najkrajšie ovocie srdca / ty čo zaplavuješ predstavu smrti / a dávaš národu žiť / žiť a dočkávať sa úsvitu / napájaš ma miazgou nádeje / a chutíš ústam našim / volajúcim / po slobode“ (úryvok). V básnickej tvorbe nachádzal útechu aj útočište, bojového priateľa, ktorý mu pomáhal vymaňovať sa z osídiel vražedného času.
Jednoducho jeho život za vojny a Povstania splýval s jeho poéziou a jeho poézia splývala s jeho životom.

Do povojnových dní vstúpil síce s rozochveným srdcom, ale s vážne podlomeným zdravím. Nestačil už zaspievať hymnus na „život novou jarou preoraný“. Zomrel 7. júla 1946 v rodnej Revúcej, kde je aj pochovaný. Nad hrobom recitoval Juraj Šebok báseň Básnikovo bohatstvo (z literárnej pozostalosti Jána Brocku), ktorá je umeleckým svedectvom jeho básnického nadania, citového a myšlienkového sveta: „Len srdce tlčúce a dušu boľavú / omakáš mu v súcite. / Záblesk a šťastie rozbité / túžbu a sen a vízie a blen / Však výšok zástavy vejú mu na slávu / má hviezdu zrak a nevinu / chmáry a dažde slnka povodeň / more a brehy nepoznané / i kvety ktoré nehynú / má lásku plam a vzdych / závoj a trosky pých / žihadlá a lieky k rane / má kotvu a zakuklený dvor / a milióny metafor.“
doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD.

 

(Poznámka MG: Príspevok odznel na spomienkovom podujatí venovanom 70. výročiu úmrtia povstaleckého básnika a revúckeho rodáka Jána Brocku 7. júla 2016 v Revúcej.) 

Čítať 3577 krát Naposledy zmenené pondelok, 11 júl 2016 11:07

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!