Narodil sa 26. februára 1950 v gemerskej obci Ratkovské Bystré, kde prežil detstvo a získal krásny vzťah k rodnému Gemeru, gemerskej ľudovej piesni a jej melodike, ale aj k typickému nárečiu, ktorým tak rád rozprával a všade ho propagoval. A preto práve Gemer je oblasť, ktorej špecifickými piesňami sa neustále zaoberal.
V roku 1974 absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, odbor hudobná výchova. Už počas štúdia hrával v ľudových hudbách viacerých folklórnych súborov. Vysoko sa oceňuje jeho pedagogická činnosť ako učiteľa špecializovanej hudobnej výchovy, kde učil deti láske k spevu a dosahoval výborné výsledky. Pôsobil v Tisovci a v Revúcej, kde sú jeho hudobné začiatky spojené s Jankom Jasenkom, s ktorým dlhé roky hrával a spolupracovali spolu s FS Lykovec a zároveň bol sólista FS Húžva z Revúcej. Od roku 1984 pôsobil na ZŠ v Banskej Bystrici, viedol detskú ľudovú hudbu Sedmokráska a jeden čas bol aj riaditeľom Základnej školy na Kuzmányho ulici v Banskej Bystrici. Naposledy pôsobil v hudobnej redakcii rádia Lumen v Banskej Bystrici.
Ako sólový spevák bol veľmi úspešný, jeho nezameniteľný krásny hlas sme mohli počúvať v Slovenskom rozhlase a každú nedeľu v rádiu Lumen v relácii Fujarôčka moja. Jeho spevácke umenie je nahraté na viacerých spoločných CD (napr. Ej, rozmajrín, rozmajrín – Piesne z Gemera s Ľudovou hudbou Štefana Molotu. Spievajú: Anna Molnárová, Miroslav Baran, Radoslav Dusa, ženská spevácka skupina Rimavan, mužská spevácka skupina Húžva) a na mnohých rozhlasových nahrávkach. S ľudovou hudbou Róberta Puškára nahral svoje samostatné CD pod názvom Ej idem, idem...
Upravoval skladby a ľudové piesne pre folklórne súbory Partizán a Dratvárik zo Slovenskej Ľupče, Urpín a Mladosť z Banskej Bystrice, Mostár zo Zvolena, Slnečnica z Piešťan, Ekonóm z Bratislavy a mnohé ďalšie súbory, napr. Spievanky, Sedmokráska, a pre verejné rozhlasové nahrávky. Pôsobil vo folklórnych súboroch Mladosť, Partizán, v roku 1972 bol spoluzakladateľom ľudovej hudby Borievka z Banskej Bystrice. Hrával v rozhlasovom orchestri Slovenského rozhlasu Banská Bystrica a hosťoval aj v ďalších muzikách ako spevák a hráč na kontrabas. Ako muzikant precestoval temer celú Európu.
Nezmazateľnú stopu zanechal v hudobnej redakcii rádia Lumen, kde pôsobil ako hudobný redaktor do roku 2009. Bol autorom rozhlasového cyklu relácií o Gemeri. Ponúkal profily ľudových výrobcov, zvykoslovia na mesiac a medailóny folklórnych súborov či spevákov ľudových piesní. Jeho populárna rozhlasová relácia Fujarôčka moja priblížila mnohé ľudové zvyky, obyčaje, folkloristické osobitosti a krásy slovenskej ľudovej piesne. "Pamätám si, že istý čas vysielal reláciu Fujarôčka moja o 11:00 vždy v nedeľu naživo. Pomáhala mu manželka, ktorá dvíhala telefonáty. Neskôr už reláciu vyrábal do záznamu a pozýval si hostí do nahrávacieho štúdia. Charakterizovali ho pohoda, pokoj a vtip, ktoré nám do redakcie vždy doniesol. Gemer miloval a vždy nám u nás v redakcii hovoril aj spieval po gemersky," spomína hudobná redaktorka Diana Rauchová. Mal veľa nápadov a plány do ďalšej činnosti, avšak jeho život sa nečakane skončil v roku 2009. "Bolo to v čase, keď sme pripravovali veľkonočný program. On si už svoje relácie aj nahral, ale predsa mu zostali nejaké texty o smrti, nezaradil ich do vysielania a zrejme zvažoval kam ich vloží, ale už nebolo kam. A toto bolo pre nás také živé memento, až taký mráz nám prešiel po chrbte. Bolo to tak na úvahu, že prečo to tak zostalo aj s tými textami. Jeho hlas, ktorý je uchovaný na mnohých nahrávkach zostáva, a tak je tu tak trochu stále pri nás. Dokonca jeho hlas rezonuje aj v ruženci mužov, ktorý máme stále nahratý," uzatvorila Diana Rauchová, ktorá s Miroslavom Baranom spolupracovala v Rádiu LUMEN mnoho rokov.
Jeho umenie bolo ocenené Bronzovou medailou Osvetového ústavu za rozvoj folklóru a poctou riaditeľa Osvetového ústavu za rozvoj hudobného folklóru na Slovensku.
Spomeňme niektoré kultúrne programy, ktoré sa konali na počesť Miroslava Barana:
Dňa 13. novembra 2009 sa v Banskej Bystrici v estrádnej sále ECC (Dom kultúry) uskutočnila verejná nahrávka folklórneho koncertu v rámci programov Hrajteže mi, hrajte... Koncert bol venovaný Mirkovi Baranovi, ktorý nás 2. apríla 2009 navždy opustil a odišiel do folklórneho neba. Na koncerte vystúpili ĽH Michala Šimka z Revúcej, ĽH Jaroslava Hazlingera, Ján Ambróz a ĽH Borievka so sólistami, FS Partizán a ďalší. Na Mirka pospomínali viacerí jeho známi, kamaráti, pozvaní hostia a aj jeho brat Ondrej Baran. Koncert organizovala obec Slovenská Ľupča, FS Partizán a Stredoslovenské osvetové stredisko. Program sa začal zvukovou spomienkou, v podobe piesne Koj som išó cez tot hájik, sprevádzanou aj obrazovou fotodokumentáciou, ktorá bola premietaná počas celého dva a pol hodinového programu. Po programe sa uskutočnila recepcia, kde odznela veľmi pekná myšlienka Mirkovej manželky: „Pokiaľ budú znieť z rozhlasu gemerské pesničky Mirka Barana, nikdy nás neopustí a bude stále medzi nami.“
V roku 2014 vyšiel ďalší jeho samostatný CD nosič, ktorý nesie symbolický názov „Ešte ja̋ raz do Vás prídem“, na ktorom sú piesne, ktoré Mirko Baran nahral v Rádiu Regina, alebo sa nachádzajú roztrúsené na iných cédečkách a platniach. Jeho krst sa konal v rámci spomienkového večera 11. apríla 2014 v Kultúrnom stredisku v Slovenskej Ľupči, keď uplynulo päť rokov od jeho odchodu. Na koncerte vystúpili FS Partizán, FS Seniori, DFS Dratvárik, Ján Ambróz a ĽH Borievka, Ľubo Tatarka, Ján Valentík, spevácke skupiny Hronky, Horehronci a ďalší. Pred koncertom sa konala pietna spomienka na cintoríne v Slovenskej Ľupči, kde je Miroslav Baran pochovaný.
Detský folklórny súbor Dratvárik v Slovenskej Ľupči si uctil Mirka Barana 10. mája 2019, pri uvedení do života vlastného CD DFs Dratvárik s Mirkom Baranom. V rámci programu si pripomenuli dlhoročnú spoluprácu s Mirkom Baranom a odznelo mu poďakovanie aj za úpravu skladieb a ľudových piesní pre tento súbor.
Uplynulo už 16 rokov, čo od nás tento jedinečný človek s veľkým srdcom a osobitým hlasom navždy odišiel. Aj napriek tomu že už nie je medzi nami, jeho podmanivý hlas stále znie z rozhlasových nahrávok rádií, mnohé jeho piesne možno násť na hudobných kanáloch na internete a na folklórnych CD a stále je obľúbený medzi všetkými milovníkmi folklóru. A tak sú v jeho podaní navždy zachované gemerské piesne a v jeho úpravách aj hudbou a hlasmi iných folkloristov, ktorí tak spoločne sprístupňujú klenotnicu gemerských piesní širokej verejnosti.
Pripravila Marta Mikitová
Ukážky:
– Slovenský rozhlas
– video Petra Pobočeka
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/item/12885-spominame-na-vynikajuceho-gemerskeho-folkloristu-spevaka-a-hudobnika-miroslava-barana#sigProGalleria1fb66f9214

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-