×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/folklor/gega
JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/plesy/pgt
JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/plesy/pgt/8
JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/plesy/pgt/6
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/folklor/gega
There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/plesy/pgt
There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/plesy/pgt/8
There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/plesy/pgt/6
nedeľa, 02 január 2011 17:13

Gemerské gágoríky majú svoju predvianočnú tradíciu vďaka rodine Faklovej, Pavlincovej a Dekánkovej aj v Bratislave Doporučený

Napísal(a) Janka Fančovič Dekánková
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Moja stará mama z maminej strany pochádzala z Ratkovského Bystrého, narodila sa tam v roku 1911. Za slobodna sa volala Terézia Kaciánová. Mám ešte doma v kuchyni na stene maľovaný tanier, kde je po maďarsky napísané Kaczijan Terezia. Vydala sa za učiteľa Karola Faklu, ktorý pochádzal a pôsobil v Ratkovej. Po svadbe sa starí rodičia presťahovali na Brádne, kde Karol Fakla tiež učiteľsky pôsobil. Od roku 1935 žili (až na vojnové obdobie, kedy sa opäť vrátili na Gemer) v Bratislave. Najskôr na Povrazníckej ulici, neskôr v Unitasoch na Šancovej ulici, kde s bratom bývame dodnes. Stará mama tradíciu robenia gágorikov uchovávala až do svojej smrti a po nej ju prevzala

moja mama, najmladšia z troch detí (Jarko, Vierka a Katka). Pôvodne sa na tejto (akoby sa dnes povedalo) akcii zúčastňovali len rodinní príslušníci, ale ako sa deti osamostatňovali a zakladali si vlastné rodiny a priberali zvyky partnerov, bolo akosi treba rozšíriť rady pracovitých rúk. Gágoríky sme poňali ako čisto ženskú záležitosť, mužské osadenstvo nie je úplne nechcené, ale môže sa zúčastňovať iba ako nalievači :-) To znamená, že sa majú starať o to, aby pracujúce dámy mali vždy plný pohár :-)
Pôvodné osadenstvo teda bolo: stará mama Faklová (rodená Kaciánová), jej dve dcéry Vierka (vydatá Pavlincová) a Katka (vydatá Dekánková), Vierkina dcéra Ľubica (vydatá Kosková), zrejme aj manželka syna Ruženka Faklová, ale to si ja už nepamätám, nakoľko medzi staršími deťmi Vierkou, Jarkom a najmladšou Katkou bol 20 a 19-ročný vekový rozdiel, Ruženku som už zažila osamostatnenú s jej rodinou a Vierka bohužiaľ zomrela rok po mojom narodením, takže túto fázu som osobne nezažila.
Keď sa mama vydala, pridala sa aj manželka brata jej manžela Eva Dekánková. Mama na túto, dá sa kľudne povedať že udalosť, pozvala aj tri svoje kamarátky: Katku Košťálovú, najlepšiu kamarátku ešte z gymnázia a dve maminy detí, ktoré sa stretávali v hudobnej škole, keď čakali na svoje deti a veľmi sa spriatelili: Milka Podhradská a Olinka Máleková, ktorej dcéra je doteraz mojou najlepšou kamarátkou. Stará mama Faklová a ani jej obe dcéry tu už nie sú, takže dnes tradíciu udržujeme my, dve vnučky Terézie Faklovej: Ľubica Kosková a moja maličkosť, Jana Fančovič Dekánková. A som VEĽMI rada, že pozvanie aj napriek tomu, že maminka už nie je medzi nami, stále prijímajú všetky tri jej kamarátky a naši rodinní príslušníci. Každý rok sa pridá aj niekto nový, či už moje kamarátky, priateľka môjho brata, alebo si hociktorá dáma zo stáleho osadenstva donesie svoju kamarátku, ktorej o tejto veselej udalosti určite hodiny rozpráva. Jedna z dám raz vtipne zhodnotila túto našu tradíciu, že je to "najdrahšia cestovina v strednej Európe" :-).
Zvyk je natoľko milý, že každý kto raz prišiel, vždy sa vrátil. Akoby to všetkých nejakým skrytým spôsobom ťahalo k starým slovenským ľudovým tradíciám, ale už ich nikto nerobí, tak sa veľmi nie je kam pridať. Pre nás je to výborná príležitosť ako sa stretnúť vo veľkej rodinnej a priateľskej zostave pred Vianocami, porozprávať sa čo je nové. V takejto zostave sa vídavame len raz za rok, preto je vždy o čom rozprávať, rekapitulovať, čo má kto za ten rok nové.
Zároveň sa to však stalo aj akousi gastronomickou udalosťou. Každý kto príde, prinesie nejakú špecialitku, uvarenú či napečenú a potom to na stole vyzerá ako lukulské hody. Skoro nie je kam položiť brdá :-)
Á propos, brdá! Dodnes robíme gágoríky na pôvodných brdách z Gemera, ale postupne sa trošku rozpadávajú, tak nová manželka otca Ejka Dekánková, ktorá sa taktiež k tejto tradícii rada pridala, zadovážila niekde z nejakej dediny na východe nové zo starých krosien. Aj "paličky", ktorými gágoríky točíme su originálne asi 100 rokov staré vretená z kolovrátkov.
Môžem poskytnúť aj recept na cesto od starej mamy, tak ako ho každý rok robíme:
Na 1 vajce potrebujeme 10 dkg polohrubej múky, soľ.
Najlepšie je zamiesiť cesto z troch vajec. Po dôkladnom vymiesení urobíme 3 bochníčky, ktoré odložíme zakryté na chlad odpočinúť minimálne 15 minút, najlepšie 30. Potom cesto na tenučko rozvaľkáme a randlíkom pokrájame na kosoštvorce, alebo skôr kosodĺžniky. A šuľkáme ho na brde, tak ako je to na fotke :-)
Janka Fančovič Dekánková

{gallery}folklor/gega{/gallery}
{jcomments on}

Čítať 7675 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:17

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!