Ochotnícke divadlo má na území Slovenska dlhoročnú tradíciu a zohralo v dejinách Slovenska významnú úlohu. Od roku 1830, kedy sa v Liptovskom Mikuláši odohralo prvé divadelné predstavenie sa ochotnícke divadelné dianie naďalej rozvíjalo, najmä však po roku 1918, keď kultúrne podmienky na Slovensku umožnili jeho nebývalý rozvoj. Kultúrno – spoločenský význam ochotníckeho divadla je dodnes nespochybniteľný. Až do dnešných čias zabáva vnímavé publikum, vychováva mnohých divadelných pracovníkov a svojich pokračovateľov, rozvíja sa a nachádza stále nových nadšencov a priaznivcov. Takým je aj Divadelný ochotnícky súbor DIVOSUD v Rimavskej Sobote. Súbor nadviazal na divadelné tradície predchodcov, ktoré v Rimavskej Sobote začal písať divadelný spolok Rimavan v 30. rokoch 20. storočia. Dnes DIVOSUD pôsobí pri MsKS. Do arény ochotníckeho života vstúpil premiérou hry Ľ. Filana Ja, Adam, volám Zem v réžii D. Brezinu dňa 30. 6. 1986. Vtedy sa utvoril aj prvý herecký kolektív. Po nej nasledovali: inscenácia hry Ľ. Feldeka Jánošík podľa Vivaldiho (1987), autorská spoločensko-kritická hra D. Brezinu To predsa nie sme my?! (1988) a Brezinova dramatizácia poviedky G. G. Márqueza Erendira (1989). Všetky režíroval Daniel Brezina, ktorý v roku 1989 ochotnícke javisko opustil. Súbor reštauroval svoju hereckú základňu a réžie sa ujal Ľubomír Šárik. Pod jeho vedením sa radikálne zmenila dramaturgická orientácia súboru, vychádzajúca z prirodzeného naturelu interpretov. Na dlhé obdobie sa témou javiskového stvárnenia stala slovenská klasická spisba a neskôr i pôvodná tvorba. Inscenáciou Kauza Ťapákovci autorov B. S. Timrava – O. Šulaj – Ľ. Šárik (1991) sa začala nová éra súboru. V roku 1992 súbor vyhral krajskú súťaž divadelných súborov kategórie C, na celoštátnej súťaži Divadelné Šurany obsadil 2. miesto a vyhral XXV. Palárikovu Rakovú (zlatá plaketa), zúčastnil sa na Scénickej žatve v Martine. Od toho času súbor pracoval s tandemom scénograf a kostýmový výtvarník Marián Lacko a režisér Ľubomír Šárik. Nasledovali inscenácie: hra I. Stodolu v úprave Ľ. Šárika Náš pán minister (3. miesto – Paláriková Raková, 1994, cena MS za inscenačné stvárnenie dramatickej predlohy na Divadelných Šuranoch a individuálne ocenenia), J. Gregor-Tajovský: Jej prvý román a ďalšie... (1996), úspešná inscenácia M. Kukučín – Ľ. Šárik: Neprebudený /problém iného/ (Gorazdov Močenok, Divadelné Šurany, Scénická žatva, 1997), hra Ľ. Šárika Bolesť srdca podľa predlohy F. Urbánka Krvisavci o černovskej tragédii (1997, Černová), J. Barč-Ivan – Ľ. Šárik: Dvaja (Belopotockého Mikuláš, 2. miesto – Palárikova Raková,
Súboru DIVOSUD k výročiu blahoželáme a prajeme mu ešte veľa úspešných inscenácií a veľa spokojných divákov!
Mgr. Marta Mikitová
{gallery}kultura/divadlo/divosud{/gallery}
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-