ukloniť niekoľkokrát a dav neutíchal. Toto nadšenie prítomných hostí nás presvedčilo o tom, že naša snaha nebola márna, ale naopak, krásne ocenená. Až sa nám slzy tisli do očí pri pohľade na nadšené hľadisko.
Ťažko je hodnotiť predstavenie z polohy herca, pretože sa každý sústredil na postavu, ale zhodli sme sa na tom, že takýto úspech sme ozaj nečakali. Zvláštny pocit zmiešaných emócii – obrovskej radosti a tiež úľavy. Na jednej strane sa všetko končí, ale tiež začína... O pár dní zahráme predstavenie znova a ľudia prídu zas podporiť naše nadšenie pre krásnu vec.
V Revúčke, ale ani v samotnej Revúcej a celom okolí, neexistuje ochotnícky súbor, sme jediní, hoci nie prví, ktorí si skúsili dosky, čo znamenajú svet. Pred niekoľkými rokmi, bolo ich tuším 14. Kultúrny dom v Revúčke zažil predstavenie Sládkovia, tiež v podaní miestnych hercov. Je škoda, že stihli zahrať len dve predstavenia v Revúčke a jedno v Muránskej Zdychave, hoci plánovaných bolo viac, ale čo čert nechcel, kvôli chrípkovej epidémii bol prísny zákaz verejného zhromažďovania. Časom sa súbor rozpadol a svoju hru už nezahrali... Veríme, že dokážeme viac, že predstavenie uvidí čo najviac párov očí a prinesie ľuďom rovnakú radosť a úsmev na tvári takisto ako včera.
Revúčka včera ožila. Možno ani nie tak samotné predstavenie ľudí nadchlo, ale to, že sa spojila výborná partia mladých ľudí s túžbou niečo spraviť, čo by reprezentovalo obec a jej občanov. A tiež reč. Revúčka je typická svojim nárečím, ktoré je pomerne jednoduché, ale o to krajšie a ľuďom blízke. Spracovanie hry práve v „rodnej reči“ Kočorhénov prinieslo nielen vtip, ale aj pýchu ľudí na svoje nárečie, zo samotnej hry bolo cítiť niečo svojské, každému blízke, ako by sa samotný dej odohrával práve „na Revúške“. Dedinský život so všetkým čo k nemu patrí, slzy i smiech. Ale tak to má byť ...
Martina Rusnáková
Foto: Karol ŽIGO
Poznámka: Druhé divadelné predstavenie hry Ženský zákon po kočorhénsky bude v kultúrnom dome v Revúčke v nedeľu 19.9.2010 o 13.30 hod.
FOTOGALÉRIA Z PREMIÉRY HRY ŽENSKÝ ZÁKON V REVÚČKE
{gallery}kultura/divadlo/zz{/gallery}
{jcomments on}
štvrtok, 16 september 2010 17:00
Tajovského Ženský zákon v „rodnej reči“ Kočorhénov priniesol nielen vtip, ale aj pýchu ľudí na svoje nárečie Doporučený
Napísal(a) Martina Rusnáková
Stále sa usmievame pri pomyslení na včerajší deň (15.9.2010) – deň premiéry Ženského zákona po kočorhénsky. Celodenný stres, dolaďovanie posledných detailov, príchod divákov a potom to, na čo sme štyri mesiace čakali – otvorenie opony.
Hľadisko bolo natlačené, ľudia dokonca aj stáli, keď sa im neušla voľná stolička. Počiatočná tréma opadla po prvom potlesku a srdečnom smiechu, ktorý rozburácal prítomný dav. Hrali sme naplno, s elánom, chuťou a radosťou. Taký adrenalín, čo nám v tých chvíľach vibroval v tele, taký sme nezažili už dávno. Zatiahnutie opony a posledné tóny živej hudby neznamenali koniec... Ľudia stáli a tlieskali, vyšli sme sa pred oponu
Zverejnené v
Divadlo
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-