Začal sa november, predposledný mesiac roka. Mesiac, s ktorým prichádza zdanlivé spomalenie životného tempa, najmä počas prvých dvoch novembrových dní, ktoré charakterizujú stovky horiacich sviečok, stovky ľudských osudov a mnoho spomienok nad hrobmi vo večernom súmraku cintorínskeho ticha. Ide o dva termíny spojené so spomienkou na zosnulých, pričom starším termínom je deň Všetkých svätých. Druhým termínom je Pamiatka zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky. V tento deň si veriaci mali uctiť pamiatku všetkých ostatných zosnulých. Panovala viera v schopnosť živých urýchliť vyslobodenie duší z očistca slúžením zádušných omší, vykonávaním dobrých skutkov, či modlením. A práve v týchto chvíľach si plne uvedomíme, že nám je dovolené žiť, pracovať, tvoriť, radovať sa zo spoločných úspechov, byť členom veľkého kolektívu, byť kvapkou v mori spoločnosti. mŕtvych sa v určité termíny opäť vracajú medzi živých, ovplyvňujú ich životy, verili, že je potrebné uctiť a nakloniť si ich priazeň prostredníctvom rôznych obetných darov. Priebeh týchto slávností bol rôzny, mal však podobné rysy u viacerých národov. Jedným zo spoločných znakov bolo aj obradné hodovanie na hroboch predkov, kam prinášali jedlá, pitie a spoločne ich užívali, veriac v prítomnosť duší zosnulých. Tieto slávnosti sa nezaobišli bez tancov, hier, spevu, zapaľovania ohňov, sviec, ktoré cirkev počas niekoľkých storočí zakazovala. Veľmi rozšíreným zvykom ešte zhruba do polovice 20. storočia, najmä vo vidieckom prostredí, bolo obdarovávanie chudobných, žobrákov, tulákov nielen peniazmi, ale hlavne jedlom a obradovým pečivom. Dlhé stáročia fungovala viera v príchod duší zosnulých do domu pozostalých počas novembrových sviatkov. Naši predkovia chystali pre nich nielen nádoby s jedlom, pitím, ale ponechávali cez noc v oknách sviece, lampáše, aby duše našli cestu domov, dlho do noci kládli oheň, aby sa duše mohli v dome ohriať.
TYPICKÝM KVETOM SÚ CHRYZANTÉMY
Slávenie tohto sviatku nabralo za posledné desaťročia nové rozmery a iný charakter. V súčasnosti ide o najmasovejšie slávený sviatok, a to či už veriacimi, ale i neveriacimi, členmi kresťanských či príslušníkmi viacerých ďalších cirkví. Predchádza mu zvýšená pozornosť spojená s úpravou hrobov a dekoráciou. Niekdajšie obkladanie machom, čečinou, sušenými plodmi, doma vyrábanými papierovými kvetmi, zelenými rastlinami dnes nahradili najmä plastové vence, dekorácie, sošky, ale i za posledné desaťročia celoslovensky rozšírené dekorovanie hrobov živými kvetmi - chryzantémami, ktoré v súčasnosti možno pokladať za typický kvet spojený práve s priestorom cintorína a úctou k zosnulým. Rozvíja sa aj sociálny aspekt tohto sviatku - práve tu, na miestach večného odpočinku i dlhého spánku sa stretávajú príbuzní, priatelia, rodiny blízke i vzdialené a zatiaľ, čo sa príroda ukladá na zimný spánok, cintoríny sa stávajú záhradami, ktoré zakvitli lupeňmi chryzantém, vôňou čečiny či spomienkových vencov...
Text: Mgr. Martina Urbanová
Fotografie: Peter Poboček
[cincopa A0AAdE8xsAG8]
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-