nikto neprišiel a všetci sa len okúňali, pristúpili sme preto na presviedčanie a metódu nátlaku. Tak vznikol ochotnícky divadelný súbor, ktorý tvorilo sedem statočných ochotníkov a dali sme mu meno Kočorhen – podľa nárečového označenia ľudí žijúcich v Revúčke.
Pointa celého predstavenia tkvela v tom, že celé predstavenie v štyroch dejstvách sa odohrá v nárečí, ktorým hovoria obyvatelia Revúčky. Naučiť sa scenár bola jedna vec, naučiť sa ho „švákať“, bola vec omnoho ťažšia. Občas sme si ani sami medzi sebou nerozumeli, tak sa nám poplietol jazyk.
Po mesiacoch skúšok sme sa 15.9.2010 postavili na „ďesky, šva neznamenajú ništ, dokial na nich nestojímo my“ a zahrali sme svoje prvé predstavenie, ktoré bolo pre nás nielen premiérou tejto hry, ale celkovou našou prvotinou, čo sa týka divadelného prejavu. Ohlasy boli mimoriadne kladné a nadšené, ľudia tlieskali, povzbudzovali nás do ďalšej práce, čo nás dohnalo k desiatim reprízam tohto predstavenia po okolitých obciach.
Všetci nám ďakovali za snahu udržať reč Malorevúčanov, ktorá sa pomaly z dediny i gemerskej doliny vytráca. Bola by to škoda, keby sa zabudlo na „jezyk starých materí a otcov“, ktorý sa tradoval z generácie na generáciu dlhé roky. Veď to by ani Revúčka Revúčkou nebola, keby sa nešvákalo v každom dvore. Revúčka je typická svojím nárečím, ktoré je síce pomerne jednoduché, ale tiež jedinečné a vzácne pre miestnych obyvateľov.
V Revúčke, ale ani v samotnej Revúcej a celom okolí, neexistuje ochotnícky súbor, sme jediný svojho druhu, hoci nie prví, ktorí okúsili krásu divadelného umenia. Veríme, že rovnako nie sme ani poslední a snaha o zachovanie nárečia Malorevúčanov sa aj takýmto spôsobom bude šíriť dalej. Spracovanie hry práve v „rodnej reči“ Kočorhenov prinieslo na dedinu nielen vtip, ale aj pýchu ľudí na svoje nárečie, zo samotnej hry bolo cítiť niečo svojské, každému blízke, miestami vznikal pocit, že sa celý dej odohráva práve „na Revúške“. Dedinský život so všetkým, čo k nemu patrí, slzy i smiech, bohatstvo i chudoba, sklamanie i láska, ale tak to má byť...
Martina Rusnáková
Fotografie: Peter Kaša
{gallery}kultura/narecie/kocorhen{/gallery}
{jcomments on}
pondelok, 20 február 2012 23:59
Ako sa stalo, že Tajovského Ženský zákon Malorevúčania nielen preložili do reči Kočorhenov, ale ho aj odohrali Doporučený
Napísal(a) Martina Rusnáková
Už ani presne neviem, kedy a v ktorej bystrej makovici sa zrodila taká úžasná myšlienka, že nacvičíme divadlo. No nie hocijaké. V nárečí. Myšlienka síce pekná, ale.... čo budeme hrať? Kto nás bude správne viesť? A podstatná vec – kto bude hrať?
Mnoho otázok, málo odpovedí, ale vravieva sa, že kde je vôľa, tam je cesta. Našli sme divadelnú hru Jozefa Gregora Tajovského – Ženský zákon, podomácky preložili do reči Kočorhenov, režisérskej aj hereckej role sa zhostila Dominika Pelleová, v súčasnosti študentka Akadémie umení v Banskej Bystrice, ktorá jediná vedela, skadiaľ začať a hlavne ako. Konkurz prebehol rýchlo, ako inak, v miestnej krčme, kam dokopy
Zverejnené v
Nárečie


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a