Zbojnícke chodníčky v minulosti neminuli ani gemerské vrchy a doliny. Najznámejším zbojníkom na hornom Gemeri bol nepochybne Michal Vdovec, zvaný Dovčík, pochádzajúci z Henckoviec. Boli však aj ďalší: rejdovský Ďurman, muránsky Martin Šimko... Nie je ťažké uveriť, že v skutočnosti ich v gemerských horách zbojníčilo oveľa viac. Svedčí o tom i „oprášené“ rozprávanie starých, dávno zosnulých pamätníkov. Tak je to aj v príbehu 77-ročného Štítničana, ktorý v roku 1933 spomína na gemerských zbojníkov a ich skryté, dodnes neodhalené poklady takto: bandoch. Bo táto druhá banda – dvacätí štirä – tá se pretrimovala na brdárskom Radzime. Ta ko~táto banda, ča se pretrimovala na Cvajové skale, ta ko~títo dagde kceli ist po zboju, ta vinšli na Cvajovú skalu. Mali takú trúbu ako tízoltóve (hasiči) a preto trúbili na né, abi dali hlas tim, ča su na Radzime, že už~idú po zboju. Ta se potom zéšli a išli obidva bandi po zboju. Ča dva bandi nazbíjeli, ta edná banda si nosila do této skali a tamtá do Radzima. Ťa bandi chodili dovedna asi dvacet roki. Ale okreme si gazdovali. A peneze, ča nazbíjeli, mali pootkladnia (?) v bočkoch f Cvajové skale. Ag nazbíjeli peneze, ta im potom pódal kapitán, abi si nabrali s tich penezoch, kotor kelo vládze. Ak si peneze nabrali, ta se ich kapitán opítal: „No, terás, chlapi, mi se rozédemo, každí nak ide tä, kä kce.“ Ta ak se už roschádzeli ot~é ďari, prípoviacka ale istná, ta im kapitán pódal: „Ta kobi ste daedon stäto dakodi chodili, či bi ste potrefili na túto skalu?“ Ta edon pódal, že aj na pólnoc bi utrefil na tú ďaru. Oni potom štvrtku oriaški nazberali a visipali na ďaru. Ta potom toho zbojníka ulapili a oči mu vilúpali, abi nevedel tam potrefit.
Ta van tod~istní chodil po žobranú a prišól~až do Miškolca a ostatní se rozéšli. Buli raz~otäto trä furmani na säťa na koňoch h Miškolcu. Edon s tich furmanoch se volal Gédion, druhí Rozložník a tretí Griguš. A títo prišli h Miškolcu na Tri ruže na noc. Aj tod žobrák tam búl. Ak se tak dohváreli tí naší furmani po štiknicki, ta im tod žobrák pódal: „Dobrí lude, ve ste vi zo Štiknika.“ – „Ta mi zmo sťä, a ag nás vi poznáte, ko~cte slepí?“ – „Jä som zo Štiknika, poznám vás po reči, bo jä som po tich dedinoch chodil za dvacet roki.“ – „Ča ste vi tam robili?“ – „Ta jä som chodil tam po zboju. Do Cvajové skali zmo si nosili peneze do bočkoch. Tam je kelo peneze, že bi aj dvom takim Štiknikom bulo dost. Bo pódá, vrchom zmo chodili dnu. Lemže tä nevojdete dnu, bo zmo na vrch nasipali oriaški. Ale ot Červené chrasti su edňa dvere a na tich dveroch je založená edná skala. Kobi ste tam dák mohli dojst, ta bi ste mohli z~ednim nožíkom~alebo klincom vivážit dvere. Spraute si lojtru na šterecet alebo šterecetpet kolki, abi ste tam dnu mohli vojst. Oni začeli tú lojtru robit, ale kim lojtru spravili, ta umrúl Gédion aj Griguš. Ta to potom zostálo tak. A peneze su ešte aj terás tam."
Rozprával Andrej Mráz, 77-ročný. Text zapísal Jozef Szabó (Orlovský) v roku 1933.
Použitá literatúra:
SZABÓ, J. 1936. Ukážky z gemerských nárečí. In: Sborník Matice slovenskej : Jazykoveda, roč. 14, 1936, č. 1, s. 212 – 213.
Poznámky k textu:
Prepis nárečovej ukážky (viď použitá literatúra) v štítnickom nárečí. V ukážke využil zapisovateľ niektoré znaky charakteristické pre zápis nárečového textu, napr. znelostnú asimiláciu: [terás tam] = teraz tam (avšak nie dôsledne), dôsledné používanie vokálu i [dakodi]. Znak [~] označuje splývavú výslovnosť: [ko~táto] = kod táto, [ko~cte] = kod ste. Do textu som pri prepise nezasahoval, nárečové tvary som ponechal v podobe zachytenej zapisovateľom (napr. nak, v súčasnosti sa v Štítniku hovorí nech, tvar s a sa však vyskytuje aj v neďalekom Rožňavskom Bystrom či Rakovnici). Ponechal som aj mäkký tvar slova sťä (vyskytol sa len v jednom prípade, v ostatných prípadoch bolo zapísané tvrdé t, takto tvrdo znejú tieto tvary v miestnom nárečí aj v súčasnosti: stä, stäto). Podčiarknutý znak [ä] označuje dlhé široké ä, ktoré sa v Gemeri vyskytuje namiesto spisovnej dvojhlásky ia.
Mgr. Gabriel Rožai
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.