Kokava nad Rimavicou, v strednom Gemeri Sirk či Ratková, na hornom Gemeri plní funkciu centra folklórnych a ľudových tradícií rázovitá obec Rejdová. Dôvodov na tento titul je niekoľko: široká paleta ľudových zvykov, bohatý repertoár piesní – valaských, trávnic, ľúbostných, svadobných, regrútskych, ale i žartovných a mládeneckých, pozoruhodné tance, napr. známy rejdovský palicový tanec, bohatosť a farebnosť miestnych krojov, ktoré sa stali akýmsi najtypickejším reprezentantom gemerského kroja. Návštevníkov určite zaujme aj svojská architektúra obce prezentovaná niekoľkými tradičnými drevenicami a charakteristickou dvorovou zástavbou. Obyvatelia tejto podhorskej obce dbajú o zachovávanie tradičných ľudových remesiel, akými sú výroba paličkovanej čipky gemerského typu, bačovského riadu, šindľov, domáceho súkna, tkaných kobercov či šitie rejdovských krojov. Osobité čaro dodáva Rejdovej aj krásna príroda rozprestierajúca sa vôkol hrdej Stolice, najvyššieho vrchu Slovenského Rudohoria.
Medzi klenoty Rejdovej patrí nepochybne aj pozoruhodné rejdovské nárečie, ktoré je zmesou jedného z variantov „gemerčiny“ v oblasti Slanskej doliny a nárečí blízkeho Horehronia. V tomto dialekte možno nájsť množstvo zaujímavých slov a tvarov, ktoré neostanú u návštevníkov obce bez povšimnutia. Spomeňme napríklad charakteristické tvary, ako au, an či aude, ande, známe aj v najbližších susediacich obciach a na blízkom Horehroní (tvaru au či aude zodpovedá význam tu/tuhľa/sem, tvaru an význam tam, hen, pričom často fungujú aj ako predpony za účelom bližšieho určenia: Tušta deže ideš, Marin? Tušta idem ande. – Au f tich ďerach... [tuhľa v tých dierach] – Antot strik [tamten]). Pozornosť upútajú i slová ako ďouča, poľouka, borouka (dievča, polievka, borievka – plod), dakodi (dakedy), kotra (ktorá), šitko (všetko), hantušok (šatka) a mnoho iných.
Nasledujúce riadky tohto príspevku by som chcel venovať tým čitateľom, ktorí majú záujem bližšie sa oboznámiť s týmto nárečím. Rejdovské nárečie, spolu s ostatnými gemerskými nárečiami, spadá do juhovýchodnej časti stredoslovenských nárečí. Vzhľadom k jeho okrajovej polohe sa v ňom vyskytujú aj niektoré východoslovenské prvky, preto ho možno považovať za nárečie pomedzné, stredoslovensko-východoslovenské. Podobný pomedzný charakter majú okrem veľkej časti gemerských nárečí aj horehronské (severogemerské) nárečia (línia obcí Polomka – Vernár), východoliptovské nárečia (línia obcí Východná – Štrba) a susedné nárečia podtatranské (v okolí Šuňavy, Mengusoviec).
Zo stredoslovenských znakov rejdovského nárečia možno uviesť tvary podstatných mien typu domčok, stromčok, rumančok, genitív plurálu typu chlapou, kilou, žien, ovec, datív a lokál plurálu ženského rodu typu ženam, ženach, zachovávanie spoluhlások s, z (seno, zima), výskyt obojperného u v slovách ako brau, stau, ďouka, zachovávanie prípony -ou (s peknou ženou), výskyt spoluhlások d/t či ď/ť za východoslovenské dz/c (deti, dedina, ďakujem), výslovnosť predložiek v postavení pred osobnými zámenami bez uplatnenia znelostnej asimilácie, ako napr. s nami, so mnou, ale aj f nej, s neho a ďalšie znaky, na ktoré ešte poukážeme. Stredoslovakizmy možno nájsť aj v slovnej zásobe (viaceré z nich sú typické najmä pre juhovýchodnú časť týchto nárečí), napr. tučni (vsl. tlusti), hlaunica (vankúš), skala (vsl. kameň), nahat (vsl. zochabic), kuoža (vsl. skura) a ďalšie.
Vplyv východoslovenských nárečí sa prejavil najmä vo výraznom prízvuku na predposlednej slabike slova a v zániku kvantity: hovorí sa tu teda – na rozdiel od mnohých gemerských nárečí – „kratko“ (nemam, chodim). Krátka výslovnosť (ako aj uvedený prízvuk) však v prípade Rejdovej nie je zapríčinená priamym vplyvom Spiša, ale skôr prostredníctvom Horehronia, ktoré taktiež nemá kvantitu. Niet tu slabičného r, l, hovorí sa tu teda dluho, pouno, žouti, kerčma, štvertok, na gergu (dlho, plno, žltý, krčma, štvrtok, na krku). Za spisovné a je tu pravidelne o v tvaroch ako rokita, loket, rosocha. Východoslovenský vplyv treba vidieť aj v tvorení niektorých pádov podstatných mien, ako napr. lokál singuláru na kopcu, f plecu (ale aj f chotare, na košare), nominatív plurálu murare, maľare, či zmenu spisovného e ˃ o v slovách ako poľo, pleco, vajco a ďalšie znaky. Z východoslovenskej lexiky možno uviesť slová ako trimat (držať), bars (veľmi), pokriva (žihľava), zimni (studený), zapomnut/-et (zabudnúť) a iné.
Príslušnosť ku gemerským (či presnejšie východogemerským) nárečiam súvisí s výskytom viacerých znakov, predovšetkým však s gemerskou príponou -mo v 1. osobe plurálu slovies, hovorí sa tu teda chodimo, varimo, zmo (vyskytuje sa aj v ipeľských nárečiach, na Horehroní jej však niet), existenciou tvarov prídavných mien dobrieho/dobriemu (na sev. Horehroní dobroho, dobromu), tvarov singuláru príd. mien ako takie, visokie, maľe diťa (na Horehroní takuo, visokuo, maluo ďiťa). Súvislosti s Gemerom treba nachádzať aj v prevažne tvrdej výslovnosti spoluhlások d, t, n, l (napr. ale, nejde, deti), hoci sa v Rejdovej vyskytujú aj mäkké spoluhlásky, napr. ďakujem, ťaško, posťel, diťa, ľogat, a to zrejme vplyvom Horehronia s mäkkým nárečím. V Gemeri sa totiž vyskytuje viacero oblastí s tvrdou výslovnosťou (možno však nájsť aj oblasti s mäkkým nárečím), čo je zrejme zapríčinené vplyvom nemeckej baníckej kolonizácie regiónu v rámci jeho historického vývinu. Na uvedený jav mohla mať dosah aj valasko-rusínska kolonizácia oblasti. Príslušnosť k východogemerskému dialektu vyjadruje aj výskyt dvojhlások ie, uo (viera, čierni, visokie, kuoň, stuol, ruoj), na rozdiel od stredogemerskej oblasti, kde nastala zmena ie ˃ ia (neviam), uo ˃ va (kvaň), no oproti ostatnému východnému Gemeru sú tu i tvary moj, pojdem, možem a častý je zánik dvojhlásky ie po ď, ť, ň, ľ, napr. mľeko, ťe, herďe. Pre väčšiu časť Gemera je typická aj zmena a  ˃ e, ktorá sa v Rejdovej uplatnila v tvaroch ako mne, me, deset, dvacet, se (na Horehroní mňa, ma, ďesiať, sa; v Gemeri býva okrem e aj ä: mnä, mä, desät, sä). Osobné zámeno ten má podobu tot  (tak aj v časti horehronských nárečí). Je tu ket, kebi, ale už o v tvaroch kodi, dakodi, ftodi ako v strednom Gemeri (tvary s o sú aj v Telgárte a v Šumiaci na Horehroní) a ďalšie znaky. Z gemerskej lexiky možno spomenúť slová ako kvaka (závin), hledidlo (zrkadlo), kamža (spodná biela sukňa), gagoriki (pôvodne cestovina do svadobnej polievky); z východogemerskej lexiky zuzaki (vianočné opekance), pencuraki (huby), ročka (vedro) a iné.
Výrazný je aj vplyv Horehronia (okolie Telgártu). Vplyvom týchto nárečí v Rejdovej niet typického gemerského krátkeho či dlhého ä, zato dvojhlásku ia, ktorá je na veľkej časti Gemera nahradená dlhým širokým ä (napr. pätok), tu možno započuť aj v slovách ako briada, siadnut, prasiata, bremia, porabiat. Na rozdiel od mnohých gemerských obcí sa tu zachováva spoluhláska č ako na Horehroní (mačka, čo, človek; inde prevažne maška, šlovek, šo/šva ap.). Podobnosť s nárečiami v okolí Telgártu sa prejavuje aj v tvaroch slovies typu mau, išou, robiu, v nominatíve/akuzatíve substantív typu zdravia, pieria, znameňa (Dau mi znameňa), v nominatíve plurálu typu takie/šitkie chlapi (inde takí chlapi) či v častom zániku dvojhlások po mäkkej spoluhláske, napr. choďa, maľar, ňesou. Z lexiky spoločnej s Horehroním, atypickej pre ostatný Gemer, možno uviesť slová ako rutit (na Horehroní ruťiť), ftekat (= utekať, z fťiekať/fťekať), heu (hibaj heu = sem) ap.
Špecifickým znakom rejdovského nárečia je výskyt obojperného u v postavení pred samohláskami (zvlášť pred a, o): kauoua, uoda, uacka, Pauo (= Paľo), ale aj neuiem (popri neznam), uidela ap. (v nárečových ukážkach ho zapisujem ako v, kvôli ľahšej zrozumiteľnosti textu).
Z okolitých obcí je rejdovskému nárečiu najbližšie nárečie Vyšnej Slanej, no pri pozornejšom skúmaní možno medzi oboma nárečiami nájsť niekoľko nezanedbateľných odlišností, tak v slovnej zásobe, ako aj v hláskosloví a tvarosloví. Hádam najtypickejší príklad: „Rejdovci“ rečuju, ale „Slanci“ už rospraviaju (vplyvom oblasti od Vlachova na juh, kde sa rosprávä), v Rejdovej sú ďoučata, ale v Slanej už ďoučeta. Tak ako Gemer zaujíma špecifické miesto na „križovatke“ jazykov a nárečí (rozprestiera sa na pomedzí stredného a východného Slovenska a jeho stredom v smere severojužnom prechádza aj hranica medzi slovenským a maďarským etnikom), rovnako aj v rámci samotného Gemera predstavuje Rejdová unikát, spájajúci východogemerskú jazykovú oblasť s horehronskou oblasťou. 

Ukážky rejdovského nárečia:
Texty pochádzajú od najstarších nositeľov miestneho nárečia, narodených v rozmedzí rokov 1925 – 1944. Texty sú zapísané zjednodušenou transkripciou (o spôsobe zápisu viac v poznámkach pod textom).         

Čo zmo museli spravit, abi strigi nechodili...
To zmo mali takie dreveňe stoli, zmo museli naškriabat zo štiroch rohou taki prach a to se dalo krave, abi porabiat neprišla striga. A jak zmo mutili zbienku, ta zmo dali nuož, abi neprišla striga. A ked se otelila krava, ta bochran dakomu dačo požičit. Bo to dakodi zmo si išli aj krušok chleba, aj pou chleba požičit ku susedovi, aj vajco, aj čo, ta bochran požičit, ftodi, ked se krava otelila. A ked bi dachto vam lebo buu vajco priňesou, ta ponad dach zmo do druhieho dvora ho rutili, bo že to vam porabiat prišou. 

Čo som slišeu na posecke
– Našo chlapi išli past kravi. No bo mi zmo dve sestri za dvoma brati tu. A nevedeli si vihon založit, no tak si volali takieho starieho pasťera (aj pastira), se volali Macko, abi im tot vihon spravili. No a tot vihon se robiu do rajnici, šak (však)! Do keramikovej. – A tam davali fšelijakie bilini a zapalili a kadili. – Ale aj vajco od čiernej kuri. – Reťaz bula čez cestu a bula klatka. – Aj reťaz bula zakopana, ale aj to, čo bulo f tej keramike, f tej rajnici, viete? Aj to bulo zakopaňe. A teraz nesmeu nichto prejst (...), kim statok neprejde. Ale tu oni mali, našo chlapi, bratinca. A on, tot bratinec, museu už dačo vedet. Tak on mau už zabiťeho hada. A neprejšou čez tot vihon, kiade buu tot vihon založeni, ale možno šou niže dedini, s tim hadom, a zavesiu ho na jednoho kriaka, tam – dalej. Jak už ťe kravi prejšli čez tu reťaz a prišli ku tomu hadovi, tak si prectaute, že ta cala dedina krau, tam, de ja bivam, tak se vratila nazad, a tam taki mali most a šitko popadalo popod tot most. No, malokotra šla za cestou. Od toho hada se vratili nazad! Otodi je zabradľa (staršie ohrada) zelezňe, ale ftodi bulo dreveňe, viete? A lem po rokoch se vijavilo, že on hada zavesiu.
Aj mi zmo svekra mali, verte, že dotodi nepustili ouce do košara, kim svecenu vodu nemali, a viľali ju do toho korčka, čo se čierala zvarnica, a odlamali neviem kelo chvojok četini, to oni už vedeli, či sedem, či kelo, a tu četinu močili do tej vodi a teraz cali košar obehali s tou vodou, kropili fšiade. A ťe ovečki šli do toho košara a oni šitko kropili tou svecenou vodou. – Abi se trimali voviedne.
– Oca zmo zas mali, ked strihali ouce, tak šli ku každiemu košaru zaspievat pobožnu piesen: „Hospodin rači sam pastir muj biti“. No, tak tu piesen spievali, pri každom košare, štiri košare buli. A za to im dau každi gazda autak herst vouni. No a potem oni natkali si postavu s toho. 

Rejdouskie mena
Ta tu lem Jano; Jano, Andro, Ďuro, Mišo. Aj Pavo buu, jak už mali viac chlapcou. A potem ženi buli lem Marina, Zuzana, Žofka, Hana a Jula. To de mali už pet ďovok. No ale Žofka ešče bula treta, a už Hana bula štverta. A Jula bula, a to bulo najkrajšie meno, bula pokona už. Tu ani ňeto Juli. Už umreli dve Juli, a už teraz ňeto Juli. 

Koma vartaš
Vartaš vartovau, no, dedinu čez noc, no a každu hodinu trubiu, kelo hodin. A teraz ho videu jeden, jako kumoter buu, že on ziau mu aj drevo. Bo, praudaže, ked on išou po dedine, ta jedno poleno si tam ziau, druhie poleno si tam ziau, to nichto ani neobačiu a čez den mau dost dreva doma. A teraz kumoter v noci videu a on kriči na neho: „Koma! Ta vi vartujete a kradnete!“ A vartaš mu vola: „Éj, koma, koma! A vi spite a vidite!“ 

Slovník:

četina – čečina, ihličie
čierat – načierať (tekutinu)
koma – kmotor
neobačiu – nezbadal, nespozoroval
pokona – ostatná
vartaš – nočný strážnik

Vysvetlivky k textu:
Text je zapísaný zjednodušenou transkripciou. Znelostnú asimiláciu uplatňujem len pri písaní predložiek – keďže môže mať svoje špecifiká, napr. s nich, f nej – a tiež na začiatku a vnútri slov (zo starim ocom, ftodi, ťaškie, ale už nazad, pet ďovok, jak už ťe, ked som ap. namiesto reálne vysloveného nazat, pe~ďovok, jag uš ťe, ke~com). Používam jednotné zapisovanie vokálu i (ribi, biva, po tich). Mäkká výslovnosť je vždy označená mäkčeňom (ťe, zelezňe, zabiťeho), v ostatných prípadoch je výslovnosť tvrdá.

Mgr. Gabriel Rožai

Použitá literatúra:
HORÁK, G. 1965. Nárečie Horehronia. In: Slovenský národopis, 13. Bratislava, 1965,            s. 235 – 285.
KRAJČOVIČ, R. 1988. Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava : SPN, 1988.
344 s.
ROŽAI, G. 2011. Hovorená podoba nárečia v obci Rejdová. [Bakalárska práca]. Banská Bystrica : PFUMB, 2011. 49 s.
STANISLAV, J. 1958. Dejiny spisovného jazyka. I. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958. 632 s.

{jcomments on}