Dakodi do Štefana chodeli.
– Ale mi zmo málo chodeli už, to staršia chodeli, mi zmo zašnúli chodit, ale sä chlapci bili, ta potom zmo nahali.
– Ale jä som choďial!
– To zmo prišli na ťia prätki, no a chlapci, ta kceli toho kohúta piac. A to vibrali s té kúdeli kus len, lebo zmo mali ťiato konope, lebo... mi zmo najväc prädli ďiavšätá tiato – zrebe. No a vibrali a oni to poondäli s timato sadzämí. No a stanúli si gu dverom a pódali tak: „Visím!“ A už si vibrál kotrú ďiavku: „Pre koho visíš?“ Jä som sä volala Zuza a mnä Andro u Hélu samú pervú, tak pamätám: „Visím pre Zuzanku u Majärä!“
– Prišla gu tomu, šva volál: „Visím pre tú!“ a musela ho opcat.
– Ale potom jä som visäla, a kod som nekcela paropka volat si, ta som musela opcat tia sadzovo konope. Ale som si volala fše bratinca.
A to v nedelu búl „täcik“. Už sä neprädlo v nedelu, ta „täcik“ sä volál. To sä lem už opcávali ďiavki s paropcí!
(Poznámka „täcik“ = z maďarského slova „tetszik“ – páčiť sa. Podobný výraz sa užíva aj v susednej Rakovnici.)
– To tak bulo: ďiavka donesla koláš, takiato, a parobok pálenku. No a to zmo sä baveli, spiavali a pri tom zmo sä opcávali. A stískali.
– No a potom na Lucu, to už bula velká zábava.
– To už muzikanti hrali.
– To dakodi bulo veselos!
Udržiavajú sa ešte tieto zvyky v dedine?
– Ni, ani neprädú, krosná sú nám zakvašeňia f stodole, už ani netká nichto...
– Bol aj u vás zvyk vymýšľať rýmovačky viažuce sa k názvom dvorov?
– To zmo chodeli pás voli, no, ďiavšätá, aj chlapci, a to zmo tak: u Filó múr podmilo, u Jánošä konope mošä, u Majärä vinšli z rájä... A šakovia: u Sípárni Petro velé šati mární, u Hélu velé mlíni melú, a takiato zmo robeli komédije. A to nám préšól šäs. To zmo na každí dom vedeli dašva pódat: u Bandúrä s peci miši dúrä...
Je to pravda, pani Dobošová, že Váš starý otec sa živil zaujímavým remeslom?
– Maj starí otec chodeli do Maďarska studne kopat. Maj starí otec buli studnär. Oni nechodeli na baňu, lem studne kopali. A potom sä naušeli aj otec maj. Aj de kurín, v Rvažnave, tam sä zašnúlo samia pervia studna kopat. Aj jä som tam chodela s nima ešte tähat. No, f té hvarke dló je tá studna. To si mašte pozrút, že ši neprávda. Tam chodeli lem maj otec a Andor cigán. Jä som tähala (bo mnä do studni nepusteli) a mi tak povedali otec: „Viaš šva? Tam e šlovek f studni! Že nepustíš tú korbu,“ a barz krišäli na mnä, „bo bi si zabila toho šloveka!“ A kod som zarobela päcto koruni, ta mnä to bulo barz herdo!
V baníckych rodinách sa často varievali „baňíckia halúški“, ktoré obľubovali už i deti. Od klasických halušiek sa odlišovali najmä tým, že sa do nich nepridávala bryndza, ale
„... baňíckia buli halúški lem z grúlämí. To sä opstrúhali grúlki a položeli sä na rajníšku, tak nadrobno, a ťia grúlki sä museli rozvarit. S tima halúškí, už ak bulo uvareno, sä to rozmiašälo a vilälo sä mas, slanina, škvarki buli.“
– Bo dakodi maj otec chodeli na Károlku. Rano mat stanúli, skoro, o štverté alebo o treté, navareli ťiato halúški a otec sä najedli, aj mi deti už s nima, no a tak tajšli o päté, abi mohli na šiastú dojs na baňu. Alebo zas vareli halúški, ak prišli domó z baňi.
– To mali takia remänia tanistre (baníci), no a už žena narichtovala mliako póliter a slaninu – to každí den (bola) slanina na baňi, bo to sä bravi zabíjäli – a chlebík. A viate, mi deti zmo buli tri! Ta daráz nevareli halúški rano, ta vareli šír! Aj poliavku navareli lem zapraženú, abi sä najedli. A mi, deti, ta starí fše už nás tak pokúšäli, choci nebuli halúški: „Stará, viléj tú mas na ťia halúški!“ No a mi zmo deti poskákali, že halúški, s posteli, a to zmo nosi odúleli, bo poliavka. Odúleli zmo nosi!
Čo zaujímavé z Vašej mladosti Vám ešte utkvelo v pamäti, pani Dobošová?
– Na hvaru zmo chodeli kosit (na Plešiveckú planinu). Ta to zmo museli stanút po pólnoci, navarit a na hvaru nias i frištik aj obed. A jä som porodela ďavšä, v januáru, no a oni išli kosit (=ostatná rodina). Jä som nemohla is, bo cickalo ditä, no a mi jeho mat povedali: „Navaríš gule nám!“ A jä som nevedela ešte varit! Ale jä som sä pobrala kolo tich guloch, ta reku musím dákia navarit, už akia budú... Bo to ašin na Hámošové koseli. A jä som deti nahala spat a vinšla som na kraj, na hvaru, s tima gulämí. A oni už šekali mä tam (svekra), na kraju. A tak zas nazád domó, jä, a oni išli s tima gulämí...
Neučili ste sa variť ako dievča kvôli práci?
– (...) Mi mlaďia zmo lem chodeli do polä. A zmo sä neušeli tak varit! To ne tak ak teráz, že mlaďia sä ušä, ale mi zmo museli robit: ak sä koseli žätvi, ta to zmo podberali, hräbali, okopovali... Jä som musela is z ednó tetkó okopovat! Bo zmo mali gazdovstvo, no, dos hodňa. Ta, musela som jä chodit robit! A mama navareli skoro rano a dali mi bremäško a jä som s tim bremänom išla na polo, malá, a tak som robela, vera! To búl täškí život, ale veselí...
16.4.2010
len = ľan
lebo = alebo
kurín = bývalé hydinárske závody
v Rvažnave = informátorka vyslovila „v Róžňave“, ako je to dnes v obci už typickejšie, keďže však počas stretnutí použila aj starší výraz „Rvažnava“, nahradil som ho týmto slovom.
tam e (tam je) = spojenie bolo vyslovené bez vyslovenia hlásky „j“, túto tendenciu som si všimol aj v iných prípadoch – pri osobnom zámene, napr. hned ú (hneď ju).
Zápor „nie“ má tak ako na ostatnej Štítnickej doline podobu „ni“, v postavení pred niektorými slovnými druhmi (podst. menami, príd. menami, príslovkami, zámenami ap.) sa však na rozdiel od západnejších obcí používa viac tvar „ne“ (ale aj popri „ni“), teda: „najtro ni“, ale „ne vašä, ne tak ak teráz“ ap. Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam nazačiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia (užíva sa i tia), maťerä, ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, den. Ponechávam zapisovanie hlások ch, dz, dž. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, ide o doplnenie informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Informátori: Ján Doboš, Zuzana Dobošová.
{gallery}obsah/bystre/foto{/gallery}
{jcomments on}
































Z rozprávania manželov Dobošovcov „u Čipkajky“, rodákov z Rožňavského Bystrého.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-