Dakodi do Štefana chodeli.
– Ale mi zmo málo chodeli už, to staršia chodeli, mi zmo zašnúli chodit, ale sä chlapci bili, ta potom zmo nahali.
– Ale jä som choďial!
– To zmo prišli na ťia prätki, no a chlapci, ta kceli toho kohúta piac. A to vibrali s té kúdeli kus len, lebo zmo mali ťiato konope, lebo... mi zmo najväc prädli ďiavšätá tiato – zrebe. No a vibrali a oni to poondäli s timato sadzämí. No a stanúli si gu dverom a pódali tak: „Visím!“ A už si vibrál kotrú ďiavku: „Pre koho visíš?“ Jä som sä volala Zuza a mnä Andro u Hélu samú pervú, tak pamätám: „Visím pre Zuzanku u Majärä!“
– Prišla gu tomu, šva volál: „Visím pre tú!“ a musela ho opcat.
– Ale potom jä som visäla, a kod som nekcela paropka volat si, ta som musela opcat tia sadzovo konope. Ale som si volala fše bratinca.
A to v nedelu búl „täcik“. Už sä neprädlo v nedelu, ta „täcik“ sä volál. To sä lem už opcávali ďiavki s paropcí!
(Poznámka „täcik“ = z maďarského slova „tetszik“ – páčiť sa. Podobný výraz sa užíva aj v susednej Rakovnici.)
– To tak bulo: ďiavka donesla koláš, takiato, a parobok pálenku. No a to zmo sä baveli, spiavali a pri tom zmo sä opcávali. A stískali.
– No a potom na Lucu, to už bula velká zábava.
– To už muzikanti hrali.
– To dakodi bulo veselos!
Udržiavajú sa ešte tieto zvyky v dedine?
– Ni, ani neprädú, krosná sú nám zakvašeňia f stodole, už ani netká nichto...
– Bol aj u vás zvyk vymýšľať rýmovačky viažuce sa k názvom dvorov?
– To zmo chodeli pás voli, no, ďiavšätá, aj chlapci, a to zmo tak: u Filó múr podmilo, u Jánošä konope mošä, u Majärä vinšli z rájä... A šakovia: u Sípárni Petro velé šati mární, u Hélu velé mlíni melú, a takiato zmo robeli komédije. A to nám préšól šäs. To zmo na každí dom vedeli dašva pódat: u Bandúrä s peci miši dúrä...
Je to pravda, pani Dobošová, že Váš starý otec sa živil zaujímavým remeslom?
– Maj starí otec chodeli do Maďarska studne kopat. Maj starí otec buli studnär. Oni nechodeli na baňu, lem studne kopali. A potom sä naušeli aj otec maj. Aj de kurín, v Rvažnave, tam sä zašnúlo samia pervia studna kopat. Aj jä som tam chodela s nima ešte tähat. No, f té hvarke dló je tá studna. To si mašte pozrút, že ši neprávda. Tam chodeli lem maj otec a Andor cigán. Jä som tähala (bo mnä do studni nepusteli) a mi tak povedali otec: „Viaš šva? Tam e šlovek f studni! Že nepustíš tú korbu,“ a barz krišäli na mnä, „bo bi si zabila toho šloveka!“ A kod som zarobela päcto koruni, ta mnä to bulo barz herdo!
V baníckych rodinách sa často varievali „baňíckia halúški“, ktoré obľubovali už i deti. Od klasických halušiek sa odlišovali najmä tým, že sa do nich nepridávala bryndza, ale
„... baňíckia buli halúški lem z grúlämí. To sä opstrúhali grúlki a položeli sä na rajníšku, tak nadrobno, a ťia grúlki sä museli rozvarit. S tima halúškí, už ak bulo uvareno, sä to rozmiašälo a vilälo sä mas, slanina, škvarki buli.“
– Bo dakodi maj otec chodeli na Károlku. Rano mat stanúli, skoro, o štverté alebo o treté, navareli ťiato halúški a otec sä najedli, aj mi deti už s nima, no a tak tajšli o päté, abi mohli na šiastú dojs na baňu. Alebo zas vareli halúški, ak prišli domó z baňi.
– To mali takia remänia tanistre (baníci), no a už žena narichtovala mliako póliter a slaninu – to každí den (bola) slanina na baňi, bo to sä bravi zabíjäli – a chlebík. A viate, mi deti zmo buli tri! Ta daráz nevareli halúški rano, ta vareli šír! Aj poliavku navareli lem zapraženú, abi sä najedli. A mi, deti, ta starí fše už nás tak pokúšäli, choci nebuli halúški: „Stará, viléj tú mas na ťia halúški!“ No a mi zmo deti poskákali, že halúški, s posteli, a to zmo nosi odúleli, bo poliavka. Odúleli zmo nosi!
Čo zaujímavé z Vašej mladosti Vám ešte utkvelo v pamäti, pani Dobošová?
– Na hvaru zmo chodeli kosit (na Plešiveckú planinu). Ta to zmo museli stanút po pólnoci, navarit a na hvaru nias i frištik aj obed. A jä som porodela ďavšä, v januáru, no a oni išli kosit (=ostatná rodina). Jä som nemohla is, bo cickalo ditä, no a mi jeho mat povedali: „Navaríš gule nám!“ A jä som nevedela ešte varit! Ale jä som sä pobrala kolo tich guloch, ta reku musím dákia navarit, už akia budú... Bo to ašin na Hámošové koseli. A jä som deti nahala spat a vinšla som na kraj, na hvaru, s tima gulämí. A oni už šekali mä tam (svekra), na kraju. A tak zas nazád domó, jä, a oni išli s tima gulämí...
Neučili ste sa variť ako dievča kvôli práci?
– (...) Mi mlaďia zmo lem chodeli do polä. A zmo sä neušeli tak varit! To ne tak ak teráz, že mlaďia sä ušä, ale mi zmo museli robit: ak sä koseli žätvi, ta to zmo podberali, hräbali, okopovali... Jä som musela is z ednó tetkó okopovat! Bo zmo mali gazdovstvo, no, dos hodňa. Ta, musela som jä chodit robit! A mama navareli skoro rano a dali mi bremäško a jä som s tim bremänom išla na polo, malá, a tak som robela, vera! To búl täškí život, ale veselí...
16.4.2010
len = ľan
lebo = alebo
kurín = bývalé hydinárske závody
v Rvažnave = informátorka vyslovila „v Róžňave“, ako je to dnes v obci už typickejšie, keďže však počas stretnutí použila aj starší výraz „Rvažnava“, nahradil som ho týmto slovom.
tam e (tam je) = spojenie bolo vyslovené bez vyslovenia hlásky „j“, túto tendenciu som si všimol aj v iných prípadoch – pri osobnom zámene, napr. hned ú (hneď ju).
Zápor „nie“ má tak ako na ostatnej Štítnickej doline podobu „ni“, v postavení pred niektorými slovnými druhmi (podst. menami, príd. menami, príslovkami, zámenami ap.) sa však na rozdiel od západnejších obcí používa viac tvar „ne“ (ale aj popri „ni“), teda: „najtro ni“, ale „ne vašä, ne tak ak teráz“ ap. Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam nazačiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia (užíva sa i tia), maťerä, ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, den. Ponechávam zapisovanie hlások ch, dz, dž. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, ide o doplnenie informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Informátori: Ján Doboš, Zuzana Dobošová.
{gallery}obsah/bystre/foto{/gallery}
{jcomments on}




























Z rozprávania manželov Dobošovcov „u Čipkajky“, rodákov z Rožňavského Bystrého.
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-