No, ta tam v totej doline teče potok, taky maly, ani neznam, jak se vola. V lete ledva čurka, ale pre nas to bul naš potok. Dneska znam, že voda fnim nykdy nebula tepla, ale teplejšu zme nepoznali, ta bula dobra, jaka bula. Narubali zme konare z jelšoch a kladli zme do potoka. Na to kamene. Jake buli f potoku. A na to zme dali velke bonty briloch. Jáj, vy neznate, čo to DŽOMP. No, inde tomu rečovali hať. Neznate, čo to bonty? Ta nerečujte! Ta to take velke kluchty ... ale nebudem vas trapit, no – take velke kusy odkopanej travy aj s korenami...heeeej, dagde hovoria temu aj drny. No a toto šicko sme prekladali dakelo razy, kym se voda zastavila. A ešči sme aj štangy pred toten mur nabili, aby se to neprevalilo, bo voda ma velky tlak. Prisambohu, aj meter sme zastavili. A tak sme se z velku radostu vyzlekli a drisly do tej vody. Jak kačky. Rodiče ani neznali, kde maju dety. Ket dachto bul hladny ta utekal domu, bo to nebulo daleko a donesol hleba zo šmalcom, abo, ked se dajake pekeraje, baterbuch, či grulikuhen pekol doma, ta zme šicke jedli. To bul život! A največu radost zme mali, ked zme se dokupali, ta zme prebili toten džomp a utekali z velkym krikom dolu Bolzajfom a kukali, jak velka voda šicko bere do potoka z elektrarni. To ste mali videt, ešči, jaka velka voda išla, kde pustili Kaplanku na elektrarne! Se pametam, jak jedna baba plakala pokrofce na nym a zobrala ju voda.
Dneska neznam, či by se dalo ešči take vystrajat, bo by se dafto pohoršoval, že černa stavba a ešči k tomu vodohospodarska a to bez povodnoveho planu!
A ked sme už pri lete, ta mi v ušoch ešči teraz klepkaju hlapi, čo klepkali kosy pred našim domom...a to bul zažitok, ket sme se vozili na zadku voza zo senom .......jáááj, ta dneska, kto by a pre keho kosil...
No, ta tak sme si zrobili džompy a tak zme vyrastali a fto to šitko prežil, ta se stal aj dospely, ale aj ten to nemal iste, že najhorše je za nym!
Alan Dolog
{jcomments on}




























Dakedy, jak maly hlapec, som byval v Dobšinej v Bolzajfe pod Lackom v elektrarenskom byte. Ftedy sme ešči nerečovali spisovne po slovensky, jak nas učili f škole. Šicke sme rečovali po dopšinsky. Ket dafto rečoval spisovne, hnetka sme ho brali za namysleneho panka a nebolo s nim reči. Ale ja vam kcem rečovat o tym, jak sme stavali džomp, ked bulo teplo v lete a my sme se kceli kupat vo vlastnim džompu. Bo na prehrade bulo zakazano.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a