bulo ešči ftedy, ked nebula hore zakladna škola. Draha začinala tam, de končili zahrady a končila dolu, de mal hodinar svoju delnu, či obhod. Tam bulo i najvecej detskej krevi, čo bula prelata pri pretekoch. Bo ne každy znal zahamovat a zastavit, jak bulo treba ...pritrafili se všelijake huncutstva a urazy!
No, ta fto chcel mat pukaslik, ta musel mat par gvintakoch. To buli take stare korčule, čo se takym gvintom – sverakom prišrobovali na baganče. To zas buli take pevne topanky z pravej koži, čo se nosili v zime, aj v lete. No inakše sme po vojne nemali. Aj tote stali 60 korun. To buli dakedy penezy! Za dvacetpet halere zme si kupili grulicuker a cmulali pol dna! Ne, jak teraz! Vyvališ velke penezy a maš pol igelitky somarinoch! Taku hodnotu nema any euro!
Ale nazat ku pukasliku. Bulo treba ešči najst dajaku dobru široku desku, na nu nabit zo spodku ešči dva take, čo se na ne potom prišrobovali gvintaky a pukaslik bul hotovy. Tote, čo se im chcelo, ta ešči nabili dopredku palicu – akože držjaky a ja som si pribil ešči taky maly vankuš, aby som nemal taku modru ... no, jak se to povie slušne: bonce. Dachtore si nabili do zadku aj operadlo. To už bul luxus! A ešťi luxusnejše buli „kurble. To se vylepšil pukaslik tretu korčulu dopredu a stotu se kerovalo.
Drahu pre pukaslik sme si jak dety vybudovali sami. Bulo treba v noci polevat, voda bula blizko v četerny a sneh dolu kopcom bulo treba ujazdyt zo sankami, aj lyžami do hlatka, aby nenatrasalo. No aj tak dakde buly radne bubny, kde šmaralo jak fras. A ket bula draha hotova, ta začala zabava. Zme se vyšaleli! To bulo jak na boboch a tota poradna ryhlost ! Len kerovat na tym bulo dost težke. Trebalo to znat! Dakedy zme už do školy prišli s pukaslikami, skryli zme si ich a potom, ket bolo po škole, ta zme išli pod Pišel. Hlavne, ket zme buli poobede f škole. Tašky zme pošmarali pri hodynarovi (dakemu aj primarzla dakedy – to bula sranda!) a hybaj hore na kopec. Pekne do radu, aby nejšli naraz vecej, bo tak bulo vecej urazoch. A jeden za druhym zme sedali na pukasliky, ulapili zo spodku a z velkym krikom zme se spustili dolu kopcom. No zazrak, že zme to prežili! Jój, ta dakedy nebulo telo autoch, jak teraz! Brzdyli zme až na križovatke na Zimnej ulici. Ket išli ženy z kostela ta se museli mat napozore, ket nechceli se prekoprcnut ponad pukaslikara! To bula taka zabava, že se ešči teraz smejem na tym! Jáj, to bulo inakše šalenstvo, jak teraz! Ket som minule videl defčeta se hrat na luke Zlatu branu....kukal som na to, jak vyjašeny! Dneska dety zasednu pri počitačoch a rodyče by nijakemu nedovolili ist robit preteky na dajaky kopec. Ta de! A ešči tak, že by se vratyl s vybitym zubom, abo ...ani nedospominam!
Velke čudo, že zme si pokrutky nadobro neodbili! Hlavne ftedy, ket zme se, jak take glupe spuštali polapane do jedneho vlaku a potym nas to vytraslo a rozšmaralo po calym svahu. To zme se kulikali z velkym smehom, ale dakedy aj s plačom!
No a potym, ket zme prišli mokre domu, z teplakoch nam cencule viseli (a čo myslite, f čim zme hodyli do školy v zime??? Jasne že f teplakoch lem popanštene mali dakus dačo lepše), dafto mal zlomeny zub, dafto harču na čele...to buli neprijemne otazky od rodyčoch! A tote mudre reči: že zo školy rovno domu!!! Vet ony-rodyče ket buli male dety ta ani do školy možno nehodyli. Skady mohli znat, či zme nebuli po škole?! Ta ne???
Alad Dolog
pondelok, 12 december 2011 12:23
Dobšinským nárečím: Šalenstvo na zimu - PUKASLIK Doporučený
Napísal(a) Alan Dolog
Stavim se, že velo mladych dobšinčanoch dneska už nezna, čo to pukaslik. A v inym mestu som take slovo any nečul. A any neznam, či na pukaslik existuje spisovne slovo.
Dobre, nebudem vas napinat jak hozentragle!
Ket sme buli male dety, ta zimy nebuli take slabe, jak teraz! Ket marzlo, ta tak, že aj strehy praskali. Zamarzlo šitko. Dobšinsky potok bul jedno krivolake klzisko! No a ftedy začlo pukaslikove šalenstvo. Fto mal doma stare gvintaky, mal vyhrato. Fto nemal, musel si zohnat, ket chcel mat pukaslik a hrat se na preteky dolu Pišlom. Tam bula najlepša draha. Dalo sa pukaslikovat aj na inych kopcoch, no dolu Pišlom to nemalo hybu! To
Zverejnené v
Nárečie





























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a