bulo ešči ftedy, ked nebula hore zakladna škola. Draha začinala tam, de končili zahrady a končila dolu, de mal hodinar svoju delnu, či obhod. Tam bulo i najvecej detskej krevi, čo bula prelata pri pretekoch. Bo ne každy znal zahamovat a zastavit, jak bulo treba ...pritrafili se všelijake huncutstva a urazy!
No, ta fto chcel mat pukaslik, ta musel mat par gvintakoch. To buli take stare korčule, čo se takym gvintom – sverakom prišrobovali na baganče. To zas buli take pevne topanky z pravej koži, čo se nosili v zime, aj v lete. No inakše sme po vojne nemali. Aj tote stali 60 korun. To buli dakedy penezy! Za dvacetpet halere zme si kupili grulicuker a cmulali pol dna! Ne, jak teraz! Vyvališ velke penezy a maš pol igelitky somarinoch! Taku hodnotu nema any euro!
Ale nazat ku pukasliku. Bulo treba ešči najst dajaku dobru široku desku, na nu nabit zo spodku ešči dva take, čo se na ne potom prišrobovali gvintaky a pukaslik bul hotovy. Tote, čo se im chcelo, ta ešči nabili dopredku palicu – akože držjaky a ja som si pribil ešči taky maly vankuš, aby som nemal taku modru ... no, jak se to povie slušne: bonce. Dachtore si nabili do zadku aj operadlo. To už bul luxus! A ešťi luxusnejše buli „kurble. To se vylepšil pukaslik tretu korčulu dopredu a stotu se kerovalo.
Drahu pre pukaslik sme si jak dety vybudovali sami. Bulo treba v noci polevat, voda bula blizko v četerny a sneh dolu kopcom bulo treba ujazdyt zo sankami, aj lyžami do hlatka, aby nenatrasalo. No aj tak dakde buly radne bubny, kde šmaralo jak fras. A ket bula draha hotova, ta začala zabava. Zme se vyšaleli! To bulo jak na boboch a tota poradna ryhlost ! Len kerovat na tym bulo dost težke. Trebalo to znat! Dakedy zme už do školy prišli s pukaslikami, skryli zme si ich a potom, ket bolo po škole, ta zme išli pod Pišel. Hlavne, ket zme buli poobede f škole. Tašky zme pošmarali pri hodynarovi (dakemu aj primarzla dakedy – to bula sranda!) a hybaj hore na kopec. Pekne do radu, aby nejšli naraz vecej, bo tak bulo vecej urazoch. A jeden za druhym zme sedali na pukasliky, ulapili zo spodku a z velkym krikom zme se spustili dolu kopcom. No zazrak, že zme to prežili! Jój, ta dakedy nebulo telo autoch, jak teraz! Brzdyli zme až na križovatke na Zimnej ulici. Ket išli ženy z kostela ta se museli mat napozore, ket nechceli se prekoprcnut ponad pukaslikara! To bula taka zabava, že se ešči teraz smejem na tym! Jáj, to bulo inakše šalenstvo, jak teraz! Ket som minule videl defčeta se hrat na luke Zlatu branu....kukal som na to, jak vyjašeny! Dneska dety zasednu pri počitačoch a rodyče by nijakemu nedovolili ist robit preteky na dajaky kopec. Ta de! A ešči tak, že by se vratyl s vybitym zubom, abo ...ani nedospominam!
Velke čudo, že zme si pokrutky nadobro neodbili! Hlavne ftedy, ket zme se, jak take glupe spuštali polapane do jedneho vlaku a potym nas to vytraslo a rozšmaralo po calym svahu. To zme se kulikali z velkym smehom, ale dakedy aj s plačom!
No a potym, ket zme prišli mokre domu, z teplakoch nam cencule viseli (a čo myslite, f čim zme hodyli do školy v zime??? Jasne že f teplakoch lem popanštene mali dakus dačo lepše), dafto mal zlomeny zub, dafto harču na čele...to buli neprijemne otazky od rodyčoch! A tote mudre reči: že zo školy rovno domu!!! Vet ony-rodyče ket buli male dety ta ani do školy možno nehodyli. Skady mohli znat, či zme nebuli po škole?! Ta ne???
Alad Dolog
pondelok, 12 december 2011 12:23
Dobšinským nárečím: Šalenstvo na zimu - PUKASLIK Doporučený
Napísal(a) Alan Dolog
Stavim se, že velo mladych dobšinčanoch dneska už nezna, čo to pukaslik. A v inym mestu som take slovo any nečul. A any neznam, či na pukaslik existuje spisovne slovo.
Dobre, nebudem vas napinat jak hozentragle!
Ket sme buli male dety, ta zimy nebuli take slabe, jak teraz! Ket marzlo, ta tak, že aj strehy praskali. Zamarzlo šitko. Dobšinsky potok bul jedno krivolake klzisko! No a ftedy začlo pukaslikove šalenstvo. Fto mal doma stare gvintaky, mal vyhrato. Fto nemal, musel si zohnat, ket chcel mat pukaslik a hrat se na preteky dolu Pišlom. Tam bula najlepša draha. Dalo sa pukaslikovat aj na inych kopcoch, no dolu Pišlom to nemalo hybu! To
Zverejnené v
Nárečie
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).