bulo ešči ftedy, ked nebula hore zakladna škola. Draha začinala tam, de končili zahrady a končila dolu, de mal hodinar svoju delnu, či obhod. Tam bulo i najvecej detskej krevi, čo bula prelata pri pretekoch. Bo ne každy znal zahamovat a zastavit, jak bulo treba ...pritrafili se všelijake huncutstva a urazy!
No, ta fto chcel mat pukaslik, ta musel mat par gvintakoch. To buli take stare korčule, čo se takym gvintom – sverakom prišrobovali na baganče. To zas buli take pevne topanky z pravej koži, čo se nosili v zime, aj v lete. No inakše sme po vojne nemali. Aj tote stali 60 korun. To buli dakedy penezy! Za dvacetpet halere zme si kupili grulicuker a cmulali pol dna! Ne, jak teraz! Vyvališ velke penezy a maš pol igelitky somarinoch! Taku hodnotu nema any euro!
Ale nazat ku pukasliku. Bulo treba ešči najst dajaku dobru široku desku, na nu nabit zo spodku ešči dva take, čo se na ne potom prišrobovali gvintaky a pukaslik bul hotovy. Tote, čo se im chcelo, ta ešči nabili dopredku palicu – akože držjaky a ja som si pribil ešči taky maly vankuš, aby som nemal taku modru ... no, jak se to povie slušne: bonce. Dachtore si nabili do zadku aj operadlo. To už bul luxus! A ešťi luxusnejše buli „kurble. To se vylepšil pukaslik tretu korčulu dopredu a stotu se kerovalo.
Drahu pre pukaslik sme si jak dety vybudovali sami. Bulo treba v noci polevat, voda bula blizko v četerny a sneh dolu kopcom bulo treba ujazdyt zo sankami, aj lyžami do hlatka, aby nenatrasalo. No aj tak dakde buly radne bubny, kde šmaralo jak fras. A ket bula draha hotova, ta začala zabava. Zme se vyšaleli! To bulo jak na boboch a tota poradna ryhlost ! Len kerovat na tym bulo dost težke. Trebalo to znat! Dakedy zme už do školy prišli s pukaslikami, skryli zme si ich a potom, ket bolo po škole, ta zme išli pod Pišel. Hlavne, ket zme buli poobede f škole. Tašky zme pošmarali pri hodynarovi (dakemu aj primarzla dakedy – to bula sranda!) a hybaj hore na kopec. Pekne do radu, aby nejšli naraz vecej, bo tak bulo vecej urazoch. A jeden za druhym zme sedali na pukasliky, ulapili zo spodku a z velkym krikom zme se spustili dolu kopcom. No zazrak, že zme to prežili! Jój, ta dakedy nebulo telo autoch, jak teraz! Brzdyli zme až na križovatke na Zimnej ulici. Ket išli ženy z kostela ta se museli mat napozore, ket nechceli se prekoprcnut ponad pukaslikara! To bula taka zabava, že se ešči teraz smejem na tym! Jáj, to bulo inakše šalenstvo, jak teraz! Ket som minule videl defčeta se hrat na luke Zlatu branu....kukal som na to, jak vyjašeny! Dneska dety zasednu pri počitačoch a rodyče by nijakemu nedovolili ist robit preteky na dajaky kopec. Ta de! A ešči tak, že by se vratyl s vybitym zubom, abo ...ani nedospominam!
Velke čudo, že zme si pokrutky nadobro neodbili! Hlavne ftedy, ket zme se, jak take glupe spuštali polapane do jedneho vlaku a potym nas to vytraslo a rozšmaralo po calym svahu. To zme se kulikali z velkym smehom, ale dakedy aj s plačom!
No a potym, ket zme prišli mokre domu, z teplakoch nam cencule viseli (a čo myslite, f čim zme hodyli do školy v zime??? Jasne že f teplakoch lem popanštene mali dakus dačo lepše), dafto mal zlomeny zub, dafto harču na čele...to buli neprijemne otazky od rodyčoch! A tote mudre reči: že zo školy rovno domu!!! Vet ony-rodyče ket buli male dety ta ani do školy možno nehodyli. Skady mohli znat, či zme nebuli po škole?! Ta ne???
Alad Dolog
pondelok, 12 december 2011 12:23
Dobšinským nárečím: Šalenstvo na zimu - PUKASLIK Doporučený
Napísal(a) Alan Dolog
Stavim se, že velo mladych dobšinčanoch dneska už nezna, čo to pukaslik. A v inym mestu som take slovo any nečul. A any neznam, či na pukaslik existuje spisovne slovo.
Dobre, nebudem vas napinat jak hozentragle!
Ket sme buli male dety, ta zimy nebuli take slabe, jak teraz! Ket marzlo, ta tak, že aj strehy praskali. Zamarzlo šitko. Dobšinsky potok bul jedno krivolake klzisko! No a ftedy začlo pukaslikove šalenstvo. Fto mal doma stare gvintaky, mal vyhrato. Fto nemal, musel si zohnat, ket chcel mat pukaslik a hrat se na preteky dolu Pišlom. Tam bula najlepša draha. Dalo sa pukaslikovat aj na inych kopcoch, no dolu Pišlom to nemalo hybu! To
Zverejnené v
Nárečie
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.