Pri vešeri muzikanti kažďimu hrali pieseň, komu aká sa pášila. Kažďí položiu na tanier ďesať -, dvacaťpäť- alebo aj päďesátkorunášku. Ba kotor chlap chceu robiť gavaliera, ta šmariu na taňier aj stokorunášku. Tomu uš potom vyhrávali do ucha ňilen ednú, ale aj väcej piesní.
O pounoci prišlo šesť žien od roďišou mlaďéj. Za cestou spievali a ňesli zo sebou kolášou a trungu. Išli zavíjať mladú. Svokra už mala porichtovaňí šerveňí hantúšok, abi mali do šoho zaviť ňevestu. Skoréj kupovali delínki a pozďejší hrčie kažmírki. Mladú posaďili na vedro, do kotriho dau mlaďí peňaze pre prviho družbu. Ťen zobrau mlaďej venšok. Tot si schiťila dakotrá družica, kotrá sa kcela najskorej vidať. Nevesťe dali na hlavu hantúšok a oblekli šerveňí vigan. Žeňi pritom spievali šakovakie piesňe. Muzikanťi zašali hrať, edná s kucharok schiťila taňier a zašala vikrikovať, že šijá mladá. Tancujú s mladou, kto skríknúu moja mladá a na tanier šmariu peňaze.
Ňevesta tancovala aj hoďinu, kím ju šicá nevikrúťili. Naostatok ju schiťiu mlaďí zať, ale aj von museu hodňe zaplaťiť. Tak si mladá vitancovala chockeľo korún.
Potom bula druhá vešera, obišajňe šňicľa s krompeľamí. Dakotrí sa tak spili, že ňeveďeli o sveťe a išli spať. Dakotrí ešťe po pounoci dostáli dobrú náladu. Cigáňe vihrávali na rostrhnúťá. Starí kceli len samie čardáše a vera sa bavili aj do rana do siedmej. A ľuďe obstávali popod obloki aj do rana. Ag zaťáhli firhang na obloku, hňeď im odkäzali, že im šmará skalu. Aj ťim von sa furt ujšlo za svaďbi.
Po svaďbe bulo treba šúchať ďilinu, šo sa tancovalo a dnuká zas ponosiť šicok bútor, lebo dom pred hosťinou museli vipratať.
Zaznamenala Margita Hajdúková
v júli 1968
{jcomments on}


























U nás bívala svaďba pri mlaďimu. S kosťela išli šicá svadobníci otprevaďiť mladú aš po dvere mlaďiho. Tam sa rozďelili: edňí ostáli pri mladom a druhí išli do toho domu, skäďe bula mladá. A tak sa robila svadba vo dvoch domoch. Ale furt bulo veselši pri mlaďich. Vo dvoroch pri mlaďimu už šekali svokrovci, abi si privítali ňevestu. Dali jej do ruky tisíc korún, abi furt mala peňaze. Dali jej zesť cuker, aby mali slatkí život. Musela prekrošiť chliep na prahu, abi jej ňigdaj ňechibeu a abi z ňej bula dobrá gazďiňa. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a