„Autak zmo se naučili...“ pod týmto názvom sa prezentoval na 39. ročníku Gemerského folklórného festivalu Slovník nárečia v Rejdovej. Dovoľte mi, aby som vám povedal zopár viet, ako slovník vznikal, čo je jeho obsahom a čo by som mu želal.Slovník bol snom niektorých bývalých funkcionárov, osôb v minulom storočí, z nich spomeniem aspoň dvoch: Ondreja Urbana, bývalého predsedu Poľnohospodárskeho družstva Rejdová a Ondreja Bezeka, bývalého predsedu MNV Rejdová. Obidvaja mi často rečovali: „Dobre by bulo, keby se to dajak zapísalo, aby na to mládež nezapomenula!“
Nuž, Ondrej, jeden hore, druhý chvalabohu na zemi, dnešným dňom sa váš sen uskutočnil. Splnil sa aj môj sen, pretože vždy som hovoril: „Musím to urobiť, nech to má každá domácnosť, každý, kto má vzťah k Rejdovej!“
Pri písaní som mal tú výhodu, že som vyrastal v Rejdovej, že som bol obklopený jednoduchými ľuďmi, starými rodičmi, rodičmi, strýkami a tetkami od Šebáka, od Kučeru, od Pinašaja, od Kostku, od Ďurmana, od Berdarskjeho, od Važťana, od Vilíma, od Pavla, od Deliu, od Krišky, od Miškomartina, krstnou materou Zuzanou Tomášikovou, susedmi a komami, ktorí mi pomáhali.
Ak použijem slová Rejdovčanov, tak v uplynulých mesiacoch to boli: “Ondrej vitaj! Vedúci, de se tu bereš! Andriško, už tak dluho som te nevidela! Koma ahoj! Vojdi a siadni si a rečuj čo máš novjeho!? Uvarím ti halušky - napiekla som postruhníky, varím baraninu - dáš si, ponukni se!“ Samozrejme, že som neodmietol, pretože: halušky, pirohy, bouchy, baraninu, či cíbliky, alebo juchu môžem jesť každý den, dnes už pravda menej, ale na tom som predsa vyrástol!
Slovník začína verziami ako a kedy vznikla obec Rejdová. Historicky sú známe dve verzie, čitateľ si vyberie, ktorá sa mu zapáči, potom sú chronologicky usporiadané a opísané dôležité udalosti v Rejdovej až do dnešných dní, záverom tejto časti je stručný vývoj obyvateľstva. Za pomoc v tejto časti ďakujem Jánovi Liptákovi a Jánovi Kolesárovi. Chlapci, vďaka Vám!
Ďalej nasledujú samotné slová usporiadané v abecednom poradí, pričom na opačnej strane sú fotografie z Rejdovej. Mojím zámerom bolo, aby som vzbudil vo vás hrdosť na starých majstrov ľudovej krásy (neodvážim sa použiť slovo architektúry), vkusu, práce s drevom, kameňom a hlinou. Je to len zlomok toho, čo rokmi zapadlo prachom a čo sa už nenávratne stratilo.
Slovník obsahuje okolo 2 000 slov, ktoré sa používali v Rejdovej, pričom s určitosťou viem povedať, že ich je oveľa viacej. Už dnes viem ďalšie, na ktoré som si jednoducho nespomenul, alebo mi ich nikto nepripomenul. Preto vás chcem požiadať o jeho priebežné doplňovanie prostredníctvom oficiálnej stránky obce, alebo mojej stránky. Slovník je písaný štýlom: Píš, ako počuješ!
Neprešiel gramatickou ani redakčnou úpravou, preto prosím o vaše pochopenie.Každé slovo zapísané v Slovníku však vo mne vyvolalo predstavu na konktrétneho človeka z Rejdovej, na konkrétnu prácu alebo činnosť, ktorú vykonával, na jednotlivé udalosti v Rejdovej od zrodu človeka - teda „kerstin, až po smert,“ starostlivosti o deti, o zvieratá a práce od jari až do Kračúna.
A či veríte, či nie po zbere materiálov z Rejdovej, a dedinách a mestách nášho Slovenska, kde všade sú roztrúsení Rejdovčania, vo svojich spomienkach som sa v noci zhováral s remeselníkmi a živnostníkmi: Báčim od Šipuľu, od Rejnáka, od Vilíma, od Chalupku, ľudovými rezbármi - strýkom Lopovom, Mackom Beľušom, Mokrenčákom, Dovalovským od Šebáka, alebo Mišom Halkom Rolíkom, salašníkmi - Mackom, Sabadošom, alebo strýkom od Zelinu, kováčmi - strýkom Očenášom alebo Gábrikom, kolárom a zhotoviteľom vozov - strýkom od Klímu, košikárom - Dovalovským od Urbana, alebo strýkom Rolíkom od Janiska - výrobcom drevených kosísk, hrablí a iných výrobkov. Hodiny som presedel pri čipkárkach - tetke Žofke od Krajca alebo od Vilíma a stoľármi a truhľarmi - strýkom od Berďara a majstrom Goliášom a Jánošíkom a nespočetným množstvom tkáčok a výšivkárok - pretože tie boli takmer v každom dome v Rejdovej.
Pred sebou som videl sedieť na vozoch hrdých kočišov furmanov - Bezekovcov, strýka Kováča spod Herbu, strýka Jána od Mihouka, Jána Dovalovského Hutníka, strýka Teraja, Romokovcov, či strýka Uhľaríka. Obdivoval som mohutné a upracované ruky lesných pilčíkov a šindľarov, ako strýka od Mihouka, Šebu, Ďurmana, Čapeka alebo Gibovcov.
Záver Slovníka je mi najmilší. Vyvoláva vo mne spomienky na detstvo, na riekanky a rozpočítavanky. Predstavil som si všetkých svojich učiteľov Vrablicovcov, Šmijákovcov, Tomkovcov, Tomášikovcov, Kračúnovcov, Chalupkovu, ako aj rovesníkov a dievčatá staršie i mladšie na školskom dvore, na majálesoch a hrách na Notárskej lúke, na Herbe, na Pľacu, alebo aj na Záhumienku, na Ulici, Vyše dediny, chudobných, ale čistých a upravených v skromných šatách vypraných síce nie v Pervole, ale vyvarených v kotloch a vypratých v krištáľovo čistej vode na potoku Mlyná na Hute.
Nuž ... „En ten tíny, sa roka tíny, sa roka tiky taky, ale vele bumbu lus...“ Neviem síce, čo to znamená, ale „autak zmo se naučili, autak som to napísau a mojím želaním je, aby ste to nezapomenuli!“
Krstnými rodičmi boli Janka Brdárska (zastupovala svoju mamu Máriu, od ktorej som sa veľa naučil a ktorej vďačím za veľa cenných rád) a Ondreja Petriska, ktorý mi nikdy neodmietol žiadne vystúpenie. Obidvaja sú svojím životom spojení s tradíciami v Rejdovej.
Moje poďakovanie patrí starostovi obce pánovi Valentíkovi a riaditeľke GOS v Rožňave pani Novotnej za to prostredie v piatok večer dňa 24.8.2012.
Ing. Ondrej Kračún
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.