Slovník bol snom niektorých bývalých funkcionárov, osôb v minulom storočí, z nich spomeniem aspoň dvoch: Ondreja Urbana, bývalého predsedu Poľnohospodárskeho družstva Rejdová a Ondreja Bezeka, bývalého predsedu MNV Rejdová. Obidvaja mi často rečovali: „Dobre by bulo, keby se to dajak zapísalo, aby na to mládež nezapomenula!“
Nuž, Ondrej, jeden hore, druhý chvalabohu na zemi, dnešným dňom sa váš sen uskutočnil. Splnil sa aj môj sen, pretože vždy som hovoril: „Musím to urobiť, nech to má každá domácnosť, každý, kto má vzťah k Rejdovej!“
Pri písaní som mal tú výhodu, že som vyrastal v Rejdovej, že som bol obklopený jednoduchými ľuďmi, starými rodičmi, rodičmi, strýkami a tetkami od Šebáka, od Kučeru, od Pinašaja, od Kostku, od Ďurmana, od Berdarskjeho, od Važťana, od Vilíma, od Pavla, od Deliu, od Krišky, od Miškomartina, krstnou materou Zuzanou Tomášikovou, susedmi a komami, ktorí mi pomáhali.
Ak použijem slová Rejdovčanov, tak v uplynulých mesiacoch to boli: “Ondrej vitaj! Vedúci, de se tu bereš! Andriško, už tak dluho som te nevidela! Koma ahoj! Vojdi a siadni si a rečuj čo máš novjeho!? Uvarím ti halušky - napiekla som postruhníky, varím baraninu - dáš si, ponukni se!“ Samozrejme, že som neodmietol, pretože: halušky, pirohy, bouchy, baraninu, či cíbliky, alebo juchu môžem jesť každý den, dnes už pravda menej, ale na tom som predsa vyrástol!
Slovník začína verziami ako a kedy vznikla obec Rejdová. Historicky sú známe dve verzie, čitateľ si vyberie, ktorá sa mu zapáči, potom sú chronologicky usporiadané a opísané dôležité udalosti v Rejdovej až do dnešných dní, záverom tejto časti je stručný vývoj obyvateľstva. Za pomoc v tejto časti ďakujem Jánovi Liptákovi a Jánovi Kolesárovi. Chlapci, vďaka Vám!
Ďalej nasledujú samotné slová usporiadané v abecednom poradí, pričom na opačnej strane sú fotografie z Rejdovej. Mojím zámerom bolo, aby som vzbudil vo vás hrdosť na starých majstrov ľudovej krásy (neodvážim sa použiť slovo architektúry), vkusu, práce s drevom, kameňom a hlinou. Je to len zlomok toho, čo rokmi zapadlo prachom a čo sa už nenávratne stratilo.
Slovník obsahuje okolo 2 000 slov, ktoré sa používali v Rejdovej, pričom s určitosťou viem povedať, že ich je oveľa viacej. Už dnes viem ďalšie, na ktoré som si jednoducho nespomenul, alebo mi ich nikto nepripomenul. Preto vás chcem požiadať o jeho priebežné doplňovanie prostredníctvom oficiálnej stránky obce, alebo mojej stránky. Slovník je písaný štýlom: Píš, ako počuješ!
Neprešiel gramatickou ani redakčnou úpravou, preto prosím o vaše pochopenie.Každé slovo zapísané v Slovníku však vo mne vyvolalo predstavu na konktrétneho človeka z Rejdovej, na konkrétnu prácu alebo činnosť, ktorú vykonával, na jednotlivé udalosti v Rejdovej od zrodu človeka - teda „kerstin, až po smert,“ starostlivosti o deti, o zvieratá a práce od jari až do Kračúna.
A či veríte, či nie po zbere materiálov z Rejdovej, a dedinách a mestách nášho Slovenska, kde všade sú roztrúsení Rejdovčania, vo svojich spomienkach som sa v noci zhováral s remeselníkmi a živnostníkmi: Báčim od Šipuľu, od Rejnáka, od Vilíma, od Chalupku, ľudovými rezbármi - strýkom Lopovom, Mackom Beľušom, Mokrenčákom, Dovalovským od Šebáka, alebo Mišom Halkom Rolíkom, salašníkmi - Mackom, Sabadošom, alebo strýkom od Zelinu, kováčmi - strýkom Očenášom alebo Gábrikom, kolárom a zhotoviteľom vozov - strýkom od Klímu, košikárom - Dovalovským od Urbana, alebo strýkom Rolíkom od Janiska - výrobcom drevených kosísk, hrablí a iných výrobkov. Hodiny som presedel pri čipkárkach - tetke Žofke od Krajca alebo od Vilíma a stoľármi a truhľarmi - strýkom od Berďara a majstrom Goliášom a Jánošíkom a nespočetným množstvom tkáčok a výšivkárok - pretože tie boli takmer v každom dome v Rejdovej.
Pred sebou som videl sedieť na vozoch hrdých kočišov furmanov - Bezekovcov, strýka Kováča spod Herbu, strýka Jána od Mihouka, Jána Dovalovského Hutníka, strýka Teraja, Romokovcov, či strýka Uhľaríka. Obdivoval som mohutné a upracované ruky lesných pilčíkov a šindľarov, ako strýka od Mihouka, Šebu, Ďurmana, Čapeka alebo Gibovcov.
Záver Slovníka je mi najmilší. Vyvoláva vo mne spomienky na detstvo, na riekanky a rozpočítavanky. Predstavil som si všetkých svojich učiteľov Vrablicovcov, Šmijákovcov, Tomkovcov, Tomášikovcov, Kračúnovcov, Chalupkovu, ako aj rovesníkov a dievčatá staršie i mladšie na školskom dvore, na majálesoch a hrách na Notárskej lúke, na Herbe, na Pľacu, alebo aj na Záhumienku, na Ulici, Vyše dediny, chudobných, ale čistých a upravených v skromných šatách vypraných síce nie v Pervole, ale vyvarených v kotloch a vypratých v krištáľovo čistej vode na potoku Mlyná na Hute.
Nuž ... „En ten tíny, sa roka tíny, sa roka tiky taky, ale vele bumbu lus...“ Neviem síce, čo to znamená, ale „autak zmo se naučili, autak som to napísau a mojím želaním je, aby ste to nezapomenuli!“
Krstnými rodičmi boli Janka Brdárska (zastupovala svoju mamu Máriu, od ktorej som sa veľa naučil a ktorej vďačím za veľa cenných rád) a Ondreja Petriska, ktorý mi nikdy neodmietol žiadne vystúpenie. Obidvaja sú svojím životom spojení s tradíciami v Rejdovej.
Moje poďakovanie patrí starostovi obce pánovi Valentíkovi a riaditeľke GOS v Rožňave pani Novotnej za to prostredie v piatok večer dňa 24.8.2012.
Ing. Ondrej Kračún
{jcomments on}

































„Autak zmo se naučili...“ pod týmto názvom sa prezentoval na 39. ročníku Gemerského folklórného festivalu Slovník nárečia v Rejdovej. Dovoľte mi, aby som vám povedal zopár viet, ako slovník vznikal, čo je jeho obsahom a čo by som mu želal.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-