pondelok, 25 júl 2011 18:42
Revúckym nárečím: „Koď tot maj šőnauer zareve, len tak ťia hvary zaplašú“ Doporučený
Napísal(a) Ľudovít Barančk
Poľovníctvo má svoje odborné názvoslovie, ale má aj svoju osobitnú reč a tiež poľovnícku „latinu“, ktorou sa hovorí na poľovačkách, najmä po nich, keď prípitkom na úspech nie je konca-kraja. Pozdrav Lovu zdar zneje po celý čas a časom narastá pri kamarátskom posedení i zveličovanie úspechu. Poľovníckych tradícií, zvykov a obyčají pri výkone poľovníctva je až-až a sú zaujímavé, originálne, úsmevné, ako aj tá reč pri poslednom hone. Odborné názvoslovie je na celom Slovensku jednotné, ale nedá sa zabrániť, aby jednotlivé oblasti aj v poľovníctve mali svoje výrazy v reči, v nárečí a aj tú „latinu“. A majú ich i poľovníci v Revúcej a na okolí. Nazrime aspoň málo do nich:
Poľovníci, polovníci, jágri, ale aj pytläci, rapšici, kotrí zákony polovníckia nedotrimujú, našiarno polujú, velkia škoďi narobä. – Polovaška, slávnostná je spološná polovaška ku koncu roka. – Flinta, flinťiška, karabína, manlicherka, gver, mauzerka, šőnauer, brkounica, duplóka, flóbertka, to sú šitko pušky. – Lauf (hlaveň), fojtáš, fujtáš (náplň do náboja), patron, patrontáška, ruksak a v nom ťeji z lipoviho kvetu rumík a ši slivoviška, aby nám zima nebula, nvaž, nožíšok.
Pri horárni zmo se stretli. Aj furman búl poruke. Vábnišky zmo mali zo sebó. Aj psó. Šlóg (rúbanisko), úboš (strmá stráň). Honci a psi dúrili zver. Stáli zmo na štanďe (stanovišti). Pytläci nastavili klepce a flinťi si skryli do bútleviho stromu. Pes kunu labó vytrhnúl z ďiari. Akia ležovisko je tu, istotne se tu daďe medveď pretrimuje. To je vlšecí šlek (stopa). Huckali psa, že ulab ho. Choťe len chlapi róno za nosom, diriguje vedúcí polovašky. Šus (výstrel), na dva šusy ho trefil a na edon šus medveďa skolil, van je dobrý strelec, ak namiarí, tak aj trefí. Obrovský jelen se dló šlógom trepal, róno na kamaráta, ale tod od strachu ni na jelena durknúl, ale do gaťí a bulo po polovaške.
Šva pódali dakoďi známý revúcký polovník Árvai: „Koď tot maj šőnauer zareve, len tak ťia hvary zaplašú“. Ruja jeleňov – revaška. Jeleň – jelen, jelenica, jelenecina. Srnec – roháš, srna, srnše, srnecina. Zajac – zajec, zajäc, zaješisko, zajecina, zaješinec. Diviak – ďivák, ďivék, dživák, dživäk, ďivá svina. Divina - ďivecina. Ďivá maška. Líška – liška, lišäk, lišecí chvast. Mačka myšiarka – myšärka. Veverica – mókuška. Jastrab – jestreb. Myšiak hôrny – myšäk. Tetrov hôlny – ťetró. Sluka – šnep. Jež – trnovia prase. Krt – zimória. Úžovka – úžoka. Lúčny koník – skoška. Komár – súňog. Červený mravec – šervený mravec. Smrďí ani tchor. Kukučka – kukuk, zaťíchnúl ani kukuk po Jáne. Sojka je ak policajt, koď zaskreší, celá hvara se má na pozore. – Buli zmo vešer na postriažke (postriežka), ništ zmo nevideli, len súňogy nás dohrýzli.
Skúsení polovníci pódajú, že koď se iďe na polovašku, treba rano skoré ženu opášiť. A že bude šťestia. Chlapi, pravda je. Lovu zdar.
Ľudovít Barančok
Zverejnené v
Nárečie
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.