šetoch pekne vyobliakanych ďiaušetoch. Nuž, ale koď sopan, ta sopan, koď parínu nit. Koďže Ďurík búl už aj Ďuro, aj pálenkó za kúpašku ho ponúkli a v každom dome inakšó, väc sladkó a aj vínom a tak se Ďurík okolo obedu pritackal domó. Hlava ak autóbus, šrevá mu krúťilo a šva čert nechcel, stará mať pred domom stáli a už neďeleko krišeli: „Nuž ale Ďuro, ve ťi si se ožral?!“ „Ožral, stará mať, ožral, maže nebuc Velká noc.“
Tak bulo. Buli zmo ani malí, ale ani velkí a neveďeli nás za kúpašku ak a šim poucťiť. Ši vajcovó alebo inakšó sladkó pálenkó a aj domácim jablškovým a ši ribizlovym vínom a tak nám okolo obedu bulo šakovak. Hlavu nám zašelo múťiť, ale šva bulo najhoršia, želúdok naťehovať, šrevá krúťiť. Poza ploťi bulo se treba domó ťehať, od hanby. Ťí mocnéší, starší, ešťe aj do kršmy zabošili. Ale koď si toto plania s pálenkó odmyslímo, tá kúpaška bula kúpaška, furt veselá, pekná a aj ťia ďiaušetá buli peknia, vykúpania. Len šitko zmiaró, mláďenci, treba robiť!
Ľ. Barančok
{jcomments on}
utorok, 22 marec 2011 09:20
Revúckym nárečím: „Kúpaška zo sopanovó vodó“ Doporučený
Napísal(a) Ľ. Barančok
Velká noc je tu šva neviďet. Najskoré post a smútok, potom hojnosťi, zábavy a veselosťi buďe. Ak kažďí rok. Najveselši buďe v ponďelok, bo se kúpať choďí. Ďiaušetá budú krišeť, pišťat, spiarať se, ale to len tak, naoko. Hrďia budú, že kelo kúpášó na kúpašku prišlo.
Ale kúpaška je aj o inšom. Seďel Ďurík – už búl väc Ďuro ak Ďurík, to len doma ho tak volali – na laviške pred domom a miašel páchnúcí sopan (mydlo) z vodó. Parfín si robil, bo v obchoďe búl drahý. Ak miašel, tak miašel, mutná a smradlavá voda bula z toho. Išli okolo neho stará mať a pódajú: „Adaj vara kúpať pajdeš, Ďurík?“ „Hej, kúpať stará mať, kúpať“, póda Ďurík. Stará mať už viďeli tia fleky na
Zverejnené v
Nárečie


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a