Spomínám si, ak se dakoďi dávno lavórovica pálila. Kvas, koťel, lavór, randa a šva ešte bulo treba. Našiarno. Božechrán, aby gazdu buli ulapili, bo štróf by ho búl velký neobišól a neviam ši aj ni árešt. Ale se pálilo. A pozďéši aj sersám búl inakší, ni lavór, dokonaléší. Ale šva chcem pódať. Už aká se pálenka napálila, taká bula, furt bula „domácá“. To nezabudnúl gazda pripomnúť. Hoc vám aj v hrdle dräpalo, pred ošamí se zahmlilo a slzy vyrazilo, furt to bula „domácá“ a patrilo se gazdu pochváliť.
Dnes je tomu kus inak. Pálenica je pálenica, je akoby úradná, každá si robí dobria meno sama. A potom iďe aj o kumšt gazdu. Rád som pošúval o tomto rozpráveť kamaráta Laca Nemogu, šva na Reussové ulici býval. To vám je celá veda. Ak kvas, to najhlavnéšia, treba pripraviť, šva zošim pomiašeť alebo ništ nepomiašeť, kodi premiašeť a šva pridať a ši nepridať, koštovať, koďi je kvas kvasom a treba isť páliť. Adaj šicky knižky totot šlovek prešítal o ťéto roboťe a dobroťe. No a že kodi treba dať veliký pozor, už koď se pálí v pálenici, že koďi pálenia zastaviť, nelakomiť se na velé litró, nepokaziť celý var „vodkó“. No a toto šitko že ešťe ni je šitko, šva o tomto šitkom treba vedeť. Nakonec aj šitko prezradiť nemaže, bo že to su „vyššia veci“! Pokoštovali zmo u neho šakovakú meďecínu z kotrihokolvek roku, každá bula tó naozajsnó pálenoškó – medecínó, „hladkó“, s trbliatajúcima pátrikamí naokolo vo fleške. Odborníkom bul aj na víno, aby som nezabudnúl pódať, totot vďešný, robotný šlovek.
Keď už je reš o trúnku, spomnem ešte tú drahú driankovicu. V pálenici že ide kvas za kvasom, z akým gazdove prídú. Slivky, drianky, hrušky a zas drianky. Ši reku tá šistá nekresťansky drahá driankovica bude naozaj chuťó len za driankami, ši neprepáchne aj slivkamí, hruškamí, ale predává se ako šistá driankovica. Neviam. My nato prídemo, ale šva tí na Hrade v Bratislave a ešte ďelé, v Amerike? Nuž ale to nás nech netrápí. Mámo inakšia staroste.
Nech je aj totot rok úrodný. Aby kvasu zas bulo dosť a ešte väc té najlepšé meďecíny, aby zmo buli zdraví. Nazdravia vám šicim.
Ľudovít Barančok
{jcomments on}

































Ku koncu minuliho roku zmo písali o úrodné jeseni, že kelo a aké ovociny se uroďilo, slívok, hrúšok, jeblíšok, drianok a že pálenice budú dnom a nocó pálenošku páliť. Aj tak je. Kďe se dnes pohneťe, ši tó ulicó a ši druhó, ši na Revúšku alebo na Mokrú Lúku, fšä cíťiť slivovicu, hruškovicu, jeblškovicu, driankovicu. A koďže zmo národ pohostiný, gazdove volajú na koštovašku, ucťiť si šloveka chcú, no aj pochváliť se svojó úrodó v demižónoch. Aj vína dobriho narobili a velé, bo bulo zošoho. Pravda je, úrodu se zúžitkovať patrí, meďecína v apaťéke je drahá, zdravia si treba šanovať, koďi – toďi šervíka zabiť, hrdlo si prepláchnúť, z rodinó, susedócí, kamaráťí pri veselosťi posedeť. A tak se 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a