Ku koncu minuliho roku zmo písali o úrodné jeseni, že kelo a aké ovociny se uroďilo, slívok, hrúšok, jeblíšok, drianok a že pálenice budú dnom a nocó pálenošku páliť. Aj tak je. Kďe se dnes pohneťe, ši tó ulicó a ši druhó, ši na Revúšku alebo na Mokrú Lúku, fšä cíťiť slivovicu, hruškovicu, jeblškovicu, driankovicu. A koďže zmo národ pohostiný, gazdove volajú na koštovašku, ucťiť si šloveka chcú, no aj pochváliť se svojó úrodó v demižónoch. Aj vína dobriho narobili a velé, bo bulo zošoho. Pravda je, úrodu se zúžitkovať patrí, meďecína v apaťéke je drahá, zdravia si treba šanovať, koďi – toďi šervíka zabiť, hrdlo si prepláchnúť, z rodinó, susedócí, kamaráťí pri veselosťi posedeť. A tak se Spomínám si, ak se dakoďi dávno lavórovica pálila. Kvas, koťel, lavór, randa a šva ešte bulo treba. Našiarno. Božechrán, aby gazdu buli ulapili, bo štróf by ho búl velký neobišól a neviam ši aj ni árešt. Ale se pálilo. A pozďéši aj sersám búl inakší, ni lavór, dokonaléší. Ale šva chcem pódať. Už aká se pálenka napálila, taká bula, furt bula „domácá“. To nezabudnúl gazda pripomnúť. Hoc vám aj v hrdle dräpalo, pred ošamí se zahmlilo a slzy vyrazilo, furt to bula „domácá“ a patrilo se gazdu pochváliť.
Dnes je tomu kus inak. Pálenica je pálenica, je akoby úradná, každá si robí dobria meno sama. A potom iďe aj o kumšt gazdu. Rád som pošúval o tomto rozpráveť kamaráta Laca Nemogu, šva na Reussové ulici býval. To vám je celá veda. Ak kvas, to najhlavnéšia, treba pripraviť, šva zošim pomiašeť alebo ništ nepomiašeť, kodi premiašeť a šva pridať a ši nepridať, koštovať, koďi je kvas kvasom a treba isť páliť. Adaj šicky knižky totot šlovek prešítal o ťéto roboťe a dobroťe. No a že kodi treba dať veliký pozor, už koď se pálí v pálenici, že koďi pálenia zastaviť, nelakomiť se na velé litró, nepokaziť celý var „vodkó“. No a toto šitko že ešťe ni je šitko, šva o tomto šitkom treba vedeť. Nakonec aj šitko prezradiť nemaže, bo že to su „vyššia veci“! Pokoštovali zmo u neho šakovakú meďecínu z kotrihokolvek roku, každá bula tó naozajsnó pálenoškó – medecínó, „hladkó“, s trbliatajúcima pátrikamí naokolo vo fleške. Odborníkom bul aj na víno, aby som nezabudnúl pódať, totot vďešný, robotný šlovek.
Keď už je reš o trúnku, spomnem ešte tú drahú driankovicu. V pálenici že ide kvas za kvasom, z akým gazdove prídú. Slivky, drianky, hrušky a zas drianky. Ši reku tá šistá nekresťansky drahá driankovica bude naozaj chuťó len za driankami, ši neprepáchne aj slivkamí, hruškamí, ale predává se ako šistá driankovica. Neviam. My nato prídemo, ale šva tí na Hrade v Bratislave a ešte ďelé, v Amerike? Nuž ale to nás nech netrápí. Mámo inakšia staroste.
Nech je aj totot rok úrodný. Aby kvasu zas bulo dosť a ešte väc té najlepšé meďecíny, aby zmo buli zdraví. Nazdravia vám šicim.
Ľudovít Barančok
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.