zavšäs rána urobili šitko preto, abi sä mahó chlebík piašč. Velká pec zo šparhétom bula tuvom na dvore. Rozložili tuto f né ohník a potom priložili takia väšia bukovia kluchti, ebi sä pec porädne vihräla. Potom ťia žerävia uhlíki vihräbali ohräblom z peci gu dvercom a tak na také velké lopate posádzäli peknia okrúhlia, ešče f surovom stave, chlebíki. Do kažďiho urobili palcom džiarku a pekne ho prežehnali. Pekli šešč chlebíkó a edon postruhen.
Šicí zmo si posädali okolo peci a šekali zmo na tú prenáramne fajnú páchu chlebíka. Medzi ťim nám starká upekli z malich kúščikó chleboviho cesta podplamäníki. Juj, ši to len bula dobrota nad šitki dobroťi sveta. Tá pácha misela bič bars mocná a vetrík misev dúchač od Strániški (hvarka nad našim dvorom), okolo potoška do Jasenkovia dvora, lebo zmo nemiseli dlho šekač, kím sä v našom dvore objavili ťetka od višnich Jasenkó - doma jich volali madža. Už mali okolo ďeväďesät rokó. Jich prítomnošč pre nás znamenala, ež chlebík buďe skoro upešení. Oni dobre veďeli, ež za chlebíkom sä budú sádžäč do peci aspon dve ťapše z "babó". Tá sä mohla hnedž ješč a dvašlo sä z né aj našé ťetke. Na chlebík zmo miseli poškač do druhiho dnä. Neveďeli zmo sä doškač do rána. To bulo radošči z té chumkavé kvaroški a mäkuškí posredok chlebíka.
Tešili zmo sä, ež sä zas kus najamo. Ale s chlebíkom sä miselo špórovač, lebo tot sä nepiakó kažďí ďen. Darme zmo sä modlili "Chléb náš vezdejší dej nám dnes!" Kim bú, tag bú, a koj ho nemali zo šoho upiac, tag nebú. Toďi nám buli dobria aj omrvinki z neho, alebo šva i len tá fajná pácha po chlebíku f komore, gďe bú odložení visoko na polici.
(Úryvok z knihy: Herich,Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo...)
{jcomments on}

































Neviam, gďe ag bulo po vojne, ale u nás bula velká biada. Luďe pódali, ež hlad je psu brat. A mali pravdu. Vojna ludží vikältovala. Šva mali tí majetnejší dašva po léhauzoch na horšia šäsi odloženva, šitko pomínäli. Kobi aj buli kceli chudobnéjšim dašim kus vipomvadz, nebulo nišoho. Už ani ťé múki nebulo, šva bi buli mactará na chlebík zapravili. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a