"Pri koncipovaní Slovníka tisovského nárečia usiloval som sa zaznamenať slová z čias môjho detstva a štúdií (druhá polovica tridsiatych rokov – začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia). V podstate je to slovník dvoch generácií: „staršej“ (generácie „predprevratovej“) a „mladšej“ (generácie „poprevratovej“, ktorá sa určitým spôsobom dištancovala od generácie „staršej“ a bezprostrednejšie reagovala na súčasný trend, čo sa výrazne prejavilo aj v istej „inovácii“ slovníka).

Slovná zásoba v tomto – dalo by sa povedať – „prelomovom“ období bola bohatá. Postupom času sa síce niektoré slová frekventované u „staršej“ generácie čoraz menej v bežnej komunikácii vyskytovali, čo však nijako neznamená, že by sa vytratili alebo zapadli do zabudnutia. Napriek tomu, že sa viaceré slová z tohto obdobia už nepoužívajú, patria do „základného fondu“ tisovského nárečia.V súvislosti so Slovníkom tisovského nárečia žiada sa poznamenať, že tisovské nárečie patrí do skupiny gemersko-malohontských nárečí – a ako také vzhľadom k spisovnej norme vykazuje viaceré odlišnosti. Tieto odchýlky do istej miery modifikujú aj samotný slovník. považujem preto za potrebné upozorniť aspoň na niektoré.
V tisovskom nárečí č sa v prevažnej väčšine prípadov vyskytuje v zmäkčenej podobe. Je to zmäkčené č, píšeme ho: ć (vyslovuje sa medzi č a š; bućina).
Podstatné mená mužského rodu sa len zriedka vymykajú z rámca spisovnej normy. Výnimkou sú vlastne len zdrobneniny (namiesto koncovky -ek je koncovka –ok: braček – braćok, chlapček – chlapćok). Okrem toho v prvom páde množného čísla sa ojedinele vyskytujú tvary: hasićie, súdruzi, pánové, ľudie. Taktiež výnimočne je v šiestom páde jednotného čísla zakončenie –u /na derešu/. Podstatné mená ženského rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru ulica, majú v druhom páde jednotného čísla koncovku –i (do Hnúšti, z pivňici); vzťahuje sa to aj na podstatné mená, ktoré sa skloňujú podľa vzoru dlaň /do peci/. Podstatné mená stredného rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru srdce, majú spravidla v prvom páde jednotného čísla koncovku –o (ľíco, pľeco).
Prídavné mená mužského rodu v druhom a treťom páde jednotného čísla v prevažnej väčšine majú koncovku –iho, imu (stariho, starimu, visokiho, visokimu). Prídavné mená ženského rodu sú v prvom páde množného čísla zakončené na –ie (dobrie).
Prídavné mená stredného rodu v prvom páde jednotného čísla majú koncovku –uo (miluo, zlatuo), v druhom a treťom páde jednotného čísla (podobne ako prídavné mená mužského rodu) majú koncovku –iho, -imu a v prvom páde množného čísla (podobne ako prídavné mená ženského rodu) majú koncovku –ie. Privlastňovacie prídavné mená sú zakončené na –ve (Kriškove, susedove).Zámená oproti spisovnej norme vykazujú tieto odchýlky: v prvej osobe množného čísla osobného zámena je namiesto sme – zmo; v prvej osobe privlastňovacieho zámena je namiesto moje – mojo, v druhej osobe tvoje – tvojo, v prvej osobe množného čísla namiesto naše – našo, v druhej osobe množného čísla namiesto vaše – vašo.
Slovesá vo viacerých prípadoch majú v neurčitku namiesto koncovky –ieť koncovku –eť (horeť, hľadeť), v prvej osobe prítomného a budúceho času koncovku –o, (robímo, mámo, buďemo, puojďemo), v tretej osobe minulého času koncovku –u (bou, padau), v niektorých prípadoch namiesto koncovky –iel koncovku -ou (prišou, najšou).
Príslovky sú vo väčšine prípadov zakončené –o namiesto –e (hlasno) a v stupňovaní koncovkou –ši namiesto –šie (ľepši, najľepši).
Do Slovníka tisovského nárečia zaradil som slová, ktoré vykazujú odchýlky od spisovnej normy. Sú to nielen slová, ktoré sa od nej radikálnejšie odlišujú, ale aj tie, ktoré sa líšia iba v jednotlivostiach. Popri originálnejších „tisovských slovách“ zaznamenávam aj slová, ktoré oproti spisovnej norme vykazujú len menšie alebo malé odchýlky – a popritom i slová, ktoré v nedávnej minulosti boli veľmi frekventované, no v súčasnosti sa vyskytujú len zriedkavo (alebo sa vôbec nevyskytujú). Pri písaní slov pridŕžam sa úzu uplatňovaného v súčasných nárečových slovníkoch (dôsledne používam iba mäkké i a na označenie mäkkej výslovnosti mäkčene).Netreba azda osobitne pripomínať, že predložený Slovník tisovského nárečia je výsledkom dlhoročnej práce. Na ňom svojím dielom participovali všetci, od ktorých som získal potrebné informácie. Menovite to bol môj brat Milan Kraus, ktorý od samých začiatkov sa na ňom aktívne podieľal, „dodával“ materiál, radil i usmerňoval. Osobitne sa chcem poďakovať aj Ing. Vladimírovi Vebrovi, ktorý mi ochotne poskytol svoju zbierku „tisovských slov“ i Jánovi Valentíkovi za jeho pripomienky.
Poznámka:
Je naozaj raritou (a to nie iba slovenskou), že v Tisovci paralelne vedľa seba existujú dve nárečia odlišnej proveniencie: „tisovské“ a „hámorské“. Rozhodne si to zasluhuje sústredenejšiu pozornosť i systematický výskum. Bolo by žiaduce, keby sa v dohľadnom čase spracoval aj slovník „hámorského nárečia“ – ako doplnok k Slovníku tisovského nárečia.
V závere príhovoru autor slovníka Ján Caban píše:"Základom publikácie bol písomný podklad spracovaný tisovským rodákom Dr. Cyrilom Krausom. Po porovnaní a výbere slov z mojej zbierky slov, na ktorých som pracoval od roku 1998, ktoré v pôvodnom podklade neboli, vzrástol počet zachovaných slov z 2 392 na 3 2202. Samotné spracovanie, jazyková aj hovorová úprava boli potom prácou, ktoré dostala túto podobu.
Tak ako vo svojom úvode, v pokračujúcej časti, ďakuje pán Cyril Kraus spolupracovníkom aj mne prichodí poďakovať sa predovšetkým pánu Mgr. Ľubomíroovi Bagačkovi, z Rimavskej Píly, ktorý práve túto podkladovú dokumentáciu od pána Cyrila Krausa spracovával a láskavo ju poskytol po prepise z pôvodného rukopisu, pre tento účel.
Osobitne je treba poďakovať sa spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, ktorý ako vyhlasovateľ grantového projektu Dedičstvo regiónov, vyhodnotil a ocenil našu Žiadosť o vydanie Slovníka významným finančným príspevkom, ktorý tvoril podstatný zdroj pre jeho písomnú podobu. Na základe schváleného grantu, sa v spolupráci s tisovskou rodáčkou Mgr. Janou Plichtovou - Žakarovskou, zabezpečovala v Košiciach realizácia tlače, vrátane spracovania jazykových a grafických podkladov. Jazykovú korektúru vykonala Mgr. Zora Kéryová. Priaznivú podporu sme dostali aj od pána Milana Slabeja, ktorý poskytol pôvodné fotografie Tisovca použité ako dobový doplnok textu. Na svete je teda svedectvo o písme, živote a nárečí našich rodičov, prarodičov, našich predkov, ktoré zostane pre súčasníkov, ale aj pre budúcnosť ako príspevok a dar tisovských rodákov svojmu rodnému Tisovcu.“
(Online verziu slovníka nájdete na adrese: http://www.tisovec.com/slovnik/)
{jcomments on}



































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a