"Pri koncipovaní Slovníka tisovského nárečia usiloval som sa zaznamenať slová z čias môjho detstva a štúdií (druhá polovica tridsiatych rokov – začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia). V podstate je to slovník dvoch generácií: „staršej“ (generácie „predprevratovej“) a „mladšej“ (generácie „poprevratovej“, ktorá sa určitým spôsobom dištancovala od generácie „staršej“ a bezprostrednejšie reagovala na súčasný trend, čo sa výrazne prejavilo aj v istej „inovácii“ slovníka).
Slovná zásoba v tomto – dalo by sa povedať – „prelomovom“ období bola bohatá. Postupom času sa síce niektoré slová frekventované u „staršej“ generácie čoraz menej v bežnej komunikácii vyskytovali, čo však nijako neznamená, že by sa vytratili alebo zapadli do zabudnutia. Napriek tomu, že sa viaceré slová z tohto obdobia už nepoužívajú, patria do „základného fondu“ tisovského nárečia.V súvislosti so Slovníkom tisovského nárečia žiada sa poznamenať, že tisovské nárečie patrí do skupiny gemersko-malohontských nárečí – a ako také vzhľadom k spisovnej norme vykazuje viaceré odlišnosti. Tieto odchýlky do istej miery modifikujú aj samotný slovník. považujem preto za potrebné upozorniť aspoň na niektoré.
V tisovskom nárečí č sa v prevažnej väčšine prípadov vyskytuje v zmäkčenej podobe. Je to zmäkčené č, píšeme ho: ć (vyslovuje sa medzi č a š; bućina).
Podstatné mená mužského rodu sa len zriedka vymykajú z rámca spisovnej normy. Výnimkou sú vlastne len zdrobneniny (namiesto koncovky -ek je koncovka –ok: braček – braćok, chlapček – chlapćok). Okrem toho v prvom páde množného čísla sa ojedinele vyskytujú tvary: hasićie, súdruzi, pánové, ľudie. Taktiež výnimočne je v šiestom páde jednotného čísla zakončenie –u /na derešu/. Podstatné mená ženského rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru ulica, majú v druhom páde jednotného čísla koncovku –i (do Hnúšti, z pivňici); vzťahuje sa to aj na podstatné mená, ktoré sa skloňujú podľa vzoru dlaň /do peci/. Podstatné mená stredného rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru srdce, majú spravidla v prvom páde jednotného čísla koncovku –o (ľíco, pľeco).
Prídavné mená mužského rodu v druhom a treťom páde jednotného čísla v prevažnej väčšine majú koncovku –iho, imu (stariho, starimu, visokiho, visokimu). Prídavné mená ženského rodu sú v prvom páde množného čísla zakončené na –ie (dobrie).
Prídavné mená stredného rodu v prvom páde jednotného čísla majú koncovku –uo (miluo, zlatuo), v druhom a treťom páde jednotného čísla (podobne ako prídavné mená mužského rodu) majú koncovku –iho, -imu a v prvom páde množného čísla (podobne ako prídavné mená ženského rodu) majú koncovku –ie. Privlastňovacie prídavné mená sú zakončené na –ve (Kriškove, susedove).Zámená oproti spisovnej norme vykazujú tieto odchýlky: v prvej osobe množného čísla osobného zámena je namiesto sme – zmo; v prvej osobe privlastňovacieho zámena je namiesto moje – mojo, v druhej osobe tvoje – tvojo, v prvej osobe množného čísla namiesto naše – našo, v druhej osobe množného čísla namiesto vaše – vašo.
Slovesá vo viacerých prípadoch majú v neurčitku namiesto koncovky –ieť koncovku –eť (horeť, hľadeť), v prvej osobe prítomného a budúceho času koncovku –o, (robímo, mámo, buďemo, puojďemo), v tretej osobe minulého času koncovku –u (bou, padau), v niektorých prípadoch namiesto koncovky –iel koncovku -ou (prišou, najšou).
Príslovky sú vo väčšine prípadov zakončené –o namiesto –e (hlasno) a v stupňovaní koncovkou –ši namiesto –šie (ľepši, najľepši).
Do Slovníka tisovského nárečia zaradil som slová, ktoré vykazujú odchýlky od spisovnej normy. Sú to nielen slová, ktoré sa od nej radikálnejšie odlišujú, ale aj tie, ktoré sa líšia iba v jednotlivostiach. Popri originálnejších „tisovských slovách“ zaznamenávam aj slová, ktoré oproti spisovnej norme vykazujú len menšie alebo malé odchýlky – a popritom i slová, ktoré v nedávnej minulosti boli veľmi frekventované, no v súčasnosti sa vyskytujú len zriedkavo (alebo sa vôbec nevyskytujú). Pri písaní slov pridŕžam sa úzu uplatňovaného v súčasných nárečových slovníkoch (dôsledne používam iba mäkké i a na označenie mäkkej výslovnosti mäkčene).Netreba azda osobitne pripomínať, že predložený Slovník tisovského nárečia je výsledkom dlhoročnej práce. Na ňom svojím dielom participovali všetci, od ktorých som získal potrebné informácie. Menovite to bol môj brat Milan Kraus, ktorý od samých začiatkov sa na ňom aktívne podieľal, „dodával“ materiál, radil i usmerňoval. Osobitne sa chcem poďakovať aj Ing. Vladimírovi Vebrovi, ktorý mi ochotne poskytol svoju zbierku „tisovských slov“ i Jánovi Valentíkovi za jeho pripomienky.
Poznámka:
Je naozaj raritou (a to nie iba slovenskou), že v Tisovci paralelne vedľa seba existujú dve nárečia odlišnej proveniencie: „tisovské“ a „hámorské“. Rozhodne si to zasluhuje sústredenejšiu pozornosť i systematický výskum. Bolo by žiaduce, keby sa v dohľadnom čase spracoval aj slovník „hámorského nárečia“ – ako doplnok k Slovníku tisovského nárečia.
V závere príhovoru autor slovníka Ján Caban píše:"Základom publikácie bol písomný podklad spracovaný tisovským rodákom Dr. Cyrilom Krausom. Po porovnaní a výbere slov z mojej zbierky slov, na ktorých som pracoval od roku 1998, ktoré v pôvodnom podklade neboli, vzrástol počet zachovaných slov z 2 392 na 3 2202. Samotné spracovanie, jazyková aj hovorová úprava boli potom prácou, ktoré dostala túto podobu.
Tak ako vo svojom úvode, v pokračujúcej časti, ďakuje pán Cyril Kraus spolupracovníkom aj mne prichodí poďakovať sa predovšetkým pánu Mgr. Ľubomíroovi Bagačkovi, z Rimavskej Píly, ktorý práve túto podkladovú dokumentáciu od pána Cyrila Krausa spracovával a láskavo ju poskytol po prepise z pôvodného rukopisu, pre tento účel.
Osobitne je treba poďakovať sa spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, ktorý ako vyhlasovateľ grantového projektu Dedičstvo regiónov, vyhodnotil a ocenil našu Žiadosť o vydanie Slovníka významným finančným príspevkom, ktorý tvoril podstatný zdroj pre jeho písomnú podobu. Na základe schváleného grantu, sa v spolupráci s tisovskou rodáčkou Mgr. Janou Plichtovou - Žakarovskou, zabezpečovala v Košiciach realizácia tlače, vrátane spracovania jazykových a grafických podkladov. Jazykovú korektúru vykonala Mgr. Zora Kéryová. Priaznivú podporu sme dostali aj od pána Milana Slabeja, ktorý poskytol pôvodné fotografie Tisovca použité ako dobový doplnok textu. Na svete je teda svedectvo o písme, živote a nárečí našich rodičov, prarodičov, našich predkov, ktoré zostane pre súčasníkov, ale aj pre budúcnosť ako príspevok a dar tisovských rodákov svojmu rodnému Tisovcu.“
(Online verziu slovníka nájdete na adrese: http://www.tisovec.com/slovnik/)
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).