Keď som prišiel na návštevu do rodnej obce Rožňavské Bystré a postretával svojich rovesníkov, vždy som sa akosi lepšie cítil, keď sa pri mne pristavili aj oveľa starší moji rodáci. Jednou z takých bola aj pani Zuzana Dobošová, za slobodna Sedláková. V čase môjho detstva sme bývali takmer oproti seba a prostredníctvom mojej starej mamy som často býval aj na ich ešte starom dvore u Majärä. Vždy, keď sme sa stretli, spomínala, ako si odložila okresné noviny Zora Gemera, kde je vyfotografovaná ako jedna z delegátok okresnej konferencie družstevníkov. Veď v tom čase patrila medzi najlepšie dojičky v bývalom rožňavskom okrese. Podstatné pre mňa bolo aj to, že okolo nej, kdekoľvek sme sa stretli, Ondrej Doboš
To tak bulo na svadbe veselo dakodi!
No, hlästeže, to tak bulo. Vo štvertok sä vila jädliška. Diauki aj s paropcí, paropci prinesli jädlišku z hvari. A to f stodole sä (robilo), no, de sä svadba robela, ta tam sä aj jädliška vila. Tam bula komédijä veliká, no. A ftodi vo štvertok sä aj postel vešiar obliakala.
Pre mladú nevestu. To buli šes hlavnice a dva duchne. Ťia museli but damasovo, šistia bialia. No a potom prišól mladí zät, aj z litrókó, a vivaleli ho ženi do posteli. Do posteli ho šmareli, no, to bula pamätka. A potom (v) pätok sä robeli vešiar gágoríki. No ta to ťia ženi robeli zas do pólnoci, aj dlukši sä robeli gágoríki, viate? Na poliavku. No a f sobotu rano, to ozda nebulo tak ako teráz, že herdia obedi! Dakodi noseli mliako, bo každí mál kravu. A to rano noseli mliako, no už lebo gu mladimu zätovi, a kotrá zas roďina (nevestina), ta gu mladé neveste. A to na obed bula káva bialá, ak sä pozhánäli, a koláše. To buli ťia pletence velkia. No ta sä najedli, no a potom starejší vihlásial, že sä ide na sobáš. No ta išli do kostela, zazvoneli (to sä aj zvonelo, ak išli na sobáš). No a spiavom išli. No ta ak išli, ta tiato (spievali): „Porezala som sä, bolí mä“, no, to viate, takia svadobňa.
Ešte pred kostelom, ta to zastáli muzikanti, to sä volalo Pustatina. A to cigáne hrali a tancovali, chlapi zostáli tuvon a to viviadali si takia ženi, kotria néšli na svadbu. To zmo už tak radi išli, bo nás viviadali, choci zmo aj nebuli na svadbe.
A ak zo sobášu išli, ta tak spiavali:
Zo sobášu idú z mladó nevestó...
Ej, vera som jä, mamo, ne vašä,
lem som šuhajova,
šva mä do smerti dochová.
No a potom ešte sä spiavalo, ak zo sobášu:
Tia bistränskia zvoni, ak tia pekne zvonä,
už našé Zuzanke partu z hlavi zložä.
I partu, i venec, pre tebä mládenec,
a moje piareško, pre tebä diavečko.
No a potom sä spiavalo dló dedinó, to sä ako kus zastálo, kim tiato (ženi) spiavali, bo to zo sobášu sä išlo už. No a potom sä mladá nevesta otpitovala.
Vozi buli a na pervom voze bula jädliška, no a duchne, to zmo nemali ozdaj nábitki bohviaakia, dakodi dva šifoníre a hlädidlo stojäcia. No a na ťia šifoníre dávali duchne ženi a spiavali:
Sädajte na vaz, milí kochane,
nespomóže vám žädné plakáňe.
Plaš vám nespomóže,
koníčki vo voze už poprähané.
No a potom „Širokí järšok“, tú vari viate!
Širokí järšok, bistrá vodiška,
napoj mi, milá, muojho koníčka.
Jä ho nenapojím, jä sä koňa bojím,
bo som maličká.
No a šakovia to buli piasne. No ak už šli dedinó, jä som dló dedinó, bo jä som bívala na višnom koncu, ta spiavali:
Šibaj furmane, šibaj furmane,
štiri vraňa koňe pod namí.
Bo deläko šibat mámo.
No a potom, už ak prišli pred svekru, pred mladiho zäta, ta ak skladali tia duchne, no aj tia šifoníre poskladali, a spiavali ženi na voze:
Šervení kantár
na koníčku mám,
novotná mamko,
ak mä privítáš.
Privítaj mä slatko,
ti novotná mamko,
ved mä už tu máš.
No a taktom sä spiavalo, to herdo bulo dakodi!
Úryvok z voľného rozprávania pani Zuzany Dobošovej z Rožňavského Bystrého, v rožňavskobystranskom (gemerskom) nárečí
zapísal Mgr. Gabriel Rožai
Vysvetlivky k textu:
Hlavným poslaním vybraného úryvku je zachytenie rožňavskobystrianskeho nárečia, nie podrobný opis svadobných zvykov. Text svadobných piesní bol ponechaný v autentickej podobe, hoci nezachováva dôsledne znaky miestneho nárečia. Informátorka: pani Zuzana Dobošová „u Čipkajky“.
V texte je použitá zjednodušená fonetická transkripcia: z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu nezapisujem znelostnú asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, zachovávam teda morfematický princíp, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, kod som m. kocom, teráz m. terás ap. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó ap.), keďže v týchto prípadoch ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia (používa sa aj tvar tia), maťerä, ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, den. Ponechávam zapisovanie hlások ch, dz, dž. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem prevažne ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u . Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. Kurzívou v zátvorkách sú informácie doplnené zapisovateľom, pre lepšiu zrozumiteľnosť textu. Zvláštnosťou informátorkinej výslovnosti bolo, že pred hláskou h často nedochádzalo k úplnej znelostnej asimilácii hlásky z, napr. z hvari znelo temer ako s hvari, pozhánäli temer ako poshánäli (v texte som pre nejednoznačnosť ponechal z) ap. Namiesto očakávaného hläcteže (hľaďteže) informátorka vyslovovala hlästeže. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Slovník: hlästeže – pozriteže, hlavnice – vankúše, duchne – periny, pletenec (aj peräc) – svadobný koláč, gágoríki – cestovina do svadobnej polievky.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).