Ondrej Doboš
To tak bulo na svadbe veselo dakodi!
No, hlästeže, to tak bulo. Vo štvertok sä vila jädliška. Diauki aj s paropcí, paropci prinesli jädlišku z hvari. A to f stodole sä (robilo), no, de sä svadba robela, ta tam sä aj jädliška vila. Tam bula komédijä veliká, no. A ftodi vo štvertok sä aj postel vešiar obliakala.
Pre mladú nevestu. To buli šes hlavnice a dva duchne. Ťia museli but damasovo, šistia bialia. No a potom prišól mladí zät, aj z litrókó, a vivaleli ho ženi do posteli. Do posteli ho šmareli, no, to bula pamätka. A potom (v) pätok sä robeli vešiar gágoríki. No ta to ťia ženi robeli zas do pólnoci, aj dlukši sä robeli gágoríki, viate? Na poliavku. No a f sobotu rano, to ozda nebulo tak ako teráz, že herdia obedi! Dakodi noseli mliako, bo každí mál kravu. A to rano noseli mliako, no už lebo gu mladimu zätovi, a kotrá zas roďina (nevestina), ta gu mladé neveste. A to na obed bula káva bialá, ak sä pozhánäli, a koláše. To buli ťia pletence velkia. No ta sä najedli, no a potom starejší vihlásial, že sä ide na sobáš. No ta išli do kostela, zazvoneli (to sä aj zvonelo, ak išli na sobáš). No a spiavom išli. No ta ak išli, ta tiato (spievali): „Porezala som sä, bolí mä“, no, to viate, takia svadobňa.
Ešte pred kostelom, ta to zastáli muzikanti, to sä volalo Pustatina. A to cigáne hrali a tancovali, chlapi zostáli tuvon a to viviadali si takia ženi, kotria néšli na svadbu. To zmo už tak radi išli, bo nás viviadali, choci zmo aj nebuli na svadbe.
A ak zo sobášu išli, ta tak spiavali:
Zo sobášu idú z mladó nevestó...
Ej, vera som jä, mamo, ne vašä,
lem som šuhajova,
šva mä do smerti dochová.
No a potom ešte sä spiavalo, ak zo sobášu:
Tia bistränskia zvoni, ak tia pekne zvonä,
už našé Zuzanke partu z hlavi zložä.
I partu, i venec, pre tebä mládenec,
a moje piareško, pre tebä diavečko.
No a potom sä spiavalo dló dedinó, to sä ako kus zastálo, kim tiato (ženi) spiavali, bo to zo sobášu sä išlo už. No a potom sä mladá nevesta otpitovala.
Vozi buli a na pervom voze bula jädliška, no a duchne, to zmo nemali ozdaj nábitki bohviaakia, dakodi dva šifoníre a hlädidlo stojäcia. No a na ťia šifoníre dávali duchne ženi a spiavali:
Sädajte na vaz, milí kochane,
nespomóže vám žädné plakáňe.
Plaš vám nespomóže,
koníčki vo voze už poprähané.
No a potom „Širokí järšok“, tú vari viate!
Širokí järšok, bistrá vodiška,
napoj mi, milá, muojho koníčka.
Jä ho nenapojím, jä sä koňa bojím,
bo som maličká.
No a šakovia to buli piasne. No ak už šli dedinó, jä som dló dedinó, bo jä som bívala na višnom koncu, ta spiavali:
Šibaj furmane, šibaj furmane,
štiri vraňa koňe pod namí.
Bo deläko šibat mámo.
No a potom, už ak prišli pred svekru, pred mladiho zäta, ta ak skladali tia duchne, no aj tia šifoníre poskladali, a spiavali ženi na voze:
Šervení kantár
na koníčku mám,
novotná mamko,
ak mä privítáš.
Privítaj mä slatko,
ti novotná mamko,
ved mä už tu máš.
No a taktom sä spiavalo, to herdo bulo dakodi!
Úryvok z voľného rozprávania pani Zuzany Dobošovej z Rožňavského Bystrého, v rožňavskobystranskom (gemerskom) nárečí
zapísal Mgr. Gabriel Rožai
Vysvetlivky k textu:
Hlavným poslaním vybraného úryvku je zachytenie rožňavskobystrianskeho nárečia, nie podrobný opis svadobných zvykov. Text svadobných piesní bol ponechaný v autentickej podobe, hoci nezachováva dôsledne znaky miestneho nárečia. Informátorka: pani Zuzana Dobošová „u Čipkajky“.
V texte je použitá zjednodušená fonetická transkripcia: z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu nezapisujem znelostnú asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, zachovávam teda morfematický princíp, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, kod som m. kocom, teráz m. terás ap. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó ap.), keďže v týchto prípadoch ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia (používa sa aj tvar tia), maťerä, ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, den. Ponechávam zapisovanie hlások ch, dz, dž. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem prevažne ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u . Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. Kurzívou v zátvorkách sú informácie doplnené zapisovateľom, pre lepšiu zrozumiteľnosť textu. Zvláštnosťou informátorkinej výslovnosti bolo, že pred hláskou h často nedochádzalo k úplnej znelostnej asimilácii hlásky z, napr. z hvari znelo temer ako s hvari, pozhánäli temer ako poshánäli (v texte som pre nejednoznačnosť ponechal z) ap. Namiesto očakávaného hläcteže (hľaďteže) informátorka vyslovovala hlästeže. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Slovník: hlästeže – pozriteže, hlavnice – vankúše, duchne – periny, pletenec (aj peräc) – svadobný koláč, gágoríki – cestovina do svadobnej polievky.

































Keď som prišiel na návštevu do rodnej obce Rožňavské Bystré a postretával svojich rovesníkov, vždy som sa akosi lepšie cítil, keď sa pri mne pristavili aj oveľa starší moji rodáci. Jednou z takých bola aj pani Zuzana Dobošová, za slobodna Sedláková. V čase môjho detstva sme bývali takmer oproti seba a prostredníctvom mojej starej mamy som často býval aj na ich ešte starom dvore u Majärä. Vždy, keď sme sa stretli, spomínala, ako si odložila okresné noviny Zora Gemera, kde je vyfotografovaná ako jedna z delegátok okresnej konferencie družstevníkov. Veď v tom čase patrila medzi najlepšie dojičky v bývalom rožňavskom okrese. Podstatné pre mňa bolo aj to, že okolo nej, kdekoľvek sme sa stretli, 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a