Ondrej Doboš
To tak bulo na svadbe veselo dakodi!
No, hlästeže, to tak bulo. Vo štvertok sä vila jädliška. Diauki aj s paropcí, paropci prinesli jädlišku z hvari. A to f stodole sä (robilo), no, de sä svadba robela, ta tam sä aj jädliška vila. Tam bula komédijä veliká, no. A ftodi vo štvertok sä aj postel vešiar obliakala.
Pre mladú nevestu. To buli šes hlavnice a dva duchne. Ťia museli but damasovo, šistia bialia. No a potom prišól mladí zät, aj z litrókó, a vivaleli ho ženi do posteli. Do posteli ho šmareli, no, to bula pamätka. A potom (v) pätok sä robeli vešiar gágoríki. No ta to ťia ženi robeli zas do pólnoci, aj dlukši sä robeli gágoríki, viate? Na poliavku. No a f sobotu rano, to ozda nebulo tak ako teráz, že herdia obedi! Dakodi noseli mliako, bo každí mál kravu. A to rano noseli mliako, no už lebo gu mladimu zätovi, a kotrá zas roďina (nevestina), ta gu mladé neveste. A to na obed bula káva bialá, ak sä pozhánäli, a koláše. To buli ťia pletence velkia. No ta sä najedli, no a potom starejší vihlásial, že sä ide na sobáš. No ta išli do kostela, zazvoneli (to sä aj zvonelo, ak išli na sobáš). No a spiavom išli. No ta ak išli, ta tiato (spievali): „Porezala som sä, bolí mä“, no, to viate, takia svadobňa.
Ešte pred kostelom, ta to zastáli muzikanti, to sä volalo Pustatina. A to cigáne hrali a tancovali, chlapi zostáli tuvon a to viviadali si takia ženi, kotria néšli na svadbu. To zmo už tak radi išli, bo nás viviadali, choci zmo aj nebuli na svadbe.
A ak zo sobášu išli, ta tak spiavali:
Zo sobášu idú z mladó nevestó...
Ej, vera som jä, mamo, ne vašä,
lem som šuhajova,
šva mä do smerti dochová.
No a potom ešte sä spiavalo, ak zo sobášu:
Tia bistränskia zvoni, ak tia pekne zvonä,
už našé Zuzanke partu z hlavi zložä.
I partu, i venec, pre tebä mládenec,
a moje piareško, pre tebä diavečko.
No a potom sä spiavalo dló dedinó, to sä ako kus zastálo, kim tiato (ženi) spiavali, bo to zo sobášu sä išlo už. No a potom sä mladá nevesta otpitovala.
Vozi buli a na pervom voze bula jädliška, no a duchne, to zmo nemali ozdaj nábitki bohviaakia, dakodi dva šifoníre a hlädidlo stojäcia. No a na ťia šifoníre dávali duchne ženi a spiavali:
Sädajte na vaz, milí kochane,
nespomóže vám žädné plakáňe.
Plaš vám nespomóže,
koníčki vo voze už poprähané.
No a potom „Širokí järšok“, tú vari viate!
Širokí järšok, bistrá vodiška,
napoj mi, milá, muojho koníčka.
Jä ho nenapojím, jä sä koňa bojím,
bo som maličká.
No a šakovia to buli piasne. No ak už šli dedinó, jä som dló dedinó, bo jä som bívala na višnom koncu, ta spiavali:
Šibaj furmane, šibaj furmane,
štiri vraňa koňe pod namí.
Bo deläko šibat mámo.
No a potom, už ak prišli pred svekru, pred mladiho zäta, ta ak skladali tia duchne, no aj tia šifoníre poskladali, a spiavali ženi na voze:
Šervení kantár
na koníčku mám,
novotná mamko,
ak mä privítáš.
Privítaj mä slatko,
ti novotná mamko,
ved mä už tu máš.
No a taktom sä spiavalo, to herdo bulo dakodi!
Úryvok z voľného rozprávania pani Zuzany Dobošovej z Rožňavského Bystrého, v rožňavskobystranskom (gemerskom) nárečí
zapísal Mgr. Gabriel Rožai
Vysvetlivky k textu:
Hlavným poslaním vybraného úryvku je zachytenie rožňavskobystrianskeho nárečia, nie podrobný opis svadobných zvykov. Text svadobných piesní bol ponechaný v autentickej podobe, hoci nezachováva dôsledne znaky miestneho nárečia. Informátorka: pani Zuzana Dobošová „u Čipkajky“.
V texte je použitá zjednodušená fonetická transkripcia: z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu nezapisujem znelostnú asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, zachovávam teda morfematický princíp, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, kod som m. kocom, teráz m. terás ap. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó ap.), keďže v týchto prípadoch ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia (používa sa aj tvar tia), maťerä, ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, den. Ponechávam zapisovanie hlások ch, dz, dž. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem prevažne ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u . Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. Kurzívou v zátvorkách sú informácie doplnené zapisovateľom, pre lepšiu zrozumiteľnosť textu. Zvláštnosťou informátorkinej výslovnosti bolo, že pred hláskou h často nedochádzalo k úplnej znelostnej asimilácii hlásky z, napr. z hvari znelo temer ako s hvari, pozhánäli temer ako poshánäli (v texte som pre nejednoznačnosť ponechal z) ap. Namiesto očakávaného hläcteže (hľaďteže) informátorka vyslovovala hlästeže. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Slovník: hlästeže – pozriteže, hlavnice – vankúše, duchne – periny, pletenec (aj peräc) – svadobný koláč, gágoríki – cestovina do svadobnej polievky.


































Keď som prišiel na návštevu do rodnej obce Rožňavské Bystré a postretával svojich rovesníkov, vždy som sa akosi lepšie cítil, keď sa pri mne pristavili aj oveľa starší moji rodáci. Jednou z takých bola aj pani Zuzana Dobošová, za slobodna Sedláková. V čase môjho detstva sme bývali takmer oproti seba a prostredníctvom mojej starej mamy som často býval aj na ich ešte starom dvore u Majärä. Vždy, keď sme sa stretli, spomínala, ako si odložila okresné noviny Zora Gemera, kde je vyfotografovaná ako jedna z delegátok okresnej konferencie družstevníkov. Veď v tom čase patrila medzi najlepšie dojičky v bývalom rožňavskom okrese. Podstatné pre mňa bolo aj to, že okolo nej, kdekoľvek sme sa stretli,
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-