Nárečím stredného Gemera sa vážne zaoberal aj známy zberateľ ľudových piesní a obyčají Ondrej Herich. Vymyslel popritom aj spôsob, ako napísať dlhé ä, ktoré je také príznačné pre tento kraj (ä). Dôsledne spracoval aj gramatiku predovšetkým sirkovského nárečia a v tomto uverejnil viacero príhod a spomienok. Známa sa v tomto smere stala jeho brožúrka Šva sä stálo, ši sä nestálo ... v Sirku, Mokré Lúke, ale aj inďe v Gemeri, ktorá vyšla v roku 2002. Obsahuje aj stručné nárečové slovníky zo Sirku a z Mokrej Lúky.
Naposledy, koncom roku 2012 vyšiel v Gemerskej Polome Slovník nárečových slov, výrazov, viet, krátkych próz, básní a spomienok. Som jedným z tých, ktorým sa Polomčania odvďačili týmto slovníkom, mne za to, že sa ich folklóru i obci venujem pravidelne na stránke Maj Gemer. Aj keď nie je to nijako obsiahla knižka, ale viem, ako vznikala a ukladala sa tak, ako o nej svedčí aj jej titulok. Spôsob našli v pravidelnom uverejňovaní toho, čo pomaly zaniká aj v tejto rázovitej obci horného Gemera, a pričinením niektorých snaživých ľudí z obce sa kus po kuse, článok po článku, ukladalo do ich obecných Polomských novín. Len vďaka tomu, že zopár zanietencov našlo ochotného starostu Jána Chanasa, ktorý ich v snažení podporil, vyšla 96 stranová brožúrka s takým obsahom. Väčšiu časť tvorí slovník nárečových slov z Gemerskej Polomy. Napočítali ich spolu až 1226. Aj keď sú jednotlivé slová našich gemerských nárečí spoločné, alebo dosť podobné, až teraz som sa dozvedel, čo po polomsky znamená bartechlík. Aby ste aj vy vedeli, tak je to podbradník. Alebo činčä? Vraj tak hovoria malému žriebäťu. A drajfúz je vraj železná podložka pod hrniec. Duršläg je dierkovač, misa s dierkami.
Tipnite si, čo je po polomsky kukurús. Predsa šiška. Tôva je vyliata voda, alebo aj veľa vody. Veru, nájdete v slovníku všeličo, čo ste možno inde ani nepočuli, alebo aj naopak. Podstatné je to, že takto sa polomské nárečie dlhšie udrží medzi ľuďmi a bude sa možno dlho používať. Niekde som dokonca čítal, že nárečím sa zaoberajú v základnej škole i žiaci, pre ktorých učitelia pomocou neho vyhotovili i učebnice. Môže to byť zaujímavé a podnetné i pre iné naše školy.Môžem na záver povedať, že som veľmi potešený týmto slovníkom z Gemerskej Polomy. Nájdeme v ňom ešte aj všeličo iné, čím sa podarilo pani Dane Červenákovej zostaviť túto knižôčku. Za ňou sa ukrýva množstvo práce autorov, ako sú: Jozef Galajda, Zuzana Kalinová, Emília Miškovičová, Zuzana Šimšíková, Mgr. Oľga Štrbová, rodina Ing. Jána Sáreníka, Zuzana Červenáková, Mária Hraneková, Zuzana Chanasová, Ing. Ján Kušnier, Ondrej Olexa, Mária Červenáková a mnohí iní, ktorí poskytli staršie fotografie zo svojho života, alebo obce. Bc. Stanislava Červenáková vkusne doplnila publikáciu o vlastné ilustrácie.
Dokonca spoznáte v tejto brožúrke aj chotárne názvy, a tak ľahko podľa nich zistíte, kde sa v chotári práve nachádzate. Ak poviete domácim, že chcete zájsť, napríklad Do Gäpšíka, alebo Jävrincovú, na Žďäriky, či Pod härb, ľahko vás tam navigujú. A viete, kto býva vo dvore u Kernäšky? Alebo u Findrônišky, u Pálikô, či u Chrienky? Že neviete? A to som spomenul len niečo z výrazov použitých v publikácii. Je v nej čo prečítať, spoznať i použiť. Odporúčam vám ju vziať do ruky a pozorne sa do nej zahlbiť. Mne sa už len prichodí poďakovať sa za tento slovník, ktorý som dostal z Gemerskej Polomy aj s venovaním od jej zostavovateľky. Veľmi si to vážim a oceňujem. Polomci, ďakujem!
Ondrej Doboš
{jcomments on}

































Nielen na Gemeri, ale pomaly po celom Slovensku sa v súčasnosti rozširujú zostavené slovníky nárečia jednotlivých obcí. Pravda, nie je to nič nového, lebo už oddávna si najmä Slováci žijúci v Uhorsku takýmto spôsobom chceli zachovať svoj rodný jazyk. Môžeme povedať, že aj takéto slovníky prispeli k tomu, že sa ľudia v jednotlivých regiónoch môžu pochváliť tým, s čím žili mnohé roky už ich predchodcovia. Na Gemeri sa takouto problematikou v minulosti zaoberal náš národovec Samo
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-