Nárečím stredného Gemera sa vážne zaoberal aj známy zberateľ ľudových piesní a obyčají Ondrej Herich. Vymyslel popritom aj spôsob, ako napísať dlhé ä, ktoré je také príznačné pre tento kraj (ä). Dôsledne spracoval aj gramatiku predovšetkým sirkovského nárečia a v tomto uverejnil viacero príhod a spomienok. Známa sa v tomto smere stala jeho brožúrka Šva sä stálo, ši sä nestálo ... v Sirku, Mokré Lúke, ale aj inďe v Gemeri, ktorá vyšla v roku 2002. Obsahuje aj stručné nárečové slovníky zo Sirku a z Mokrej Lúky.
Naposledy, koncom roku 2012 vyšiel v Gemerskej Polome Slovník nárečových slov, výrazov, viet, krátkych próz, básní a spomienok. Som jedným z tých, ktorým sa Polomčania odvďačili týmto slovníkom, mne za to, že sa ich folklóru i obci venujem pravidelne na stránke Maj Gemer. Aj keď nie je to nijako obsiahla knižka, ale viem, ako vznikala a ukladala sa tak, ako o nej svedčí aj jej titulok. Spôsob našli v pravidelnom uverejňovaní toho, čo pomaly zaniká aj v tejto rázovitej obci horného Gemera, a pričinením niektorých snaživých ľudí z obce sa kus po kuse, článok po článku, ukladalo do ich obecných Polomských novín. Len vďaka tomu, že zopár zanietencov našlo ochotného starostu Jána Chanasa, ktorý ich v snažení podporil, vyšla 96 stranová brožúrka s takým obsahom. Väčšiu časť tvorí slovník nárečových slov z Gemerskej Polomy. Napočítali ich spolu až 1226. Aj keď sú jednotlivé slová našich gemerských nárečí spoločné, alebo dosť podobné, až teraz som sa dozvedel, čo po polomsky znamená bartechlík. Aby ste aj vy vedeli, tak je to podbradník. Alebo činčä? Vraj tak hovoria malému žriebäťu. A drajfúz je vraj železná podložka pod hrniec. Duršläg je dierkovač, misa s dierkami.
Tipnite si, čo je po polomsky kukurús. Predsa šiška. Tôva je vyliata voda, alebo aj veľa vody. Veru, nájdete v slovníku všeličo, čo ste možno inde ani nepočuli, alebo aj naopak. Podstatné je to, že takto sa polomské nárečie dlhšie udrží medzi ľuďmi a bude sa možno dlho používať. Niekde som dokonca čítal, že nárečím sa zaoberajú v základnej škole i žiaci, pre ktorých učitelia pomocou neho vyhotovili i učebnice. Môže to byť zaujímavé a podnetné i pre iné naše školy.Môžem na záver povedať, že som veľmi potešený týmto slovníkom z Gemerskej Polomy. Nájdeme v ňom ešte aj všeličo iné, čím sa podarilo pani Dane Červenákovej zostaviť túto knižôčku. Za ňou sa ukrýva množstvo práce autorov, ako sú: Jozef Galajda, Zuzana Kalinová, Emília Miškovičová, Zuzana Šimšíková, Mgr. Oľga Štrbová, rodina Ing. Jána Sáreníka, Zuzana Červenáková, Mária Hraneková, Zuzana Chanasová, Ing. Ján Kušnier, Ondrej Olexa, Mária Červenáková a mnohí iní, ktorí poskytli staršie fotografie zo svojho života, alebo obce. Bc. Stanislava Červenáková vkusne doplnila publikáciu o vlastné ilustrácie.
Dokonca spoznáte v tejto brožúrke aj chotárne názvy, a tak ľahko podľa nich zistíte, kde sa v chotári práve nachádzate. Ak poviete domácim, že chcete zájsť, napríklad Do Gäpšíka, alebo Jävrincovú, na Žďäriky, či Pod härb, ľahko vás tam navigujú. A viete, kto býva vo dvore u Kernäšky? Alebo u Findrônišky, u Pálikô, či u Chrienky? Že neviete? A to som spomenul len niečo z výrazov použitých v publikácii. Je v nej čo prečítať, spoznať i použiť. Odporúčam vám ju vziať do ruky a pozorne sa do nej zahlbiť. Mne sa už len prichodí poďakovať sa za tento slovník, ktorý som dostal z Gemerskej Polomy aj s venovaním od jej zostavovateľky. Veľmi si to vážim a oceňujem. Polomci, ďakujem!
Ondrej Doboš
{jcomments on}
































Nielen na Gemeri, ale pomaly po celom Slovensku sa v súčasnosti rozširujú zostavené slovníky nárečia jednotlivých obcí. Pravda, nie je to nič nového, lebo už oddávna si najmä Slováci žijúci v Uhorsku takýmto spôsobom chceli zachovať svoj rodný jazyk. Môžeme povedať, že aj takéto slovníky prispeli k tomu, že sa ľudia v jednotlivých regiónoch môžu pochváliť tým, s čím žili mnohé roky už ich predchodcovia. Na Gemeri sa takouto problematikou v minulosti zaoberal náš národovec Samo
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.