Ak sä dakodi po järmokoch chodelo
Po järmokoch zmo chodeli, vera, namojdušu! Jä trímala voli, otec tajšli pomedzi statki. „Kod príde dáki kupec, ta telo a telo zacen,“ mi povedali. „A jä idem,“ pódá, „akia ceni sú,“ póda, „pomedzi statki.“ Potom mi takí velikánskí naranč donesli, jój, ešte aj dnes ho pamätám! To dakodi de, ta to bulo barz veliká vzácnos! – A na pešo chodeli až hín do Jälšävi! Na järmok. Alebo do Dopšiné. – Do Košicoch! – No, a zo statkamí! – Jä som velé razi bula z ocom na järmoku, zo statkí, aj kravu kupovali, aj predávali, aj bíki. Aj viaš, de buli otec na järmoku? F Putnoku! – A jä som bula pre kravu už ťiaž z ocom, bo bulo treba jú ako pohánät, takia ď(i)avšä: na Malé Slavoške! – A mi zmo ráz šikovali s Krásné Horki z ocom, tak zmo jú pásli tävon po šancoch. – A jä som išla na Hron už, no, som šoférovala, a krava sä nekúpela, nevibrali otec, pingálku chceli, barz. A prišla mla na Dopšinskom kopcu, ale taká, luďe, šva ste mohli krájät! Jä nevidela niš! A otec mi volajú: „Zuza, ved si pouťiaraj to sklo na tom motoru!“ „Ta jä mažem, reku, uťiarat,“ bo oni na zatku sedäli, „kod to, reku, mla!“ – A ženi chodeli na järmok na kapustu. A tävon bremäná vlekli! Ďune, kapustu. – F sobotu mat nám tajšli. – A jä ich fše išla šekat do Hrabini!
Šva sä stálo na Nižnich lúkoch
Joj bože, len ráz sä pamätám, báči u tuló* prišli do nás, voli buli f chliave, ale chlapi nebuli: „Ta, Zuska, ta len hibaj dovias seno!“ Jä, reku, ak jä vaz nakladem, perví raz som vaz kládla! Tu na Nižňia lúki. To búrka išla taká! A chlapi buli na baňi! Ťiato – bugáre len tak hrízli! No ta pravdaže, voli nechceli stát! To telo bugáre buli na nich ak poraza! Ta jä nabok nakládla vaz! Bo to kod ti stojä rovno voli, ta vedlä tich voloch vidíš postredok. Bo už ak si zakriješ léše, ta už nevidíš, de vikladáš, na kotrú stranu kelo. Ta psó hambó zmo, luďe dobrí, prišli, bo tam taká porazená cesta bula, šez tú Volácha zahradu, a potok ťiakól tam, a skali... – Potok bulo treba prejs. – No ta potom som prišla pred Rakadó a odrazu tak zhurklo, ešte pod Rakadójom, šitko na edon bok! Caló dedinó, ak zmo išli, ta tak nám visälo. Jä len tak terpla, reku, kobi len da(j)ak vitrímalo, kim prídemo domó! Bo zmo zapásali s pavuzom, no ale šva s toho, kod na edon bok bulo nakladeňia. Ta ale lem na dvore, už tam kus viši ak chodeli, ta tam zhurklo to šitko.
_______________
* Báči u tuĺó = bo, viate, spološňia dvori buli. A tí nižní, šva bívali oproti sebä, tak tí buli u tuló a mi zmo buli u tuhor.
Na prätkoch
A buli prätki a prišli kohúta piac paropci. Viťähli tot len (ľan) s kuželi a na palicu pokruťeli a do pecinki štúreli (pecinka, to je naspotku, šva padá popel dló). Kohúta pekli. A každí zaplúl a štúreli do popla. A to sä tot popel obondäl okolo toho. A potom: „Täcik, nemtäcik?“ (Že ši sä mu páší tá ďiavka.) A kod pódal, že nemtäcik, ta toho kohúta musial opcat, toho poploviho, šva búl tam f pecinke. Takto išól za dvere a: „Visím, visím, pre koho?“ Povedál mäno (dievky). A tá ho musela is opcat. Poopcávali sä a išla ho vimenit, a kod van visäl, zas visäla ona: „Visím, visím, pre Jana!“ Kotor sä jé pášial alebo jemu kotrá sä pášela. Ale daedná nechcela is, sä hambela, no tak jé dali toho kohúta opcat. Aj toto zaspiavali, že:
U Lorkové na rohu
visí žaba za nohu.
Chto s té žabi otkúsi,
tú Mariju vzät musí.
A tot Andro otkúsial
a tú Mariju vzät musial.
Jä takia ďiavšä bula, malia, a pod oblokom buli títo paropci. A vi ste tam ši prätki, ši šva ste robeli, jä to už neviam, lem ak som spiavala, že:
Pod obločkom viskakuje,
štiri groše ukäzuje,
štiri groše, paprika,
ši mä rada Marika.
Rada, rada, nerada,
ti si starí, jä mladá.
Nó, ta to niš takia prätki, ale kod bulo štatárijum! A mi chodeli na prätki! Nebulo slebodno nikomu is po dedine. A jä taká bula fše smelá. Najväc zmo chodeli do Brädášä gu Zuze. Ťój, tam sä to odohrávalo takia fšelijakia. A už zmo si obloki z duchnamí pozakrívali a tak zmo. Ale zmo museli dávat pozor, ak zmo išli domó, bo abi nás búl dachto zhaltovál, ta hotovo!
A zo strachotí! Hej, na prätki sä zo strachotí chodelo! Poobliakali sä (dvä, trä alebo aj štirä) na ednich prätkoch na strachoti a pochodeli po druhich prätkoch, bo to po väc domoch takto sä prädlo. Prätková chižä bula!
Slovník:
bugáre – ovady
hrenok – hrniec (od slova „hrnok“)
chibaj – iba
léše (sing. léš) – žŕdky podopierajúce rebriny na voze
mla – hmla
naranč – pomaranč
pavuz – žrď na upevnenie nákladu sena, snopov ap. na voze
strachoti – strašidlá, maškary
štatárijum – stanné právo
täcik – z maďarského slova „tetszik“ = páčiť sa (tak aj v Rožňavskom Bystrom)
vaz – voz
zhaltovat - zastaviť
Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia, choďial (vyskytuje sa i tia, chodial), maťerä ap., ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, robit. Hlásky ch, dz, dž nezapisujem špeciálnymi znakmi, ale ponechávam ich v uvedenej podobe. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, ide o doplnenie informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok. Zapísané v roku 2009.
Text a foto:
Gabriel Rožai
{gallery}kultura/narecie/2{/gallery}
{jcomments on}


































(Z humorných i dramatických spomienok M. Hlaváčovej, H. Hlaváčovej a Z. Birkovej, rodáčok z gemerskej obce Rakovnica.)
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-