(Z humorných i dramatických spomienok M. Hlaváčovej, H. Hlaváčovej a Z. Birkovej, rodáčok z gemerskej obce Rakovnica.)Ak sä dakodi po järmokoch chodelo
Po järmokoch zmo chodeli, vera, namojdušu! Jä trímala voli, otec tajšli pomedzi statki. „Kod príde dáki kupec, ta telo a telo zacen,“ mi povedali. „A jä idem,“ pódá, „akia ceni sú,“ póda, „pomedzi statki.“ Potom mi takí velikánskí naranč donesli, jój, ešte aj dnes ho pamätám! To dakodi de, ta to bulo barz veliká vzácnos! – A na pešo chodeli až hín do Jälšävi! Na järmok. Alebo do Dopšiné. – Do Košicoch! – No, a zo statkamí! – Jä som velé razi bula z ocom na järmoku, zo statkí, aj kravu kupovali, aj predávali, aj bíki. Aj viaš, de buli otec na järmoku? F Putnoku! – A jä som bula pre kravu už ťiaž z ocom, bo bulo treba jú ako pohánät, takia ď(i)avšä: na Malé Slavoške! – A mi zmo ráz šikovali s Krásné Horki z ocom, tak zmo jú pásli tävon po šancoch. – A jä som išla na Hron už, no, som šoférovala, a krava sä nekúpela, nevibrali otec, pingálku chceli, barz. A prišla mla na Dopšinskom kopcu, ale taká, luďe, šva ste mohli krájät! Jä nevidela niš! A otec mi volajú: „Zuza, ved si pouťiaraj to sklo na tom motoru!“ „Ta jä mažem, reku, uťiarat,“ bo oni na zatku sedäli, „kod to, reku, mla!“ – A ženi chodeli na järmok na kapustu. A tävon bremäná vlekli! Ďune, kapustu. – F sobotu mat nám tajšli. – A jä ich fše išla šekat do Hrabini!
Šva sä stálo na Nižnich lúkoch
Joj bože, len ráz sä pamätám, báči u tuló* prišli do nás, voli buli f chliave, ale chlapi nebuli: „Ta, Zuska, ta len hibaj dovias seno!“ Jä, reku, ak jä vaz nakladem, perví raz som vaz kládla! Tu na Nižňia lúki. To búrka išla taká! A chlapi buli na baňi! Ťiato – bugáre len tak hrízli! No ta pravdaže, voli nechceli stát! To telo bugáre buli na nich ak poraza! Ta jä nabok nakládla vaz! Bo to kod ti stojä rovno voli, ta vedlä tich voloch vidíš postredok. Bo už ak si zakriješ léše, ta už nevidíš, de vikladáš, na kotrú stranu kelo. Ta psó hambó zmo, luďe dobrí, prišli, bo tam taká porazená cesta bula, šez tú Volácha zahradu, a potok ťiakól tam, a skali... – Potok bulo treba prejs. – No ta potom som prišla pred Rakadó a odrazu tak zhurklo, ešte pod Rakadójom, šitko na edon bok! Caló dedinó, ak zmo išli, ta tak nám visälo. Jä len tak terpla, reku, kobi len da(j)ak vitrímalo, kim prídemo domó! Bo zmo zapásali s pavuzom, no ale šva s toho, kod na edon bok bulo nakladeňia. Ta ale lem na dvore, už tam kus viši ak chodeli, ta tam zhurklo to šitko.
_______________
* Báči u tuĺó = bo, viate, spološňia dvori buli. A tí nižní, šva bívali oproti sebä, tak tí buli u tuló a mi zmo buli u tuhor.
Na prätkoch
A buli prätki a prišli kohúta piac paropci. Viťähli tot len (ľan) s kuželi a na palicu pokruťeli a do pecinki štúreli (pecinka, to je naspotku, šva padá popel dló). Kohúta pekli. A každí zaplúl a štúreli do popla. A to sä tot popel obondäl okolo toho. A potom: „Täcik, nemtäcik?“ (Že ši sä mu páší tá ďiavka.) A kod pódal, že nemtäcik, ta toho kohúta musial opcat, toho poploviho, šva búl tam f pecinke. Takto išól za dvere a: „Visím, visím, pre koho?“ Povedál mäno (dievky). A tá ho musela is opcat. Poopcávali sä a išla ho vimenit, a kod van visäl, zas visäla ona: „Visím, visím, pre Jana!“ Kotor sä jé pášial alebo jemu kotrá sä pášela. Ale daedná nechcela is, sä hambela, no tak jé dali toho kohúta opcat. Aj toto zaspiavali, že:
U Lorkové na rohu
visí žaba za nohu.
Chto s té žabi otkúsi,
tú Mariju vzät musí.
A tot Andro otkúsial
a tú Mariju vzät musial.
Jä takia ďiavšä bula, malia, a pod oblokom buli títo paropci. A vi ste tam ši prätki, ši šva ste robeli, jä to už neviam, lem ak som spiavala, že:
Pod obločkom viskakuje,
štiri groše ukäzuje,
štiri groše, paprika,
ši mä rada Marika.
Rada, rada, nerada,
ti si starí, jä mladá.
Nó, ta to niš takia prätki, ale kod bulo štatárijum! A mi chodeli na prätki! Nebulo slebodno nikomu is po dedine. A jä taká bula fše smelá. Najväc zmo chodeli do Brädášä gu Zuze. Ťój, tam sä to odohrávalo takia fšelijakia. A už zmo si obloki z duchnamí pozakrívali a tak zmo. Ale zmo museli dávat pozor, ak zmo išli domó, bo abi nás búl dachto zhaltovál, ta hotovo!
A zo strachotí! Hej, na prätki sä zo strachotí chodelo! Poobliakali sä (dvä, trä alebo aj štirä) na ednich prätkoch na strachoti a pochodeli po druhich prätkoch, bo to po väc domoch takto sä prädlo. Prätková chižä bula!
Slovník:
bugáre – ovady
hrenok – hrniec (od slova „hrnok“)
chibaj – iba
léše (sing. léš) – žŕdky podopierajúce rebriny na voze
mla – hmla
naranč – pomaranč
pavuz – žrď na upevnenie nákladu sena, snopov ap. na voze
strachoti – strašidlá, maškary
štatárijum – stanné právo
täcik – z maďarského slova „tetszik“ = páčiť sa (tak aj v Rožňavskom Bystrom)
vaz – voz
zhaltovat - zastaviť
Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia, choďial (vyskytuje sa i tia, chodial), maťerä ap., ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, robit. Hlásky ch, dz, dž nezapisujem špeciálnymi znakmi, ale ponechávam ich v uvedenej podobe. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, ide o doplnenie informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok. Zapísané v roku 2009.
Text a foto:
Gabriel Rožai
{gallery}kultura/narecie/2{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).