(Úryvok z práce - Samo Tomášik: Pamätnosti Gemersko-Malohontské)
{jcomments on}
nedeľa, 19 február 2012 18:35
Už Samo Tomášik tvrdil, že temer každá dolina v Gemeri má svoje podnárečie Doporučený
Napísal(a) Samo Tomášik
Samo Tomášik: „Každá temer dolina v Gemeri má svoje podnárečie. Malý Hont a dolina Balogská hovorí nárečím od zvolensko-novohradského málo rozdielným; ale už Horný, čiže Gemerské Pohronie má svoj vlastný prízvuk a svoje podnárečie, a zase doliny Muráňska, Ratkovská, Štitnícka a Rožňavská má každá svoje zvláštnosti v nárečí. Vôbec riecť sa môže, že v reči gemerského ľudu mnohé sú rusismy a polonismy, ku pr.: burjan, žmeň, kvjačja, ješč, pič, spač, varič, sadžic; ja som búl; po zemplínsky: jašmy bul atď., čo sa dá ľahko vysloviť. Veď už pred príchodom Maďarov Slováci na hornej Tise súsedili s Malorusmi, svojími pobratimcí, a zase zo spišskej strany s Poliakmi; keď sa ale
Maďari ako klin medzi ních vrazili, hore Šajavou a Hornádom, rozlúčili ich natoľko, že gemerskí Slováci napotom už s pobratimci Malorusmi viac temer ani do styku neprišli; naproti tomu ale Slováci šarišskí, abaujskí a zemplínski od Gemercov odtrhnutí, s Poliakmi a Malorusmi do najbližšieho styku prišli, a keď potom ešte v rozličnej dobe, zvlášte po tatárskom spustošení cez priesmyky Karpatov prichodili väčšie i menšie roje pobratimcov poľských a maloruských, ktorí sa medzi nimi usadili a v jedno pomiešali, utvorili zvláštne nárečie šárišsko-zemplínske, ktoré p. Záborský vôbec sotácskym menuje. Pri tom všetkom najdeš v Gemeri tie isté národné piesne, porekadlá, detinské hry, povery, obyčaje, ba i tie isté mená ovocných druhov jabĺk a hrušiek, a podobné maličkosti, ako vo vzdialenom a odtrhnutom od nás Šariši a Zemplíne, na znak toho, že sme pred tisícročím boli spolu jedon nerozdielny národ, jedna reč, a dá Bôh i zostaneme.“
Zverejnené v
Nárečie
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.