Verkolák, čuó deti si pojeduól
Edná mat bula aj otec a mali tri diévčetá. Ednú volali Hanča, Marinka a Zuska. Vón tot verkolák bívál v huôroch a prišuôl domó ku žene. To búl jé múž a povedál jé, abi s nim ich pustila, že vón vie veléi jahodi. Ta pustila najstaršú. A vón ak jú šikovál, ta se ho opitovala:
- Apo, de to me vedete?
- Neboj se, mojä diéuko, hned tu prídemo.
A vón jú došikovál ku edné peci, tam nakláduól ohen a käzál jé sednút na lopatu, že jú bude kolísat a šmirgnúl jú do peci a ona tam zhorela, upekla se. A vón jú zožrál.
A zas išuól nazád ku té žene a povedál, aby poslala druhie diéuče, bo že tam velé jahodi. Ta mat nechcela už poslat. Ale jú vivábiél, že veléi naobiérajú a že tak prídú. Ta išla aj tá, a aj tu tak spraviél ako tú peršú. Potem ešče aj pre tú tretú išuól, že abi dala skoro prieti nich, bo že velé nesú, že im teško.
A mat nechcela, ale prieti nich pustila. Ona išla, ta:
- De sú, de sú tié sestri?
Ta že lem abi kus delé išla, že tam sú. Až jú tam došikovál do té huóri.
Povedál jéi tak, že abi si sedla na fúrik, že jú bude vozit. A ona si nechcela, že ona nezná, abi si peršie vón, že abi jé ukäzál ak si má sednút. Ta vón si sednúl, že takto abi si sedla a ona skoro ulapila a viverhla verkoláka do peci a ona se pustila na útek a utekala kím vládala a prišla na ednú lúku. Vón nezhoriel, lem se popáliél a začäl jú nahánet. Ak už búl nedeleko né, ta zoblekla si kamžu a šmarila napred neho a povedala mu:
- Verkoláku, dotedi me neulapíš, kím tú kamžu nepoterháš na pantlíki a zas takú nespravíš aká bula.
No ta se zabaviél a potem zas delé za nou utekál a ag jú mál ulapit, ta mu šmarila hrebién a že abi taká huóra pred ním hustá narosla, ak sú tié zuby a že kím tú huóru neviseká a zas jú nazád takú nezrobí:
- Ta me dotedi neulapíš!
A ona utekala delé a prišla na ednú velikú lúku a tam seno, kopki, tak si pod najmenšú sedla a vón priletiél za nou a šitki ich poprevracäl, chibaj tú najmenšú nahál a tak si povedál:
- Ket nebula pot tima, ta uš aj pot tó maló nebude.
A tam prišli páni na polovačku, grófi, a jedli tam a mali zo sobó aj psíčka a jemu metali. Ale psíčok nezožrál, ale fše vzäl do piska, stratiél se. Rás povié gróf, že tot psíčok fše beží. Ta mu ešče šmarili a išli za ním merkovat. Vón bežiél ku edné kopke a tam lem visterčilo ruku a vzelo si s piska psíčkovi.
A gróf išuól a povedál:
- Tak, ked si dobrié, ta pot von, a ket si zlié, ta strelím do tebe.
A ona mu zavolala:
- Jä som dobrié, ale som holá:
A vón jé zobliékuol plášt a povedál jé, abi se ukrútila a vinšla. Ta ona potem vinšla a ag vinšla von, ta ona bula taká pekná, že se mu zapáčila a potem jú vzäl do svuojho domu a zäl si jú aj za ženu, ale ona mu povedala, že lem tak ide za neho, ked nikdi nijakiého žobráka neprenocuje. Ta vón jé to prislúbiél. Oni mali aj deti. Dvoch chlapcoch. A prišuól se pítat eden chudobní žobrák na noc. Ale tam ho prenocovat nechceli, bo mali roskes, že neslobodno, a vón se pítál, že ket aj pod ohniskom. Ta potem se lem vtähnúl do popelné dieri. A pani spala zo dvoma chlapcí a rano ak stanúli, ta najšli obidvuóm hlavi odrazánié. Ta se stál hurk, že chto bi to búl. Ta povedál tot starí žobrák, že pri kom najdú velkí nuóž, ta ten hlavi odrezál. Tak hledali, ta najšli pot paninó hlavó a ona plakala a pred mužom se pítala, že to ona je neviná. Ale vón jé otpustit nechciél, tak jé otnúl ruki od loktoch a že čuô má s nó robit. Ta se prihlásiel tot žobrák, že bi jemu jú dali do moci, že vón s nó zrobí čuó sám chce. Ta jé uväzali tie deti do plachotki a dali jé ich na cherbet a ona plačúci musela tajst s nim. Ftedi ona poznala, že to tot verkolák.
A vón jé povedál:
- No, už si ti v mojé ruke, nepametáš, ket si me do té peci šmarila, uš te jä terás o život prinesem.
A višikovál jú do edné velké huóri, nad ednú priepast a tam jé zas tot fúrik zrobiél a že jú bude vozit. Ale ona nevedela, ak si má sednút na neho, ta mu povedala:
- Ukešte mi, ak si to mám sednút.
Ta vón jé ukäzál, sednúl si a ona ho popchla tima čuntami a spadnúl do té priépasti, de vón jú chciél šmarit a tam se plámál šitok.
Ale ona nemala ruki, ta bi bula bars pila vodu, ta išla ku edné studničke a tam búl eden starec, ta jé povedál, že abi mu podala vodu. A ona, že ved bi mu podala, ale že ruki nemá. A vón, že lem abi se zohla do té studnički.
A ona ak se zohla a tié čunti pomočila, ta jé ruki narosli a tak se už aj ona potem napila.
A ona se tä motala, prišla na ednú cestu a tä chodili vozi a tam buli mladié hadíki a buli rozmläždenie a ona se prizierala ag išuól starí hád a niesuól v pisku ednú zelinku a hadíki pomazál a zložiel dovedna, ta se zroslo, ožili.
Ta ona potem zložila tie jé deti a tiéž im tak po gargoch pomazala a proložila im hlávki, ta se im zroslo a zostál im zlatí pásik na gergu. A ona se potem tam motala a prišla až gu ednomu domčku, de bívál tot starí pústovník, čuó si jé käzál tié čunti zamočit do té studnički. Ta ona se mu pítala, abi jú zäl do toho domčku. Ta vón jú zäl s tima detmi a bívala tam.
Rás prišla edná hrúza a tam buli na polovačku páni. A eden zablúdiél cestu. Tak prišuól aš ku tomu domčku a klopál, abi mu otvorila, ale ona nechcela, bo se bála, že ona je lem sama, ale potem se jé lem pítál, ta mu otvorila. Že vón prišuól na polovačku, že vón je tot a tot pán, ta ona ho poznala. Ale ona se mu nedala do známosti. A vón prišuól aj zo sluhom. A vón si lehnúl na postiél a sluha lem na zem a ona hor bula a šila a tié deti se bavili. A vón búl zunovaní, ta usnúl. Ta mu letela s posteli noha. Chlapci jé povedali, abi im rosprávela prípovietku.
- Ag, že jä vám budem, ved vi ste samá prípovietka. Tam si chot ocovi nohu zodvihnút, bo mu visí s posteli.
A potem aj ruka mu spadla, tak zas tak povedala:
- Spadla vám ocovi ruka, chote mu jú zodvihnút.
A tot slúha, toto šitko sluchál a ráno, ak stanúli, ta tajšli het a slúha povedál pánovi, že čuó vón tam slišiél, že ket se pán obracäl, ta že ag mu spadla ruka, lebo noha, ta povedala detuóm, že abi išli ocovi nohu aj ruku zodvihnút. A vón to verit nechciél.
- Dočkaj, ešče pôjdemo skúsit.
Ta zas tak išli aš ku tomu domčku a pítali se na noc. A uš potem ani pán nespál a zas si tak spúščäl a lem sluchál, že čuó to rosprávä a potem si uš spustiel hlavu a ona povedala, abi mu aj hlavu zodvihli a deti jé povedali:
- Pote mamo vi, bo nám se nadá.
Ta ona stanúla a išla im pomahat a ag mu jú dvíhala, ta vón skočiel a ftedi jú poznál, že je to jeho žena. A potem se jú opitovál, že ag ona zostála pri živote. Ta ona virosprávela šitko a vón se jé pítal za odpustenie, abi mu odpustila. A potem išuól po kone a vzäl si jú nazát domó. A žijú aj podnes, ked neumreli. Ta vera.
Slosäriková, rod. Dovcová, 24-ročná, žila len v Nižnej Slanej
(Zdroj: Martin Gallík, Za cisára pána, MS Nižná Slaná, 2018)































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-