Materinský jazyk je silným nástrojom na zachovanie a rozvoj nášho hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva. Učenie sa v materinskom jazyku zlepšuje porozumenie, angažovanosť a kritické myslenie a zároveň je aj mostom k ovládaniu iných jazykov. Pokiaľ ovládame materinský jazyk, sme schopní sa potom naučiť aj iné. Tým najlepším pomocníkom na zvyšovanie úrovne komunikácie v spisovnom slovenskom jazyku je určite čítanie. Čítanie rozvíja jazykový prejav, obohacuje slovnú zásobu a významne pomáha k správnemu používaniu pravopisu a poznávaniu gramatickej stavby jazyka. Vytvorme si preto citový vzťah ku knihám, veľa čítajme a veďme ku každodennému čítaniu kníh aj naše deti. K správnemu používaniu slovenčiny, najmä v písomnom styku, pomáhajú viaceré jazykovedné príručky, prístupné v knižnej forme, ale aj online na internete. Slovenské slovníky.
Stáročia boli materinským jazykom nárečia. Zachytávali celé kultúrne a intelektuálne dedičstvo, ktoré sa hromadilo stovky rokov naprieč generáciami. Je v nich ukrytá história nášho jazykového vývoja a na jeho zachovaní majú podiel ľudia, ktorí ním rozprávajú (i keď dnes stále menej). Nemalú úlohu tu zohrávajú výskumníci, zberatelia jazykových prejavov. Vďaka nim sa aj na Slovensku v písomnej forme zachováva krása našich nárečí a je prienikom miestnych nárečí do každodenných neformálnych hovorených prejavov aj obyvateľov gemerského regiónu. Jedným z významných slovenských dialektológov, zberateľom a propagátorom nárečí bol profesor Štefan Tóbik (1909 – 1969), rodák z gemerského mestečka Hnúšťa. Jeho trojzväzkové dielo Gemerské nárečia 1/3 obsahuje vyše päťsto textov zo slovenských obcí horného a stredného Gemera. Pripomeňme si preto z tejto knihy niektoré ukážky nárečia, ktorým sa dorozumievalo pôvodné obyvateľstvo na území Gemera a Gemera-Malohontu.
Čierna Lehota (okres Rožňava)
... A van se spítá: „A ska̋že sťe vi, dobrí ľuďe?“ A mi zmo mu otpovedali: „Hín z Gemerské.“ A van na to si zďíchnúl: „É, ve som ja̋ sťa̋t dakoďi choďil! Ši viaťe chto som ja̋?! Ja̋ som ostál ešťe z Jánošíkové banďi. Ta povedá a s kotré že sťe ďeďini? Ďe bíváťe?“ „Ta povedá, mi tu bívamo, volá se naša̋ ďeďina Šiarná Lehota.“
(úryvok z rozprávania 70-ročnej Márie Svačkovej 29. 3. 1966).
To tak chudobňamu šloveku aj z hrnka vikipí. – Nože chot prňast ťa konope s pajda dlókát! – Saďímo aj mi najva̋c len ťa gromple (= zemiaky). – Bašík se vara ňeuka̋zali ot todi! – Sedňiťe si tu po zemi, ňa na trávu! – Ve ťi dostaňeš, len domó príďi! – Doz bi bulo biaďi aj u nás naisťe, abi ňi táto fabrika! Bo zmo tu chudobňí luďe temer va̋c ako bohaťí. – Pon (= asi) trirošňa ďiťe má. – Som ja̋ dos se psoťi nadrvila.
(úryvky z rozhovorov so staršími v lete 1934 a 19. 7. 1937.
Drienčany (okres Rimavská Sobota)
Na Krnóki tot sä bú nahnevau na nich, tag ich dau krížen zez dolinu zahatač. A edná diärä bula tatan na Sliskua. Tag uš tó diäró ušó hät. Mau ednú džiäuku, tag jí nechoceu dač, tag ušli. Koi vräj mašku pusteu, tag na Sliskon vinišla. Ale šlovek vräj nemahó préč.
(úryvok z rozhovoru so staršími, rozprával báčo Ondro Šuanauceviä Pincik; zapísané v lete 1931 rukou)
Gočaltovo (okres Rožňava)
U Pulenó na toku smo spávali aj zo svekró. – Tag len tak klipkal ošamí ko prišól obzrút túto našú pšenic semká. – Maj starí se dos narobil na tich cestoch. – To na Krivú stredu zmo se dakodi várgali ďauki, paropci, tuž aj šitká šelet. – Na Lucu se zase noc merela, na pra̋tkoch. Ftodi ďaušetá pouctili paropkó. Muzika obišejne nebula. Len kukuric z makom jedávali. A paropci si donesli ište aj zúpi slami a tak na né spali dorana.
(úryvok z rozhovoru so staršími v lete 1955)
Jelšava (okres Revúca)
Ta to zmo mali takia pece tu f kuchine alebo aj na dvore. Tak zmo si porichtovali múku vešer a preosa̋li do korita. Korito na takich tragliškách bulo. Mi aj terás ešče doma pešemo chlebík, nám kupenskí nešmeká dobre. Potom zmo urobili kvas a zapravili. To se z otrúb robil takí pár, takia gulki. To se precedilo, dali se k tomu ešče aj droždže a tak se to s tim spravilo tot kvas. (...) Tuš tag zmo to dakodi piakli chleba.
(úryvok z rozprávania 61-ročnej Júlie Krištófikovej, 26. 7. 1954)
Klenovec (okres Rimavská Sobota)
Bú edon oťec a mau tri ďiouki. Bú dovec. Tak povedau najstaršej: „Poďže mi vraj, poť, ďiéuka moja, hlavu uš́esať!“ A ako mu hlavu š́esala, aňi ňezveďela, ľen ham! a už bula v žalútku. Prechltou ju. Potom zas zavolau sredňú: „Poďže mi vraj poť, ďiéuka moja, hlavu uš́esať!“ A zas aj tú prechltou ako tú prvú. Ostála mu už hiba najmlačia.
(úryvok z rozprávania 45-ročnej Zuzany Bencovej v lete 1930)
Muránska Zdychava (okres Revúca)
Tu najväcej len drevänie chiže jesto po vrchoch. Aj ťeras tam len takie robä. To ot spotku pozakladaju skali do fundamentou a tak potom uš cemrmani ťie breuna založä na ťe skali. Fše viši a viši sa to klaďe dookola a uš potom ag vinďe hor, da krokvänice a potom pribije krokvi na to. Murpangi su tam ťeš. Na ťe hräďi au tak popribijaju a po latach lebo šingle pribiju, lebo kiškami pošivaju.
(úryvok z rozprávania 61-ročného Šimona Simana 9. 8. 1956)
Ratkovská Lehota (okres Rimavská Sobota)
Koi som bú ešče parobok šesnácrošní, tag mä prišli povolač starší paropci, ež budú faša̋ngi, tánec, ež oni mä kcú za džiauša̋rä, ež budem volač džiauki na tánec. A ja̋ si mislím, šua he to bude za funkciä, ja̋ som ešče nigdaj netancovau, ež mä zavedú tia džiauki! Tak prišla nedelä. Od obedu som už išó volač, každú džiauku: Zusku, Marišku, Hanku.
(úryvok z textu 82-ročného Jána Ochata, pravopisne upravil Štefan Tóbik, jeseň 1968)
Rejdová (okres Rožňava)
... To jeden buu potpaliu chľeu, stodolu benzinom popoľevau a to potem tak horelo het, dlou se buu ohen obratiu. A uš šitko bulo doma zhromaždeno, aj siaťa, aj seno, otavi. A mlinar se tam ukiazau, tak za nim že zo sekerou behau. Chto zna, de se tam buu ziau tod mlinar ftodi. Ta priam na neho dosvečiu uš potem. A do Leopalda (= Leopoldova) ho ziali. To naraz zhorelo au (tu hľa) de ťe chiže, aj prez naž dvor de au ťe zatki, bo to bulo skorej nabudovano au tak na kope.
... Zakosi se rostriasu, potem se obraca, pohrebe se do kopencou, rozmece se do posťeli a kot je suchie se posklada do smikou (= kôp). – Misimo se s nima rečovat, dohvarat. – Ulapiala se mu sucha nemoc (= suchoty). – To lem taka lesa s pruťa.
(úryvok z rozhovoru so staršími obyvateľmi 9. 7. 1936)
Čo zmo museli spravit, abi strigi nechodili... To zmo mali takie dreveňe stoli, zmo museli naškriabat zo štiroch rohou taki prach a to se dalo krave, abi porabiat neprišla striga. A jak zmo mutili zbienku, ta zmo dali nuož, abi neprišla striga. A ked se otelila krava, ta bochran dakomu dačo požičit. Bo to dakodi zmo si išli aj krušok chleba, aj pou chleba požičit ku susedovi, aj vajco, aj čo, ta bochran požičit, ftodi, ked se krava otelila. A ked bi dachto vam lebo buu vajco priňesou, ta ponad dach zmo do druhieho dvora ho rutili, bo že to vam porabiat prišou.
Roštár (okres Rožňava)
Ja̋ už mám sedemdesa̋tosem rokó mi budú v januáru deva̋tom. Volám se Ján Sliuka. Tu som se narodil, tu v Rošta̋ru. Ale na majetku zmo robili fše. Ale sprežní (záprah) statok zmo nemali, tak zmo potom prišli sem z ocouskiho. Ešte kim zmo tam buli dovedna, brata̋ zmo buli tra̋, tag majetok zmo si podelili. Ja̋ som prišól sem bívat, aj edon druhí brat, ale tot je na Hankové, totot se tam oženil a toto predál potom.
(rozprával 78-ročný Ján Slivka 27. 9. 1967)
Štítnik (okres Rožňava)
Kobi to hor stanúli títo lude ča umrúli, ča bi tí povedali na totot svet? – Oni su eštek ni takí starí, mojo dite. – Blízo vo ftorok prídú. – Tag ju van tag nahál. – Vidíš, popržlil si si ruku, neplač! – Ag idú ta̋ taló do Rozložné. – A či vida̋ ag van lúča̋ ťa skali sem? Beťár edon, počkaj len! – Štiknickí dohán búl bars fajní. – To je proti srca, dobre mu neviskokne vonkát.
(úryvok z rozhovoru so staršími 5. 7. 1943)
Rožňavské Bystré (okres Rožňava)
Dakodi, ak sä aj ja̋ pamätám, tak zmo na den Jána aj cicijániki páleli, paropci aj ďiauki. To, veda̋, najva̋cé len v nedelu vešiar páleli. To sä tak pozhánäli a vzäli ednú käšku, dali si ju na palicu, zapáleli a tag išli dedinó. A pritom si spiavali: Jánik náš, Jánik náš, de tä pálit mámo, de tä pálit mámo? Na postriat dedine, na pekné deteline, na dobré deteline.
(úryvok z rozprávania 53-ročnej Zuzany Tomkovej 16. 8. 1955)
Nárečie zohráva dôležitú funkciu v živote spoločnosti. Zachovajme z neho to, čo sa ešte dá. Využime možnosť zachrániť jazykový odkaz storočí pre dnešnú i budúcu generáciu.
O jazyky – najmä o ten vlastný, materinský, sa treba starať, používať ho, opatrovať a chrániť. Dajme mu preto náležitú pozornosť a oslávme ho 21. februára!
Spracovala Marta Mikitová
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/narecia/item/12884-ukazky-gemerskych-nareci-ako-prispevok-k-medzinarodnemu-dnu-materinskeho-jazyka#sigProGalleria3d9608005b
































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-