Materinský jazyk je silným nástrojom na zachovanie a rozvoj nášho hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva. Učenie sa v materinskom jazyku zlepšuje porozumenie, angažovanosť a kritické myslenie a zároveň je aj mostom k ovládaniu iných jazykov. Pokiaľ ovládame materinský jazyk, sme schopní sa potom naučiť aj iné. Tým najlepším pomocníkom na zvyšovanie úrovne komunikácie v spisovnom slovenskom jazyku je určite čítanie. Čítanie rozvíja jazykový prejav, obohacuje slovnú zásobu a významne pomáha k správnemu používaniu pravopisu a poznávaniu gramatickej stavby jazyka. Vytvorme si preto citový vzťah ku knihám, veľa čítajme a veďme ku každodennému čítaniu kníh aj naše deti. K správnemu používaniu slovenčiny, najmä v písomnom styku, pomáhajú viaceré jazykovedné príručky, prístupné v knižnej forme, ale aj online na internete. Slovenské slovníky.
Stáročia boli materinským jazykom nárečia. Zachytávali celé kultúrne a intelektuálne dedičstvo, ktoré sa hromadilo stovky rokov naprieč generáciami. Je v nich ukrytá história nášho jazykového vývoja a na jeho zachovaní majú podiel ľudia, ktorí ním rozprávajú (i keď dnes stále menej). Nemalú úlohu tu zohrávajú výskumníci, zberatelia jazykových prejavov. Vďaka nim sa aj na Slovensku v písomnej forme zachováva krása našich nárečí a je prienikom miestnych nárečí do každodenných neformálnych hovorených prejavov aj obyvateľov gemerského regiónu. Jedným z významných slovenských dialektológov, zberateľom a propagátorom nárečí bol profesor Štefan Tóbik (1909 – 1969), rodák z gemerského mestečka Hnúšťa. Jeho trojzväzkové dielo Gemerské nárečia 1/3 obsahuje vyše päťsto textov zo slovenských obcí horného a stredného Gemera. Pripomeňme si preto z tejto knihy niektoré ukážky nárečia, ktorým sa dorozumievalo pôvodné obyvateľstvo na území Gemera a Gemera-Malohontu.
Čierna Lehota (okres Rožňava)
... A van se spítá: „A ska̋že sťe vi, dobrí ľuďe?“ A mi zmo mu otpovedali: „Hín z Gemerské.“ A van na to si zďíchnúl: „É, ve som ja̋ sťa̋t dakoďi choďil! Ši viaťe chto som ja̋?! Ja̋ som ostál ešťe z Jánošíkové banďi. Ta povedá a s kotré že sťe ďeďini? Ďe bíváťe?“ „Ta povedá, mi tu bívamo, volá se naša̋ ďeďina Šiarná Lehota.“
(úryvok z rozprávania 70-ročnej Márie Svačkovej 29. 3. 1966).
To tak chudobňamu šloveku aj z hrnka vikipí. – Nože chot prňast ťa konope s pajda dlókát! – Saďímo aj mi najva̋c len ťa gromple (= zemiaky). – Bašík se vara ňeuka̋zali ot todi! – Sedňiťe si tu po zemi, ňa na trávu! – Ve ťi dostaňeš, len domó príďi! – Doz bi bulo biaďi aj u nás naisťe, abi ňi táto fabrika! Bo zmo tu chudobňí luďe temer va̋c ako bohaťí. – Pon (= asi) trirošňa ďiťe má. – Som ja̋ dos se psoťi nadrvila.
(úryvky z rozhovorov so staršími v lete 1934 a 19. 7. 1937.
Drienčany (okres Rimavská Sobota)
Na Krnóki tot sä bú nahnevau na nich, tag ich dau krížen zez dolinu zahatač. A edná diärä bula tatan na Sliskua. Tag uš tó diäró ušó hät. Mau ednú džiäuku, tag jí nechoceu dač, tag ušli. Koi vräj mašku pusteu, tag na Sliskon vinišla. Ale šlovek vräj nemahó préč.
(úryvok z rozhovoru so staršími, rozprával báčo Ondro Šuanauceviä Pincik; zapísané v lete 1931 rukou)
Gočaltovo (okres Rožňava)
U Pulenó na toku smo spávali aj zo svekró. – Tag len tak klipkal ošamí ko prišól obzrút túto našú pšenic semká. – Maj starí se dos narobil na tich cestoch. – To na Krivú stredu zmo se dakodi várgali ďauki, paropci, tuž aj šitká šelet. – Na Lucu se zase noc merela, na pra̋tkoch. Ftodi ďaušetá pouctili paropkó. Muzika obišejne nebula. Len kukuric z makom jedávali. A paropci si donesli ište aj zúpi slami a tak na né spali dorana.
(úryvok z rozhovoru so staršími v lete 1955)
Jelšava (okres Revúca)
Ta to zmo mali takia pece tu f kuchine alebo aj na dvore. Tak zmo si porichtovali múku vešer a preosa̋li do korita. Korito na takich tragliškách bulo. Mi aj terás ešče doma pešemo chlebík, nám kupenskí nešmeká dobre. Potom zmo urobili kvas a zapravili. To se z otrúb robil takí pár, takia gulki. To se precedilo, dali se k tomu ešče aj droždže a tak se to s tim spravilo tot kvas. (...) Tuš tag zmo to dakodi piakli chleba.
(úryvok z rozprávania 61-ročnej Júlie Krištófikovej, 26. 7. 1954)
Klenovec (okres Rimavská Sobota)
Bú edon oťec a mau tri ďiouki. Bú dovec. Tak povedau najstaršej: „Poďže mi vraj, poť, ďiéuka moja, hlavu uš́esať!“ A ako mu hlavu š́esala, aňi ňezveďela, ľen ham! a už bula v žalútku. Prechltou ju. Potom zas zavolau sredňú: „Poďže mi vraj poť, ďiéuka moja, hlavu uš́esať!“ A zas aj tú prechltou ako tú prvú. Ostála mu už hiba najmlačia.
(úryvok z rozprávania 45-ročnej Zuzany Bencovej v lete 1930)
Muránska Zdychava (okres Revúca)
Tu najväcej len drevänie chiže jesto po vrchoch. Aj ťeras tam len takie robä. To ot spotku pozakladaju skali do fundamentou a tak potom uš cemrmani ťie breuna založä na ťe skali. Fše viši a viši sa to klaďe dookola a uš potom ag vinďe hor, da krokvänice a potom pribije krokvi na to. Murpangi su tam ťeš. Na ťe hräďi au tak popribijaju a po latach lebo šingle pribiju, lebo kiškami pošivaju.
(úryvok z rozprávania 61-ročného Šimona Simana 9. 8. 1956)
Ratkovská Lehota (okres Rimavská Sobota)
Koi som bú ešče parobok šesnácrošní, tag mä prišli povolač starší paropci, ež budú faša̋ngi, tánec, ež oni mä kcú za džiauša̋rä, ež budem volač džiauki na tánec. A ja̋ si mislím, šua he to bude za funkciä, ja̋ som ešče nigdaj netancovau, ež mä zavedú tia džiauki! Tak prišla nedelä. Od obedu som už išó volač, každú džiauku: Zusku, Marišku, Hanku.
(úryvok z textu 82-ročného Jána Ochata, pravopisne upravil Štefan Tóbik, jeseň 1968)
Rejdová (okres Rožňava)
... To jeden buu potpaliu chľeu, stodolu benzinom popoľevau a to potem tak horelo het, dlou se buu ohen obratiu. A uš šitko bulo doma zhromaždeno, aj siaťa, aj seno, otavi. A mlinar se tam ukiazau, tak za nim že zo sekerou behau. Chto zna, de se tam buu ziau tod mlinar ftodi. Ta priam na neho dosvečiu uš potem. A do Leopalda (= Leopoldova) ho ziali. To naraz zhorelo au (tu hľa) de ťe chiže, aj prez naž dvor de au ťe zatki, bo to bulo skorej nabudovano au tak na kope.
... Zakosi se rostriasu, potem se obraca, pohrebe se do kopencou, rozmece se do posťeli a kot je suchie se posklada do smikou (= kôp). – Misimo se s nima rečovat, dohvarat. – Ulapiala se mu sucha nemoc (= suchoty). – To lem taka lesa s pruťa.
(úryvok z rozhovoru so staršími obyvateľmi 9. 7. 1936)
Čo zmo museli spravit, abi strigi nechodili... To zmo mali takie dreveňe stoli, zmo museli naškriabat zo štiroch rohou taki prach a to se dalo krave, abi porabiat neprišla striga. A jak zmo mutili zbienku, ta zmo dali nuož, abi neprišla striga. A ked se otelila krava, ta bochran dakomu dačo požičit. Bo to dakodi zmo si išli aj krušok chleba, aj pou chleba požičit ku susedovi, aj vajco, aj čo, ta bochran požičit, ftodi, ked se krava otelila. A ked bi dachto vam lebo buu vajco priňesou, ta ponad dach zmo do druhieho dvora ho rutili, bo že to vam porabiat prišou.
Roštár (okres Rožňava)
Ja̋ už mám sedemdesa̋tosem rokó mi budú v januáru deva̋tom. Volám se Ján Sliuka. Tu som se narodil, tu v Rošta̋ru. Ale na majetku zmo robili fše. Ale sprežní (záprah) statok zmo nemali, tak zmo potom prišli sem z ocouskiho. Ešte kim zmo tam buli dovedna, brata̋ zmo buli tra̋, tag majetok zmo si podelili. Ja̋ som prišól sem bívat, aj edon druhí brat, ale tot je na Hankové, totot se tam oženil a toto predál potom.
(rozprával 78-ročný Ján Slivka 27. 9. 1967)
Štítnik (okres Rožňava)
Kobi to hor stanúli títo lude ča umrúli, ča bi tí povedali na totot svet? – Oni su eštek ni takí starí, mojo dite. – Blízo vo ftorok prídú. – Tag ju van tag nahál. – Vidíš, popržlil si si ruku, neplač! – Ag idú ta̋ taló do Rozložné. – A či vida̋ ag van lúča̋ ťa skali sem? Beťár edon, počkaj len! – Štiknickí dohán búl bars fajní. – To je proti srca, dobre mu neviskokne vonkát.
(úryvok z rozhovoru so staršími 5. 7. 1943)
Rožňavské Bystré (okres Rožňava)
Dakodi, ak sä aj ja̋ pamätám, tak zmo na den Jána aj cicijániki páleli, paropci aj ďiauki. To, veda̋, najva̋cé len v nedelu vešiar páleli. To sä tak pozhánäli a vzäli ednú käšku, dali si ju na palicu, zapáleli a tag išli dedinó. A pritom si spiavali: Jánik náš, Jánik náš, de tä pálit mámo, de tä pálit mámo? Na postriat dedine, na pekné deteline, na dobré deteline.
(úryvok z rozprávania 53-ročnej Zuzany Tomkovej 16. 8. 1955)
Nárečie zohráva dôležitú funkciu v živote spoločnosti. Zachovajme z neho to, čo sa ešte dá. Využime možnosť zachrániť jazykový odkaz storočí pre dnešnú i budúcu generáciu.
O jazyky – najmä o ten vlastný, materinský, sa treba starať, používať ho, opatrovať a chrániť. Dajme mu preto náležitú pozornosť a oslávme ho 21. februára!
Spracovala Marta Mikitová
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/narecia/item/12884-ukazky-gemerskych-nareci-ako-prispevok-k-medzinarodnemu-dnu-materinskeho-jazyka#sigProGalleria3d9608005b