V ďedžine zmo mali aj pasťíre, šva svine pásol. Pánboh via skä prišól do ďedžini, volali ho bašík Kilík. Merel len meťer ščiricečpeč, ale čižmi nosil dvanácki a na hlave šiarní kalap, ako Jánošík nosil.
Nemal nikoho. Aj pri tom remesle, šva robil, mu bulo otupno. Nemal mu kto ani uvarič, ani svine zahnač. A tak se rozhodnúl, až se ožení. Mal už možno 45 – 50 rokó, ale na tom nezáleželo. Ve bulo došč žian, šva bi aj za takiho šli. Van se rozhodnúl, až si pajďe na Hron ženu hledač. A tak aj spravil. Na ťia ednia šeťi, šva mal, si obliakol dĺhí starí kabát a hibaj ho na Hron na Pohorelú. A tak si tam vikrašoval v ťich velkich čižmách a f kalape až luďe zo dvoró len kukali a rozpráveli se: „Šo toto za pan, šo to za pan.“ A tot „pan“ si Hronku hnedž najšól, aj došikoval jú a už buli dvä.
Ďedžina mala aj obecniho kurnaza a tot slúžil, kím slúžil. Ale za Kilíka búl už aj tot starí, tak richtár rozhodnúl, až kurnaza treba zabič, meso visekač a aj pastírovi dač. Meso z kurnaza bars smrdelo, tak luďe ho nekupovali, aj se pokazilo.
Pasťírovi dali z toho kurnaze hlavu a tot jú prikäzal žene uvarič si f kotlu. Ak bula uvarená, malí chlap