Pri vešeri muzikanti kažďimu hrali pieseň, komu aká sa pášila. Kažďí položiu na tanier ďesať -, dvacaťpäť- alebo aj päďesátkorunášku. Ba kotor chlap chceu robiť gavaliera, ta šmariu na taňier aj stokorunášku. Tomu uš potom vyhrávali do ucha ňilen ednú, ale aj väcej piesní.
O pounoci prišlo šesť žien od roďišou mlaďéj. Za cestou spievali a ňesli zo sebou kolášou a trungu. Išli zavíjať mladú. Svokra už mala porichtovaňí šerveňí hantúšok, abi mali do šoho zaviť ňevestu. Skoréj kupovali delínki a pozďejší hrčie kažmírki. Mladú posaďili na vedro, do kotriho dau mlaďí peňaze pre prviho družbu. Ťen zobrau mlaďej venšok. Tot si schiťila dakotrá družica, kotrá sa kcela najskorej vidať. Nevesťe dali na hlavu hantúšok a oblekli šerveňí vigan. Žeňi pritom spievali šakovakie piesňe. Muzikanťi zašali hrať, edná s kucharok schiťila taňier a zašala vikrikovať, že šijá mladá. Tancujú s mladou, kto skríknúu moja mladá a na tanier šmariu peňaze.
Ňevesta tancovala aj hoďinu, kím ju šicá nevikrúťili. Naostatok ju schiťiu mlaďí zať, ale aj von museu hodňe zaplaťiť. Tak si mladá vitancovala chockeľo korún.
Potom bula druhá vešera, obišajňe šňicľa s krompeľamí. Dakotrí sa tak spili, že ňeveďeli o sveťe a išli spať. Dakotrí ešťe po pounoci dostáli dobrú náladu. Cigáňe vihrávali na rostrhnúťá. Starí kceli len samie čardáše a vera sa bavili aj do rana do siedmej. A ľuďe obstávali popod obloki aj do rana. Ag zaťáhli firhang na obloku, hňeď im odkäzali, že im šmará skalu. Aj ťim von sa furt ujšlo za svaďbi.
Po svaďbe bulo treba šúchať ďilinu, šo sa tancovalo a dnuká zas ponosiť šicok bútor, lebo dom pred hosťinou museli vipratať.
Zaznamenala Margita Hajdúková
v júli 1968
{jcomments on}