Miselo to bič došč dávno, ale sä ešče na to pamätám, koj prišó do našé ďedžini kolotoč. Šitki väšia ďeči, z višniho aj z nižniho koncä, zmo utekali na prosredok ďedžini za kosťel. Tu privezli z Jalšävi takia domšoki na kolesách, šva ťähali koníki ako na furmancoch vozoch. No, povedzťe, kto bi nebú na to zvedaví.Pokim mocní chlapi Kukóci staväli kolotoč, starí Kuko vyhrávav na verklíku, ebi dav ludžom z ďedžini na známošč, ež kolotoč je f Sirku a mahú sä prídú na nom povozič.
Chlapi najsamprv postavili hrubí stĺp, okolo neho, asi v metrové víške urobili do kruhu z ďesvak plošinu. Porädne jú vipodložili, ebi sä neknísala zboka nabok. Gu ťé plošine postavili schodžíki, po kotrich sä na nú dostáli ťí, šva se kceli vozič na kolotoču. Nad tóto plošinó urobili ďälšú, kus mänšú, asi o tri metre viši. Táto slúžila na to, ež po né chodžili parobci a tlašili pred sobó drúki okolo velkiho stĺpa, na konci kotrich viseli na reťäzkach seďäški, f kotrich sä vozili ťí, šva si za to zaplačili. Kukóci to mali dobre prešpekulovanva, lebo ťí šva krúčili kolotoč, len po ďesätom raze sä mohli edoráz previašč, koj jich na vrchu vimänili druhí parobci.
Kus obdäleš od kolotočä bú postavení domšok – strelnicä. Tu, z takich flintí na vzduch skúšäli šeščia tí, šva kceli vistrelič pre frajärku papiarovú ružu, pre sebä cigaršpic a šakovakia veci, šva buli dróčikami prichitenva na takích tenkích pališkách ako zápalki.
Báči od Švihló, šva buli f Sirku uznávaní ako dobrí strelec (chodžili aj na dživäki polovač) viskúšäli šitki flinťi na ťéto strelinici a prehlásili ež šitki „fušujú“. Pódali, ež nenesú tam, gde strelec zacialí. Za toto sä tí zo strelnici na nich aj kus hnevali, lebo jim skoro pokazili kšeft. A gu tomu báči doložili, ež kobi jim dovolili strialäč z jich flintó, iste bi šitki ružiški popadali hnedž na zem a to každá z ednó šupó (ranó).
Na strelinici sä plačilo korunami, ale na kolotoču brali šitko, šva jim kto priniasó. Väšinó to buli kurácia vajíšká, mliako pre ďeči a seno pre kone. No, ale to bula velká biada, lebo mactará bi mä buli porädne vešer vitriaskali remänom, kobi buli ziščili, ež som si na kolotoč zväv vajíšká z komori.
Bulo treba porozmíšläč a pohnúč rozumom ag krava chvastom. Ziščiv som ež na dvore f kotrcu sedží kura – kloka na vajíškoch, z kotrich sä mali asi o ťížďeň vilähnúč kuršätá. Pomislev som si, šva sä stane, koj buďe o dve kuršätá mené? Ništ. Koj sä vinšla kloka z kotrcä preluftovač a napič se voďi, šikovne som zobrav z kotrcä dve vajíšká. Buli ťeplia. F potošku pri „pizdáške“ studni som jich ochladživ a hibaj na kolotoč. Zaplačiv som vajíškami. Posadžili mä do sädaški, preložili predo mnä reťäzku, ebi som nevipadnú, koj sä kolotoč rozkrúči.
To vozenia stálo za ťia dve vajíšká, len neviam ako sä tvárili ťí od kolotočä, koj si na druhí ďen robili z ťich vajäc praženicu. Možno sä jim z nich vikotúläli hotovia upraženia kuršätá.
Totot maj nápad som poradžil aj kamarátom a možno aj preto sä f tom šase vilählo f Sirku mäné kuršät ako inkoďi f ťíchto rokoch.
(Úryvok z knižky Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo...)
{jcomments on}
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-