"Mama, ta tá petruška na obloku bars plano vyzerá," sťažuje sa môj syn. Kým napúšťa vodu do pohára, aby zmienenú bylinku polial, obráti sa na môjho muža a írečitou švábčinou mu referuje o diktáte z nemčiny. Dostal jednotku. Večer pred spaním svojej malej sestre číta Čin Čina a v jeho slovách nie je ani stopy po gemerskom dialekte.
Som veľkým zástancom čistej spisovnej slovenčiny a kultivovaného ústneho prejavu. Napriek tomu sa s deťmi zhováram aj nárečím. Nie takým tým hardcore-dialektom zo Štitnickej doliny, lebo ten sama už celkom neovládam, ale výrazy ako ta, ša, maška a loška sa v našej reči vyskytujú celkom bežne. Okoreňujem nimi našu domácu konverzáciu úplne zámerne. Chcem, aby moje deti tieto slová poznali, aby sa im náš tvrdý prízvuk zapísal za uši (teda do uší), chcem, aby rozumeli svojim starým rodičom a ľuďom v dedine, keď tam prídu na prázdniny. Chcem, aby vedeli, že tam patria, že sú súčasťou veľkej rodiny, dediny, krajiny. Chcem, aby sa aj nárečie stalo jedným z korienkov, ktorý zapustia do slovenskej zeme.
Sú už dosť veľké, aby vedeli rozoznať nárečie od spisovného jazyka. Keď syn číta slovenské knižky, dokáže správne mäkčiť. V bratislavských reštauráciách si nepýta ako prílohu grúle, ale zemiaky a keď zdvihne telefón neznámym ľuďom, tiež nehovorí "joj ta poškaj" :)
Žijeme v Nemecku, v Čiernom Lese, a tu sa dialektom žije. Rozprávajú ním učitelia v škole, úradníci v štátnej správe a lekári v ordináciách. Švábsky jazyk je taký odlišný od spisovnej nemčiny, že ľudia, ktorí ním rozprávajú, sa označujú za dvojjazyčných. Hoci, len tak medzi nami, mnohí z nich spisovnú nemčinu, najmä tú písomnú, ani poriadne neovládajú. Je im to jedno, hrdo sa hlásia k svojmu dialektu, k svojmu pôvodu, k svojmu genetickému kódu.
Či z toho doma nemáme miš-maš? Vôbec nie. Nárečie patrí k rodine a k domu, spisovný jazyk na papier a k oficiálnemu prejavu, slovenčina k mame, nemčina k tatovi. Pohoda. Deti si to ešte nikdy nepoplietli, ja sa imitovaniu švábčiny vyhýbam ako čert svätenej vode (aj tak by mi to nikto nezožral, nemám ju v génoch) a keď môj muž, môj šéf, svokrovci či riaditeľka škôlky potrebujú istotu, že v textoch, ktoré napísali, sa nevyskytujú švábske výrazy, prídu za mnou.
A či sa nehanbíme hovoriť nárečím? Nie. Skôr by som sa hanbila, keby sme náš svojrázny dialekt nechali zapadnúť prachom. Lebo so stratou koreňov sa vytráca aj autenticita, korene vädnú a svet šedivie. A či si nepripadám ako sedliak z dediny? Nie, diferencujem - niekedy používam nárečie a niekedy spisovný jazyk. A radšej budem "sedläkom z Gemera" ako farmárom bez koreňov.

Zuzana Široká