Pod dáškom, pri chlavcoch, sä ešče ťetka viščäli. Z kuchini višmarili mašku, viťähli pundusi na hodžinách, poumívali sä, rozpletli vrkvaš, naťähli na sebä nočnú ponďolu, pomodlili sä a lähli si na posťel gu bašíkovi. Tot spokojne odfukovali a hlasno chršäli.
Ťetka dlho ani oko nezažmúreli. Rozmíšľäli, šva bi bulo urobič, ebi z ťé svini, šva jú zavšäs rána zakvalú, nemiseli sťähnúč "krupon" - kvažu z chrbta. Táto sä misela odovzdač na úräd, no a aká bi to bula zo svini slaninka bez kvaži?
Bulo treba pohnúč rozumom, ale ťetke ešče ništ múdrva nenapadlo.
"Starí, pošuješ, ši už spíš? Mne či tá svinä dák nedá spač", budžili ťetka bašíka.
"Juj, stará", zrúkli bašík na ťetku, "daj pokoj aspon v noci. A koj máš dašva zo susedom, ta si s nim vibav zavidna!" Ťetka sä skoro urazili a pódali: "Jä mislím na tú svinu, šva jú rano zakvalemo a ni na suseda."
Bašík sä obráčili na druhí bok, naťähli si duchnu až na hlavu a ťetke rozospano povedali: "Bic šicho, lebo ťa višmarím na dvar ak si ťi tú mašku!"
Po ťichto vihražních slovách ťetka začíchli ako kukuk po Jáne.
Skoro rano bašík zobudžili dvoch sinó a prišó aj objednaní mesär.
Preto, ež tuvon bula treskúcä zima, chlapi sä potúžili dobró domácó slivovicó. S lampášom, preto ež bula ešče tma, vinšli do zadniho dvora. Svinu vilákali z chliavcä. Na prednú nohu jé priväzali štranžok, sinove poťähli zan a svinka sä koprcla na zem. Mesär jé pichnúl nvaž do hrudži, róno do srcä. Ani bars neskvíkla. Šitko bulo f porädku dopošim, kím neprišla susedka zo správó, ež po ďedžine chodží kontrolór.
Miseli skoro konač. Ťetka viužili svojo nočnia "vízie" a skríkli na chlapó, ebi schičili svinu za nohi a vinesli ju za stodolu, do humna, budáru. Ťetka uťekali pozhánäč dákia staria kamže, blúzku a velkí šäfoloví hantúšok. Do tohto pekne svinu poobliakali a tak jú posadžili na ďesku do budárä. Zadní dvar dali do porädku. Žúp slami, šva mali pripravní na opalovanva svini, šmarili do stodoli.
Neprešlo dakelo šäsu a vo dvore sä objaviv kontrolór. Legitimovav sä a zašäv konač svojú povinošč. Kutrošiv f chliave i f pivnici, ale ništ nenašó. Ťetka fšä za nim krášäli. Nazrú aj na tok i z stodolu Vikrošiv aj gu budáru, ale ťetka pošäli hnedž lamentovat, ež stará mač dostáli v noci srašku a tak väšinu šäsu preseďä tuvom v budáru, a ňi f kuchini. Kontrolór nazrú škáró do budárä, ani len dvere neotvoriv a koj viďev, ež tam dakto sedží, bobrav sä hät. Oďišó zo dvora a ťetka buli radži, ež mu tak šikovne prešli zes rozum. A stará mač spali pekne f posťeli pod duchnó, ani len nefúlili, ani ráz len ňeprdli do rána!
(Zdroj: Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo..., 2002, KPMP)
Fotokoláž: OD
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-