- Stretnutie nad partitúrou: Juraj HATRÍK - STOPY, sonáta pre klavír s vokálnym sólom nahraná na text pozoruhodnej Bábelovej básne Stopy, ktorej básnický text i jej hudobný habit prof. Hatrík brilantne analyzoval.)
Prof. Jurajovi Hatríkovi úprimne gratulujeme k obom jubileám a prajeme mu veľa tvorivých síl do ďalších rokov. Ďakujeme mu aj za šľachetný prístup k problému za všetkých svojich čitateľov i za „štúrovcov“.
Vráťme sa na chvíľu k odvysielanému hodinovému rozhovoru RTVS na stanici Devín, v ktorom prof. J. Hatrík pomerne podrobne hodnotili prístup k svojmu hudobnému dielu Stopy - sonáta pre klavír, inšpirované autorovou rovnomennou piesňou z cyklu Tri venovania na text Františka Bábelu. V jednej časti spomínaného rozhovoru s Melániou Puškášovou sa Juraj Hatrík zmienil aj o tom, ako dielo vznikalo a čo bolo pre neho, ako autora, podstatné. Okrem iného vtedy povedal:
„František Bábela je tisovecký učiteľ, môj priateľ, dobrý, jemný intelektuál žijúci v zabudnutí a v zabudnutom regióne. Zhodou okolností sa stal mojím priateľom, mojím blízkym človekom. A jeho báseň Stopy, ktorá tiež zdanlivo jednoducho začína: „Kde všade ich zanecháte... Stopy v snehu, stopy v piesku, stopy v blate, stopy v prachu. Stopy v tráve zarosenej ligotavej“. Začína to celkom jednoducho, naozaj tou topografiou. Tá mi pripomenula môjho otca, lebo sa týka prírody. Človek zanechá stopy v prírode. Môj otec bol veľký turista, veľmi jemný a vnútorne plachý človek, ktorý rád chodil do prírody a rád v nej bol sám. Tento prvok prostoty a priameho prežívania skutočnosti, že sa dívate na božiu prírodu a je vám dobre, lebo je krásna, je zmysluplná - nie je čo k nej dodať, bol veľmi dôležitý. Lenže Bábelova báseň pokračuje. Hovorí - stopy lásky, stopy strachu. Už tam vidíte ten akcent, že sú aj stopy, ktoré v nás zanechá čas a ktoré nie sú len tými jednoduchými stopami zarosenými v tráve, ale sú stopy porážok, sklamaní, dotykov, túžob splnených, nesplnených - ako hovorí Bábela, aby som ho citoval: „Hoci vietor, slnko, dažde ako oheň suché raždie zhltnú v čase stopy každé, predsa v hĺbke nášho vnútra každá jedna, svetlá - krutá, ostáva nezabudnutá“. Na tom je postavená celá moja skladba, že všetko to som prežil, a veľmi pekne to koreluje s tým, ako ste reláciu začali, že ste sa ma pýtali na päťdesiate roky. Možno až tam by som išiel s pôvodom materiálu, alebo s pôvodom určitých symbolov, ktoré vo svojej skladbe používam. Hromadili sa vo mne ako tie stopy, ako stopy na brezovej kôre, ktoré som použil ako obrázok na vydanie skladby. Tam sme našli všeličo: srdiečka, všelijaké nápisy, mená, ďalej všetko, čo býva vyryté do kôry stromu. Ale tým, že ten strom rastie, tak tie stopy sa menia. Menia sa, sú čoraz menej čitateľné a ten, ktorý sa toho stromu dotkol v danej chvíli si už pamätá, čo vlastne chcel zanechať. A tento pocit blednúcich stôp, pocit pamäti, akási bolesť a ľútosť pamäti, ktorá v čase stráca cenné a hodnotné podnety v plynúcom čase, ten je typický pre moju tvorbu vo všeličom inom. Určite aj vy sama si viete spomenúť aj na iné skladby. Hlas pamäti, to sa stalo okrídlené, že som skladateľom Hlasu pamäti. Predtým som bol skladateľom Dvojportrétu, potom som bol skladateľom Hlasu pamäti a teraz som možno skladateľ Stôp. Lebo hľadám vo vlastnom živote stopy, ktoré ma viedli k tomu, kde sa dnes nachádzam. Celá skladba, celá klavírna sonáta Stopy je vlastne o tom. Je to naozaj taká topografia vývoja nejakej súvislej reťaze zážitkov, ktorá končí zvláštnym spôsobom, pretože som zistil, že ona vlastne nemôže skončiť, že je to reťaz, ktorá akoby si zahryzla
sama do seba. Snaha urobiť náhrdelník vlastného života a naň navliecť guličky tých stôp zážitkov, zážitkov z toho, čo bolo dobré aj zlé, ako hovorí Bábela - aj svetlé aj kruté, nakoniec zistíte, že ona, táto idea sa nedá uskutočniť. Že tá líška si obrazne povedané, zahryzne do vlastného chvosta. Že je to márnosť, že sa krútite v kruhu a odrazu ste na začiatku a odrazu ste vo vzduchoprázdne, lebo to nikam nevedie. Bábela to tiež dobre vyjadruje: „Keď nakoniec zhŕňam trasu. Hľadám jednu, čo by viedla priamo k žriedlu a smeruje mimo času.“ Na túto otázku v zúfalom pozdychu si odpovedá slovami: „Lenže chyba: trpká dráma. Všetky vedú do Neznáma.“ Zmysel ľudských stôp a zmysel a podstata ľudských stôp a celého toho vzorca, ktorý vytvoril ľudský život tým, že kráča v čase, sa nedá z pozície toho človeka dešifrovať. Je to šifra, ktorej zmysel ani vám samým nemôže byť jasný. A tento pocit prázdnoty, ku ktorej dospejete - a čo som vlastne, čo som prežil, čo to bol za život, aký to malo všetko zmysel? A stojíte pred týmito otázkami absolútne bezradne ako stuhnutý králik, ktorý sa díva do očí hada a tým hadom je ten čas, ktorý si s vami robí čo chce. A práve v tomto momente tej bezradnosti, stuhnutosti, zo zistenia že ľudský život sa krúti v bludnom kruhu sa objavuje tentoraz chlapčenský soprán, lebo v tejto skladbe boli aj dievčenské soprány.“
Prof. Jurajovi Hatríkovi úprimne gratulujeme k obom jubileám a prajeme mu veľa tvorivých síl do ďalších rokov. Ďakujeme mu aj za šľachetný prístup k problému za všetkých svojich čitateľov i za „štúrovcov“.
František Bábela venuje prof. Hatríkovi prostredníctvom stránky Maj Gemer svoje básne: Stopy, Aj po Muránskej planine, Stopy na planine.
|
Stopy
Stopy v snehu, stopy v piesku, stopy v blate, stopy v prachu.
zarosenej ligotavej. Stopy lásky, stopy strachu.
stopy v svete, stopy v hore na výlete.
na rovine, na podhorí.
ako oheň suché raždie zhltnú v čase stopy každé,
každá jedna, svetlá - krutá, ostáva nezabudnutá.
hľadám jednu, čo by viedla priamo k žriedlu a smeruje mimo času.
Opätovne blúdim po nich: jedna, druhá, tretia, štvrtá ... A tu ďalšia - prehliadnutá. Všetky moje.
Všetky vedú do Neznáma.
20. apríl 2005 |
Aj po Muránskej planine... Kdeže sú tie zlaté časy, keď sme v rodinnej dvojici za kvietkami, rastlinkami, Dosvedč, mama milovaná, Hej, tak sme sa túlavali aj za zvieratkami, Neviem, veru, koľko som Nuž tak si nás vyčkávala čo má najradšej pokope A tak sa to u nás dialo a podobne potom celé leto Za darmi prírody keď v podobe ligotavých A tí dvaja Hatríkovci, (Tisovec pondelok, 9. január 2012) |
Stopy na planine
Pamätáte sa, pán Juraj, kráčali po Muránskej planine To všetko sa odohralo Zachytil som totiž signál, pokúsili po niekdajšej Vábivé a bohumilé! Vaše stopy, môj pán Juraj, Veď hore na Veľkej lúke Za ten čas ich už zničili Príroda sa s nami, ľuďmi, Preto hovorím, nenájde ich Ale nechtiac, a nie naschvál Zabodnuté v svojom srdci
nedeľa na Nový rok 2012) |




























V týchto dňoch oslávi dvojité životné jubileum náš popredný hudobný skladateľ profesor VŠMU v Bratislave Juraj Hatrík. Dvadsiateho štvrtého apríla má meniny a 1. mája 73-tie narodeniny. S naším Gemerom ho, okrem milej spomienky z detstva na turistickú túru s otcom po Muránskej planine, spájajú príležitostné pracovné kontakty na úseku spolupráce v oblasti hudby - najmä v posledných rokoch so základnými umeleckými školami v Tisovci a v Hnúšti. A cez tisovskú ZUŠ-ku od roku 2005 aj príležitostná, ale plodná a obojstranne úspešná spolupráca s naším talentovaným veteránom, básnikom Bábelom. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a