- Stretnutie nad partitúrou: Juraj HATRÍK - STOPY, sonáta pre klavír s vokálnym sólom nahraná na text pozoruhodnej Bábelovej básne Stopy, ktorej básnický text i jej hudobný habit prof. Hatrík brilantne analyzoval.)
Prof. Jurajovi Hatríkovi úprimne gratulujeme k obom jubileám a prajeme mu veľa tvorivých síl do ďalších rokov. Ďakujeme mu aj za šľachetný prístup k problému za všetkých svojich čitateľov i za „štúrovcov“.
Vráťme sa na chvíľu k odvysielanému hodinovému rozhovoru RTVS na stanici Devín, v ktorom prof. J. Hatrík pomerne podrobne hodnotili prístup k svojmu hudobnému dielu Stopy - sonáta pre klavír, inšpirované autorovou rovnomennou piesňou z cyklu Tri venovania na text Františka Bábelu. V jednej časti spomínaného rozhovoru s Melániou Puškášovou sa Juraj Hatrík zmienil aj o tom, ako dielo vznikalo a čo bolo pre neho, ako autora, podstatné. Okrem iného vtedy povedal:
„František Bábela je tisovecký učiteľ, môj priateľ, dobrý, jemný intelektuál žijúci v zabudnutí a v zabudnutom regióne. Zhodou okolností sa stal mojím priateľom, mojím blízkym človekom. A jeho báseň Stopy, ktorá tiež zdanlivo jednoducho začína: „Kde všade ich zanecháte... Stopy v snehu, stopy v piesku, stopy v blate, stopy v prachu. Stopy v tráve zarosenej ligotavej“. Začína to celkom jednoducho, naozaj tou topografiou. Tá mi pripomenula môjho otca, lebo sa týka prírody. Človek zanechá stopy v prírode. Môj otec bol veľký turista, veľmi jemný a vnútorne plachý človek, ktorý rád chodil do prírody a rád v nej bol sám. Tento prvok prostoty a priameho prežívania skutočnosti, že sa dívate na božiu prírodu a je vám dobre, lebo je krásna, je zmysluplná - nie je čo k nej dodať, bol veľmi dôležitý. Lenže Bábelova báseň pokračuje. Hovorí - stopy lásky, stopy strachu. Už tam vidíte ten akcent, že sú aj stopy, ktoré v nás zanechá čas a ktoré nie sú len tými jednoduchými stopami zarosenými v tráve, ale sú stopy porážok, sklamaní, dotykov, túžob splnených, nesplnených - ako hovorí Bábela, aby som ho citoval: „Hoci vietor, slnko, dažde ako oheň suché raždie zhltnú v čase stopy každé, predsa v hĺbke nášho vnútra každá jedna, svetlá - krutá, ostáva nezabudnutá“. Na tom je postavená celá moja skladba, že všetko to som prežil, a veľmi pekne to koreluje s tým, ako ste reláciu začali, že ste sa ma pýtali na päťdesiate roky. Možno až tam by som išiel s pôvodom materiálu, alebo s pôvodom určitých symbolov, ktoré vo svojej skladbe používam. Hromadili sa vo mne ako tie stopy, ako stopy na brezovej kôre, ktoré som použil ako obrázok na vydanie skladby. Tam sme našli všeličo: srdiečka, všelijaké nápisy, mená, ďalej všetko, čo býva vyryté do kôry stromu. Ale tým, že ten strom rastie, tak tie stopy sa menia. Menia sa, sú čoraz menej čitateľné a ten, ktorý sa toho stromu dotkol v danej chvíli si už pamätá, čo vlastne chcel zanechať. A tento pocit blednúcich stôp, pocit pamäti, akási bolesť a ľútosť pamäti, ktorá v čase stráca cenné a hodnotné podnety v plynúcom čase, ten je typický pre moju tvorbu vo všeličom inom. Určite aj vy sama si viete spomenúť aj na iné skladby. Hlas pamäti, to sa stalo okrídlené, že som skladateľom Hlasu pamäti. Predtým som bol skladateľom Dvojportrétu, potom som bol skladateľom Hlasu pamäti a teraz som možno skladateľ Stôp. Lebo hľadám vo vlastnom živote stopy, ktoré ma viedli k tomu, kde sa dnes nachádzam. Celá skladba, celá klavírna sonáta Stopy je vlastne o tom. Je to naozaj taká topografia vývoja nejakej súvislej reťaze zážitkov, ktorá končí zvláštnym spôsobom, pretože som zistil, že ona vlastne nemôže skončiť, že je to reťaz, ktorá akoby si zahryzla
sama do seba. Snaha urobiť náhrdelník vlastného života a naň navliecť guličky tých stôp zážitkov, zážitkov z toho, čo bolo dobré aj zlé, ako hovorí Bábela - aj svetlé aj kruté, nakoniec zistíte, že ona, táto idea sa nedá uskutočniť. Že tá líška si obrazne povedané, zahryzne do vlastného chvosta. Že je to márnosť, že sa krútite v kruhu a odrazu ste na začiatku a odrazu ste vo vzduchoprázdne, lebo to nikam nevedie. Bábela to tiež dobre vyjadruje: „Keď nakoniec zhŕňam trasu. Hľadám jednu, čo by viedla priamo k žriedlu a smeruje mimo času.“ Na túto otázku v zúfalom pozdychu si odpovedá slovami: „Lenže chyba: trpká dráma. Všetky vedú do Neznáma.“ Zmysel ľudských stôp a zmysel a podstata ľudských stôp a celého toho vzorca, ktorý vytvoril ľudský život tým, že kráča v čase, sa nedá z pozície toho človeka dešifrovať. Je to šifra, ktorej zmysel ani vám samým nemôže byť jasný. A tento pocit prázdnoty, ku ktorej dospejete - a čo som vlastne, čo som prežil, čo to bol za život, aký to malo všetko zmysel? A stojíte pred týmito otázkami absolútne bezradne ako stuhnutý králik, ktorý sa díva do očí hada a tým hadom je ten čas, ktorý si s vami robí čo chce. A práve v tomto momente tej bezradnosti, stuhnutosti, zo zistenia že ľudský život sa krúti v bludnom kruhu sa objavuje tentoraz chlapčenský soprán, lebo v tejto skladbe boli aj dievčenské soprány.“
Prof. Jurajovi Hatríkovi úprimne gratulujeme k obom jubileám a prajeme mu veľa tvorivých síl do ďalších rokov. Ďakujeme mu aj za šľachetný prístup k problému za všetkých svojich čitateľov i za „štúrovcov“.
František Bábela venuje prof. Hatríkovi prostredníctvom stránky Maj Gemer svoje básne: Stopy, Aj po Muránskej planine, Stopy na planine.
|
Stopy
Stopy v snehu, stopy v piesku, stopy v blate, stopy v prachu.
zarosenej ligotavej. Stopy lásky, stopy strachu.
stopy v svete, stopy v hore na výlete.
na rovine, na podhorí.
ako oheň suché raždie zhltnú v čase stopy každé,
každá jedna, svetlá - krutá, ostáva nezabudnutá.
hľadám jednu, čo by viedla priamo k žriedlu a smeruje mimo času.
Opätovne blúdim po nich: jedna, druhá, tretia, štvrtá ... A tu ďalšia - prehliadnutá. Všetky moje.
Všetky vedú do Neznáma.
20. apríl 2005 |
Aj po Muránskej planine... Kdeže sú tie zlaté časy, keď sme v rodinnej dvojici za kvietkami, rastlinkami, Dosvedč, mama milovaná, Hej, tak sme sa túlavali aj za zvieratkami, Neviem, veru, koľko som Nuž tak si nás vyčkávala čo má najradšej pokope A tak sa to u nás dialo a podobne potom celé leto Za darmi prírody keď v podobe ligotavých A tí dvaja Hatríkovci, (Tisovec pondelok, 9. január 2012) |
Stopy na planine
Pamätáte sa, pán Juraj, kráčali po Muránskej planine To všetko sa odohralo Zachytil som totiž signál, pokúsili po niekdajšej Vábivé a bohumilé! Vaše stopy, môj pán Juraj, Veď hore na Veľkej lúke Za ten čas ich už zničili Príroda sa s nami, ľuďmi, Preto hovorím, nenájde ich Ale nechtiac, a nie naschvál Zabodnuté v svojom srdci
nedeľa na Nový rok 2012) |
































V týchto dňoch oslávi dvojité životné jubileum náš popredný hudobný skladateľ profesor VŠMU v Bratislave Juraj Hatrík. Dvadsiateho štvrtého apríla má meniny a 1. mája 73-tie narodeniny. S naším Gemerom ho, okrem milej spomienky z detstva na turistickú túru s otcom po Muránskej planine, spájajú príležitostné pracovné kontakty na úseku spolupráce v oblasti hudby - najmä v posledných rokoch so základnými umeleckými školami v Tisovci a v Hnúšti. A cez tisovskú ZUŠ-ku od roku 2005 aj príležitostná, ale plodná a obojstranne úspešná spolupráca s naším talentovaným veteránom, básnikom Bábelom.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-