- Stretnutie nad partitúrou: Juraj HATRÍK - STOPY, sonáta pre klavír s vokálnym sólom nahraná na text pozoruhodnej Bábelovej básne Stopy, ktorej básnický text i jej hudobný habit prof. Hatrík brilantne analyzoval.) 

Prof. Jurajovi Hatríkovi úprimne gratulujeme k obom jubileám a prajeme mu veľa tvorivých síl do ďalších rokov. Ďakujeme mu aj za šľachetný prístup k problému za všetkých svojich čitateľov i za „štúrovcov“.

Vráťme sa na chvíľu k odvysielanému hodinovému rozhovoru RTVS na stanici Devín, v ktorom prof. J. Hatrík pomerne podrobne hodnotili prístup k svojmu hudobnému dielu Stopy - sonáta pre klavír, inšpirované autorovou rovnomennou piesňou z cyklu Tri venovania na text Františka Bábelu. V jednej časti spomínaného rozhovoru s Melániou Puškášovou sa Juraj Hatrík zmienil aj o tom, ako dielo vznikalo a čo bolo pre neho, ako autora, podstatné. Okrem iného vtedy povedal:
„František Bábela je tisovecký učiteľ, môj priateľ, dobrý, jemný intelektuál žijúci v zabudnutí a v zabudnutom regióne. Zhodou okolností sa stal mojím priateľom, mojím blízkym človekom. A jeho báseň Stopy, ktorá tiež zdanlivo jednoducho začína: „Kde všade ich zanecháte... Stopy v snehu, stopy v piesku, stopy v blate, stopy v prachu. Stopy v tráve zarosenej ligotavej“. Začína to celkom jednoducho, naozaj tou topografiou. Tá mi pripomenula môjho otca, lebo sa týka prírody. Človek zanechá stopy v prírode. Môj otec bol veľký turista, veľmi jemný a vnútorne plachý človek, ktorý rád chodil do prírody a rád v nej bol sám. Tento prvok prostoty a priameho prežívania skutočnosti, že sa dívate na božiu prírodu a je vám dobre, lebo je krásna, je zmysluplná - nie je čo k nej dodať, bol veľmi dôležitý. Lenže Bábelova báseň pokračuje. Hovorí - stopy lásky, stopy strachu. Už tam vidíte ten akcent, že sú aj stopy, ktoré v nás zanechá čas a ktoré nie sú len tými jednoduchými stopami zarosenými v tráve, ale sú stopy porážok, sklamaní, dotykov, túžob splnených, nesplnených - ako hovorí Bábela, aby som ho citoval: „Hoci vietor, slnko, dažde ako oheň suché raždie zhltnú v čase stopy každé, predsa v hĺbke nášho vnútra každá jedna, svetlá - krutá, ostáva nezabudnutá“. Na tom je postavená celá moja skladba, že všetko to som prežil, a veľmi pekne to koreluje s tým, ako ste reláciu začali, že ste sa ma pýtali na päťdesiate roky. Možno až tam by som išiel s pôvodom materiálu, alebo s pôvodom určitých symbolov, ktoré vo svojej skladbe používam. Hromadili sa vo mne ako tie stopy, ako stopy na brezovej kôre, ktoré som použil ako obrázok na vydanie skladby. Tam sme našli všeličo: srdiečka, všelijaké nápisy, mená, ďalej všetko, čo býva vyryté do kôry stromu. Ale tým, že ten strom rastie, tak tie stopy sa menia. Menia sa, sú čoraz menej čitateľné a ten, ktorý sa toho stromu dotkol v danej chvíli si už pamätá, čo vlastne chcel zanechať. A tento pocit blednúcich stôp, pocit pamäti, akási bolesť a ľútosť pamäti, ktorá v čase stráca cenné a hodnotné podnety v plynúcom čase, ten je typický pre moju tvorbu vo všeličom inom. Určite aj vy sama si viete spomenúť aj na iné skladby. Hlas pamäti, to sa stalo okrídlené, že som skladateľom Hlasu pamäti. Predtým som bol skladateľom Dvojportrétu, potom som bol skladateľom Hlasu pamäti a teraz som možno skladateľ Stôp. Lebo hľadám vo vlastnom živote stopy, ktoré ma viedli k tomu, kde sa dnes nachádzam. Celá skladba, celá klavírna sonáta Stopy je vlastne o tom. Je to naozaj taká topografia vývoja nejakej súvislej reťaze zážitkov, ktorá končí zvláštnym spôsobom, pretože som zistil, že ona vlastne nemôže skončiť, že je to reťaz, ktorá akoby si zahryzla sama do seba. Snaha urobiť náhrdelník vlastného života a naň navliecť guličky tých stôp zážitkov, zážitkov z toho, čo bolo dobré aj zlé, ako hovorí Bábela - aj svetlé aj kruté, nakoniec zistíte, že ona, táto idea sa nedá uskutočniť. Že tá líška si obrazne povedané, zahryzne do vlastného chvosta. Že je to márnosť, že sa krútite v kruhu a odrazu ste na začiatku a odrazu ste vo vzduchoprázdne, lebo to nikam nevedie. Bábela to tiež dobre vyjadruje: „Keď nakoniec zhŕňam trasu. Hľadám jednu, čo by viedla priamo k žriedlu a smeruje mimo času.“ Na túto otázku v zúfalom pozdychu si odpovedá slovami: „Lenže chyba: trpká dráma. Všetky vedú do Neznáma.“ Zmysel ľudských stôp a zmysel a podstata ľudských stôp a celého toho vzorca, ktorý vytvoril ľudský život tým, že kráča v čase, sa nedá z pozície toho človeka dešifrovať. Je to šifra, ktorej zmysel ani vám samým nemôže byť jasný. A tento pocit prázdnoty, ku ktorej dospejete - a čo som vlastne, čo som prežil, čo to bol za život, aký to malo všetko zmysel? A stojíte pred týmito otázkami absolútne bezradne ako stuhnutý králik, ktorý sa díva do očí hada a tým hadom je ten čas, ktorý si s vami robí čo chce. A práve v tomto momente tej bezradnosti, stuhnutosti, zo zistenia že ľudský život sa krúti v bludnom kruhu sa objavuje tentoraz chlapčenský soprán, lebo v tejto skladbe boli aj dievčenské soprány.“

Prof. Jurajovi Hatríkovi úprimne gratulujeme k obom jubileám a prajeme mu veľa tvorivých síl do ďalších rokov. Ďakujeme mu aj za šľachetný prístup k problému za všetkých svojich čitateľov i za „štúrovcov“.

František Bábela venuje prof. Hatríkovi prostredníctvom stránky Maj Gemer svoje básne: Stopy, Aj po Muránskej planine, Stopy na planine.