Ako som už predtým spomenul, neskoršie som začal pracovať na ranné smeny, takže som mal na starosti raňajky a obedy. Nastupoval som veľmi skoro ráno, aby sme mohli otvárať reštauráciu okolo šiestej. Ja som musel prísť o polhodinu skôr a pripravoval oddelenia s maslom, pečivom, čerstvou kávou, ako s kofeínovou, tak aj s nekofeínovou. Musela byť všade čerstvá a počas celej smeny som stále dohliadal na to, aby sme ju mali stále pripravenú. Po ani nie dlhej dobe som si na tento režim celkom slušne zvykol, a tak mi tento kolobeh nerobil problémy. Je pravdou, že zo začiatku som to dobre nezvládal, hlavne keď sme mali nával ranných hosťov, ale potom som si vypracoval akýsi pracovný systém a bola to pohoda.S Mikom sme boli veľmi zohratá dvojica, pretože sme sa hneď spriatelili. Obľúbil som si ho aj z toho dôvodu, že bol ľudskejší a nesprával sa nadnesene, pretože tí ostatní čašníci nás pomocníkov považovali za čosi menej, a tak aj deľba s tringeltom nebola napoly, ale tri štvrtiny pre nich a zvyšná štvrtina pre nás. Mike sa dosť zaujímal aj o to, čo som predtým robil a aký som mal dôvod na odchod z domoviny. Predebatovali sme dlhé hodiny, ale hlavne sme boli obaja spokojní s našou prácou. Vedúci bol s jeho výkonom mimoriadne nadšený, takže sme sa mali dobre. Ja som sa tiež pekne s ním viezol, hoci som musel robiť všetko tak, aby zákazníci mali všetko, na čo si len pomysleli.
Športoval som a jeho to začalo dosť zaujímať, hoci nebol na tom s hmotnosťou zle, chcel sa tiež dostať do určitej kondície a vytrénovanosti. Nešportoval veľmi, ale ho to motivovalo, a tak sme chodievali pravidelne do športového klubu YMCA, kde bol 25 metrový bazén a tam sme denne spolu preplávali jednu míľu. V prepočte je jedna míľa 1609 metrov a asi 34 centimetrov. Zo začiatku to robieval asi za päťdesiat minút, ale postupne začal z času ukrajovať a zlepšoval sa raketovou rýchlosťou. Je to už pár rôčkov, ale ak si to ešte trochu pamätám, najlepšie som jednu míľu zaplával asi za 28 minút. V tréningoch som to robieval pod 30 minút. Mike sa natoľko zlepšil, že začal predbiehať aj niektorých solídnych plavcov. Po mesiaci bol v určitej kondícii, a tak som mu začal pridávať. Zameral som sa hlavne na to, aby mu spevnelo svalstvo, hlavne to brušné, lebo mal tam nejaké prebytočné tukové zásoby z pitia piva. Ale čo sa týkalo jeho hmotnosti, nemal ju vôbec príliš nad normál. Zameriaval som sa hlavne na jeho celkovú kondíciu. Súčasťou kondičného napredovania bolo aj to, aby bol schopný niečo zabehnúť, a tak som ho prehnal aj po atletickej dráhe, aby si vylepšoval svoju formu. Išiel pekne hore, hoci beh ho až tak nelákal. Radšej si zabicykloval na stacionárnom bicykli v činkárni, ale behať musel, aby ma nesklamal a hlavne nenahneval. Bol som zrazu nechtiac jeho trénerom, pretože si ma na túto prácu vybral.
Bolo tu už leto a z Mika sa stal výborný plavec. Dokázal zaplávať jednu míľu za 33 minút a niečo aj na lavičke zatlačil a prebehol na dráhe. Myslím, že som ho donútil zabehnúť si osem okruhov, čo sú dve míle a išlo mu to celkom solídne. Bol len o rok mladší ako ja, a tak aj to bol predpoklad, aby sme si dobre rozumeli, keď sme boli takmer rovesníci. Tiež som ho prehováral, aby si so mnou aj diskom zahádzal, ale mu to nejako veľmi nešlo, tak som ho s tým radšej už viac netrápil. Darmo, disk si vyžaduje dobrú techniku vypustania samotného náčinia z ruky a to nie je nikdy jednoduché sa naučiť, ale hlavne, aby to bol na úrovni.Až tak o tri alebo štyri roky som sa dozvedel, že má vysokú školu, ktorú vyštudoval v New Yorku, ale o tom sa mi nikdy nezdôveril. Táto práca čašníka ho tak bavila, že nemal vôbec chuť niekde v kancelárii od rána do večera vysedávať. Tu sa cítil voľný ako vták. Naviac mal obrovský talent na humor a bol zábavný, čo sa zákazníkom veľmi páčilo a často ho prehovárali, aby im zase povedal nejaký nový vtip. Tiež som sa dozvedel, že Mike mal slušný inteligenčný kvocient. Niečo vyše 140, čo neskoršie aj potvrdil. Ale k tomu sa ešte vrátim.
Po práci, hlavne v nedeľu, sme sa stretávali v hoteli Imperiál, ktorý bol oproti nášmu. Tam sme potom trávievali čas aj s inými čašníčkami a čašníkmi.
Po nedeliach sme robievali takzvaný Brunch, čo bolo pôvodne spojenie raňajok s obedom, čiže, Raňajky - breakfast, Obed - lunch, Br-unch. Toto oddychové, relaxačné jedenie začínalo približne tak o ôsmej hodine ráno a končievalo to až nejako po štrnástej hodine. Predtým sme museli pripraviť všetky stoly, aby boli zoradené podľa počtu objednaných ľudí. Postávali ich nekonečné rady až na schodoch, ktoré viedli z haly hotela do suterénu, kde bol London Grill. Táto sviatočná siesta bola veľmi obľúbená u zákazníkov, a tak sme ich obslúžili veľmi veľa. Bolo tam veľmi veľa všakovakého jedla od výmyslu sveta, takže si mali všetci z čoho vybrať. Podávali sme aj šampanské víno, aj preto sme mávali dosť veľa zákazníkov. Chceli odchádzať v dobrej nálade. Cukrovinkár Martin z východného Nemecka bol vynikajúci majster a ja som sa tiež vždy tešil na jeho výplody. Robieval výbornú jablkovú a makovú štrúdľu, ako aj ďalšie výborné cukrovinkárske pochúťky. Na konci smeny sme aj pekné sprepitné zakaždým utŕžili, preto sme sa všetci na nedeľu tešili. Bola to vždy pekná odmena za slabý týždeň.Leto tu už bolo a s ním aj jeho radovánky. Bolo to počas pikniku 10. júla 1982, keď som sa zoznámil s otcom Honzu a Márie. Bol to už starší pán, pretože sa narodil v roku
Vedľa bol aj bazén, a tak sme trávili veľa času v bazéne v tento horúci júlový deň Pikniku Hotela Benson. Boli tu zamestnanci hotela a ich rodinní príslušníci. Bol som veľmi spokojný s celým piknikom. Zahrali sme si aj baseball v parku, zahádzali podkovou na cieľ, kde sme hrali vždy po pároch. Myslím si, že som s partnerom Američanom celkom dobre obstál. Skončili sme asi na treťom mieste. Na pikniku sme boli asi do šestnástej hodiny a potom sme sa presunuli k nim, ku Kavkovcom. Mali pred domom jedného krajana mobilný trajler, v ktorom prebývali. Dom to bol celkom príjemný a v obývačke bolo staré harmónium, na ktorom nám sám majster Kavka vyhrával a spieval. Počúvali sme ho všetci dlho do večera, až sme boli celkom zničení po dlhom dni vonku na slnku, v bazéne a ešte aj pobehovaním pri hre baseballu. Arnošta v závere veľmi mrzelo, že mi chcel venovať nejakú kazetu, lenže ich už všetky predtým stihol rozdať, takže nemal žiadnu naviac. Neskoršie mi potom výber piesní aj poslal, keď sa vrátil po nejakej dobe domov do Prahy.Ja som naďalej s Honzom a Máriou v hoteli pracoval, ako aj s Jirkom, a tak sme sa stretávali často a aj u Jirku doma. Celkom som už na to zabudol ako to všetko dopadlo, ale mám také hmlisté spomienky, že Honza odišiel niekde do Kalifornie a začal podnikať v nákladnej doprave. Údajné si kúpil náklaďák a jazdil s ním po celej Amerike ako som ja kedysi, čo nebolo ani tak dávno. Odvtedy som už Honzu nikdy nevidel.
Jirko mi minulý mesiac akurát povedal, že Honzu videl a ani o rok nebol starší. Oslávil päťdesiate piate narodeniny...
(Piatok, 10. septembra 2010)
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
{jcomments on}
































Ešte tesne na sklonku roku 1981 zavítali k nám do hotela Benson súrodenci Honza a Mária. Honza sa veľmi rýchlo usadil a dostal prácu skladníka vín a alkoholu. Robil po večeroch dlho do noci. Nevedel som ako sa k tej práci dostal, či už mal nejakú prax v tomto smere alebo nie, ale dôverovali mu, a tak ju dostal. Čo sa týkalo jeho znalosti anglického jazyka, tak na tom nebol zle a práve to mu otvorilo dvere dokorán, a preto vykonával k ich veľkej spokojnosti túto prácu, ktorá ho veľmi zaujímala, ale hlavne uspokojovala. Mária pracovala v kuchyni a pripravovala rôzne studené jedlá a obložené misy, buď zo šalátu alebo z mäsa. Občas som ju v jedálni vídaval, ale nie až tak často, a tak by som
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).