Vašek prišiel za mnou s nápadom ísť na bicykloch na výlet do hôr a ja som s tým samozrejme súhlasil. Už sme boli vytrénovaní, lebo som na bicykli strávil nejednu chvíľu. Rád som jazdieval aj predtým, koncom 60-tych rokov z Banskej Bystrice cez Harmanec do kopcov na Šturec, smerom na Martin. Teraz som už mal solídnu kondíciu a cítil som sa výborne, celkom zotavený z môjho zápalu pľúc, ktorý som mal iba pred štyrmi mesiacmi. I keď bolo pravdou, že keď sa schladilo, tak som to na pľúcach cítil, vždy to trošku zabolelo. Neočakával som, že o pár mesiacov ma postretne ďalší, keď sme v New Jersey čakali v aute na kamoša, nevediac o tom, že má nočnú smenu. Tak sme tam presedeli celú noc v tej najväčšej zime a poriadne sme premrzli. Ráno Mirek prišiel a my sme sa z auta ledva vyterigali. Čiže v priebehu ani nie celého roka dva zápaly pľúc, čo bol ďalší úder pod pás a veľmi ťažko som sa z neho dostával. Potom som mal ešte asi tri zápaly pľúc. V čase, keď som býval vo Vrútkach, teraz naposledy pred siedmimi rokmi, v roku 2000. Bol som dlho chorý a dalo mi to zabrať, kým som sa z toho vôbec dostal...

Plán bol na svete a plánovali sme vyliezť na Schneeberg, ktorý má 2078 m alebo nejako tak podobne. Ani už neviem ako ďaleko to bolo z Traiskirchenu a nikdy som to nezistil, ale ani ma to nezaujímalo, pretože sme to zvládali a mali sme za sebou dosť kopcov cez nádherné miesta a dedinky. Príroda bola skutočne skvostná a my sme sa s Vaškom len a len nadchýnali a nemohli sa nasýtiť. Dostali sme dobre do tela zabrať, ale deň bol nádherný a slnečný, nikde sme dažďového mráčka nevideli. Až niekde v diaľave, keď sme pozerali na Schneeberg, ktorý bolo vidieť široko ďaleko, hlavne jeho zasnežený vrcholček, ktorý svietil ako denná hviezdička a takto si nás k sebe ešte viac priťahoval.

Skutočne sa mu nedalo odolať a tá krása okolo neho bola nekonečná. Tie nádherné polia, kde vo výškach, tam na kopčekoch, bolo žitko pekne zelené ako čerstvá sadenica, hoci dole už dozrievalo a bolo do zlatista vyfarbené. Pomaly sme sa poberali a mali sme pred sebou ešte asi dobrých 10 kilometrov, ak nie aj 15. Predtým sme sa tam ešte s Vaškom vyfotili. Ja som prebehol na druhú stranu cesty, položil fotoaparát na zaparkovaný bicykel a potom som sa cez cestu rýchlo vrátil, aby som ešte stihol byť s Vaškom na to istom zábere. A aj sa to podarilo, pretože cestička bola dosť úzka a tak som ju mohol za tých pár sekúnd prebehnúť a potom sa postaviť ako dobyvateľ Severného pólu, alebo hory Mt. Everest.

Potom sa nám išlo veľmi pekne dole a iba sme pomaly pribrzďovali, odpočívali a uvoľňovali si naše unavené údy v tom horúcom dni, hoci sa ešte len chýlilo k poludniu. Už ani neviem, ako dlho nám to trvalo, keď sme konečne dorazili do Puchbergu, nad ktorým sa táto hora týčila. Celých tých takmer 30 rokov som si myslel, že sa volala Puchberg, lenže som sa mýlil. Napili sme sa vody u dobrých ľudí, ktorí sa nám ponúkli, že sa nám o bicykle postarajú, kým pôjdeme do hôr. Aj sme ich u nich nechali, pretože pred nami bola ešte ani neviem koľko kilometrová cesta pod úpätie samotnej hory. Urobili sme veľkú chybu, ktorú sme si uvedomili neskoršie, až keď sme prišli na vrchol.

Boli sme už priamo pod horou a tak sme začali pomaly liezť takmer na tú najjednoduchšiu stenu, ale bez lán, spoliehali sme sa čisto na našu kondíciu. Spomínam si, že sme sa takto rozhodli, ešte keď sme boli pri fotení na kopčeku, že to skúsime priamo tou strednou časťou, ktorá z diaľky vyzerala najľahšie.

Strmín začalo viac a viac pribúdať, ale tam vlastne boli len samé strminy a keďže iná cesta nebola a už to ináč nešlo, chodili sme ako akrobati, povrazolezci. Keď si na to teraz spomeniem, už by ma na to nikdy nikto nenaviedol, to určite nie. Bolo to šialenstvo, ale potom som si uvedomil, že Vašek bol v určitom zmysle tým veľkým šialencom Až mi zimomriavky na chrbát naskakovali a my sme liezli ako blázni takmer do záhuby. Stačilo sa pošmyknúť a bolo by to presne ako vo filme Medená veža, keď sa Milka Vášaryová pošmykla a Števo Kvietik jej potom kríž postavil na najvyšší vrchol pod ťarchou nezodpovednosti, ktorou ju pripravil o život. Milovala ho až príliš a on ju v zaslepení a pre svoju žiarlivosť naveky stratil. Takisto ukončil svoj život, ktorý bol bez nej už nezmyselný a láska ich spojila na veky vekov...

Vašek bol už dosť vysoko a ja som za ním nechcel ísť, tak som hľadal inú možnosť ako sa dostať o schodík vyššie k nášmu cieľu, ale žiadna iná tam nebola. Musel som pokračovať, ale pod seba som sa veľmi nepozeral a dobre som urobil. Zvládal som to celkom dobre a stratil som akosi rešpekt pred horami. Lenže ten sa nikdy nesmie stratiť, pretože hory sú svojimi pánmi a nikto sa im nesmie priečiť, ináč ho potrestajú, niekedy aj kruto a tvrdo, príliš tvrdo. Konečne sme už spolu naberali dych a ja som mal fotoaparát pri sebe, ktorý sa mi počas celého výstupu hompáľal na ramene a dosť ma obmedzoval. Vašek sa postavil so svojou nekonečnou výškou a s úškrnkom na tvári, ja som medzitým zaostril foťák a položil ho na kameň. Samozrejme, keď bol čas rozbehnúť sa a postaviť sa na určené miesto, aby som bol v zábere včas, zrazu sa mi trošku pošmykla noha a dole pod nami bola priepasť aspoň 300 metrová. Ale odpichol som sa a stihol som sa aj postaviť pred objektív. Možno je na fotografii trošku vidieť kyslosť na mojej tvári, to ako som sa snažil dobehnúť načas a v zdraví... (načas a celý...)

Ešte sme takýchto okamihov zažili zopár a pomaly sme sa približovali k vrcholu. Začala sa objavovať kosodrevina, čo už hlásalo, že toto je to miesto, kde kamzíky prežívajú. Zamieril som fotoaparátom a tu zrazu jeden z kríkov vyskočil, zamieril na bralo a pozeral dole do priepasti. Po chvíľke sa otočil a vrátil sa do kríkov, odkiaľ sa vynorila ďalšia hlava, teraz už druhého kamzíka. Stihol som na diaľku urobiť jeden záber, ale je to veľmi nekvalitné, lebo som mal iba 50 mm objektív a nie 500 mm, čo by sa bolo v tomto prípade perfektne hodilo. Ešte sa mi tam trošku popredvádzali a potom si bezpečne odbehli ďalej po vrchole, ale ani nie tak ďaleko, iba asi 100 metrov odtiaľ.

My sme mali pred sebou ešte zopár metrov k samotnému cieľu. Občas sme sa zastavili v skalách, skoro ako tí kamzíci, ktorí sa nám teraz už z trochu väčšej diaľky predvádzali, akí sú bravúrni a nemajú žiadne obavy z výšok, ktoré boli pre nás dosť nebezpečné. Boli to špičky skál, na ktorých by sme sa my neudržali, ale oni sa tými svojimi tenučkými a ostrými kopýtkami ľahko udržia, a to ešte aj s ladnosťou baletky, ktorá akurát tancuje v Čajkovského Labuťom jazere...
6.11.2007

(POKRAČOVANIE)

Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov