XIX. časť - New York City - (3)
Vilko dorazil hromžiac na celý svet a nedokázal sa ani utíšiť, i keď ľudia z vedľajších izieb ukazovali prstom na pery: "Pssst!!!". Nedokázal sa utíšiť a pokračoval na izbe v licitáciách o svojom sklamaní. Trvalo mi to chvíľku, kým som ho konečne dokázal ukľudniť a on mi to všetko "vysypal" ako drobné na stôl z jeho plných vrecák: Bol už aj čas popozerať sa dookola a začať niečo podnikať, aby sme sa s Vilkom mohli zapojiť do normálneho života, ale hlavne, aby sme si dokázali na seba aj zarobiť. Angličtinu sme neovládali, a tak o to viac sme boli limitovaní, ale muselo sa na to zabudnúť, pretože niečo robiť sme naozaj len museli. Samozrejme, že sme sa nevedeli ani rozhodnúť, ktorým smerom máme urobiť prvý krok.
Ešte šťastie, že sme mali sponzora v našej organizácii, ktorá nám pomáhala od začiatku, ešte v Rakúsku, a tak sa nám o to lepšie dýchalo. Na druhý deň prišiel náš pán, ktorý nám dohodol stretnutie s možným novým zamestnávateľom, ktorý bol pôvodom Slovák z Košíc, ale odišiel odtiaľ ešte počas najťažších čias, keď Hitler rozťahoval svoje krídla po celej Európe a naša krajina bola v tom celkom nevinne namočená. Bol židovskeho pôvodu a Amerika bola vtedy jediná jeho spása. Lámanou slovenčinou sa nám vyspovedal zo spomienok na tie časy, o ktorých sme naozaj len z rozprávaní počuli. Bolo to veľmi zaujímavé počúvať, pretože bol veľmi dobrý rozprávač s pútavým spôsobom reči. Jeho osud bol dosť krutý a skoro skončil s celou rodinou v koncentračnom tábore, ale iba veľkým šťastím sa tomu vyhol. Musel utekať ako sa len dalo, cez Maďarsko, nakoľko vtedy v Rakúsku tiež už zúrila protižidovská nenávisť.
Pomaly sa usadil v Amerike, v tejto známej štvrti Brooklyn, kde už teraz mal celkom dobrú živnosť. Vyrábal plastové obaly pre firmy, ktoré ich potom používali na balenie zeleniny a ovocia, niektoré aj na mrazené potraviny. Prevažne to bola výroba plastových sáčkov, ktoré mali naozaj veľký odbyt a mal sa čo oháňať. Poukazoval nám celú prevádzku, a tak sme sa, vtedy ešte ako čestná návšteva, mohli prejsť v jeho sprievode všade dookola. Mal tam tuším asi dvoch alebo troch Čechoslovákov, ktorí u neho robili už zopár rôčkov. Smola bola v tom, že momentálne mal iba jedno miesto, tak sme sa museli medzi sebou dohodnúť, ktorý z nás to bude. Samozrejme, že sme s Vilkom chceli začínať spoločne, preto sme sa ani rozhodnúť nemohli. Nejakú veľkú nádej do budúcnosti nám nedával, pretože zamestnancov tam veľa nepotreboval, asi niečo okolo 20 až 30. Práca si vyžadovala poväčšine obsluhovať samotné mašiny s cievkami a každý jeden zo zamestnancov stíhal tri až štyri. Pracovná doba bola 24-hodinová, nakoľko niektoré obchody s potravinami bývali otvorené nepretržite, čiže celý deň a noc. Plastové sáčky boli iba halierovou záležitosťou, preto sa svoj personál snažil rozširovať čo najmenej.
Pomaly sme sa už museli lúčiť s týmto veľmi sympatickým pánom s čiernou Yamakou na hlave a v klasickom čiernom odeve, hoci vonku bolo vyše štyridsať stupňov a k tomu ešte veľká vlhkosť, ktorou je New York a celé východné pobrežie až dole na Floridu známe.
Podali sme si ruky a už nás čakal taxík, ktorý nás potom viezol priamo do hotela Latham, kde sme ešte stále od nášho príchodu bývali. S taxikárom sa potom dohodol kde nás má zaviezť a zaplatil mu.
Taxikár bol postarší pán, asi už aj v dôchodkovom veku. Bola s ním aj zábava, lebo sa snažil s nami komunikovať, ale my sme len ako tie dva pecne chleba sedeli na zadných sedadlách. Bolo nám to obom veľmi trápne, lebo sa veľmi snažil, ale márne. Nemohli sme mu pomôcť a radšej sme ani v našom jazyku nič medzi sebou neprehodili, aby si nemyslel, že ho ohovárame, hoci by sme ho ani nemohli. Nebol dôvod, pretože bol veľmi milý a pozorný.
Konečne sme stáli pred naším hotelom. Po vystúpení sme sa s ním už aj lúčili, ale on len postával pri svojom taxíku a na niečo čakal. My sme nerozumeli na čo čaká, až nám to vysvetlil celkom po lopate, že mu máme dať tringelt - sprepitné. Samozrejme som mu na prstoch ukazoval, či to ma byť jeden alebo dva doláre. Jasne naznačil, že keď sme dvaja, tak vystrkoval dva prsty do vzduchu a my sme ho pochopili. Dal som mu dva doláre tak trošku šokovaný, ale som mu aj hneď odpustil, lebo som si uvedomil, že aj on musí z niečoho žiť a tringelt je jednou z tých možností. Veselo naskočil do taxíka a upaľoval Piatou Avenue, smerom k Empire State Building. V diaľke ako keby ešte stále mával, ale bola to určite už len fatamorgána z tých neuveriteľných horúčav, vyše štyridsaťstupňových.
Hneď sme s Vilkom naskočili do výťahu a vyviezli sa do našej izbičky. Po otvorení sme si všimli, že už máme aj nové posteľné prádlo a uteráky, šampón a mydlo v kúpeľni, ktorá bola už dosť opotrebovaná, ale prijateľná na prežitie. Vilko skočil prvý pod sprchu a ja som medzitým pozeral televíziu, aby som nejako zabil čas čakaním v horúcej miestnosti, pretože chladiaci systém v tomto hoteli nemali, aj preto bol taký lacný, ale dalo sa tam prežiť. Dokonca tam aj mnoho ľudí žilo ako v bytovke a nájomné im upravili podľa dohody. Dalo sa tam celkom slušne bývať. V prízemí bola aj menšia reštaurácia, ale nám tam to jedlo zatiaľ ešte nechutilo, akurát tak raňajky sme boli schopní skonzumovať.
Vilko konečne ukončil svoju studenú sprchu a nahodil sa do krátkych nohavíc. Rad bol teraz na mne, tak som nelenil a takmer vletel do sprchy a aspoň na chvíľku som bol v chladnom raji. Určite by som tam vydržal aj celý deň, lebo sa mi odtiaľ vôbec nechcelo vychádzať do tej sauny, čo ma čakala v izbe, ale bolo sa treba ísť aj najesť, lebo mi už cigáni v žalúdku vyhrávali. Konečne sme sa odtiaľ vypratali, ja v tých mojich dlhých modrých džínsach a Vilko v kraťasoch sme sa po meste pekne špacírovali. Bolo mi mimoriadne horúco, preto sme sa po ceste zastavili v obchodíku, ktorý vystavoval svoj tovar aj na chodníku, kde som si vybral krátke nohavice. Potom som ich zaplatil a hneď som si ich aj obliekol, aby som to nejako zvládol po celý deň a nebodaj sa aj neupiekol. Kúpil som si aj nové tričko, džínsy s košeľou som si strčil do igelitového sáčku, s ktorým som potom po celý deň všade chodil.
Výber reštaurácie cenovej skupiny, ktorá by nám vyhovovala, bol zo začiatku náročný, ale mali sme aj šťastie, pretože tam bolo dosť nemeckých reštaurácií, kde sa dalo celkom slušne najesť a nie za príliš nehorázne sumy. Volalo sa to Hoffbrau a tam sme potom odvtedy chodievali každý deň na obedy a večere, ako kedy, pretože sme sa na večer veľmi neprepchávali. Však ako by sa to aj dalo, veď bolo ako v saune, a tak sme na jedlo ani nemali veľkú chuť. O to viac sme pili tekutiny. Vilko si dal aj pivečko a bol dosť sklamaný, pretože darmo hľadal to naše dobré československé pivo, nebolo ho možné zohnať, hoci sme neskoršie zistili, že je tam miesto, kde sa predsa len to naše plzenské dá kúpiť.
Bola to taká jedáleň, kde si človek mohol vybrať z pár druhov jedál. Ja som si vybral grilované kurča a zemiakový šalát. Druhýkrát zase varené kapustné listy, zemiaky a dobrú nemeckú klobásku. Potom to bol zase aj viedenský rezeň, zemiaková kaša a uhorkový sladkokyslý šalát. Boli tam aj jedlá americkej kuchyne a všetko to bolo pre naše žalúdky prijateľné.
Celý deň sme chodili, ale nakoniec sme väčšinu času strávili v Centrálnom parku, keď sme sa snažili vyhýbať horúcim slnečným lúčom. Park sa stal naším obľúbeným miestom na dlhší čas, a tak sme tam trávili skoro každý deň…
Na večer sa trošku schladilo, tak bol čas na vyrazenie do nočného New Yorku, ktorý bol taký magický s osvetlenými ulicami od rôznych reklám a naviac tá atmosféra bola nevídaná. Človek sa cítil ako v rozprávkovom meste. Plno ľudí na uliciach, všade, kde sa len človek pozrel. Rôzne reči sa sa len tak prelínali, takže nebolo nezvyklé započuť aj ruštinu, nemčinu, maďarčinu, poľštinu, ale dosť aj bulharčinu, pretože medzi šoférmi taxíkov bolo aj veľa Bulharov. Jedného sme zažili aj my, tak sme sa snažili s ním komunikovať našou ruštinou. Celkom dobre nám to išlo. Vilkovi už omnoho horšie, ale to vôbec nevadilo, lebo ja ako hlavný tlmočník našej "veľkej" početnej skupiny - dvojice, ha-ha-ha!!!, som to akosi zvládal aj sám.
Mihajúce sa svetielka, ktoré som stačil sledovať pri takmer letiacom taxíku, sa mi jemne rozmazávali priamo pred očami. Bola to akási hra zraku a predstavivosti. Naviac, prižmúrením očí sa obrysy nekonečne rozťahovali do nádherných maliarskych výtvorov, a tak som sa s tým pohrával. Zavieral a otváral som oči a bolo to veľmi príjemné.
Konečne sme zastavili pred nočným klubom, ktorý nám sám taxikár poradil. Stáli sme pred budovou, hlavne na New York nie príliš vysokou, ktorá bola trošku mimo toho hlavného ťahu, tak tam bolo aj trošku tichšie a nezvyklo. Ten obrovský hluk sa zrazu vytratil a uši sa mi začali liečiť. To nádherné ticho malo veľmi blahodarné účinky a robilo mi to veľmi dobre. Bol som zrazu v akomsi vákuovom priestore, kde som prestal všetko vnímať. Ale len na okamih, pretože dvere podniku sa otvorili a nádherná muzika disco, rokov 70-tych, sa hlasne ozývala široko-ďaleko.
Pri vstupe sme zaplatili a pomaly sa cez zástupy zabávajúcich sa návštevníkov predrali k jednému osamotenému stolu, kde sme sa aj hneď usadili...
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a